Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Neskoro večer, keď mi pripadal krásny ako princ egyptský a vznešený ako leví kráľ, keď som v zrkadle zbadala odraz jeho bledastej tváre a velikánsky pohľad, tak v ten večer som mu povedala o Ginny. O Ginny z knihy, ktorej sa v okamihu, keď malo dôjsť k niečomu peknému a príjemnému, začali posmievať jej vlastné myšlienky.
Dnes sme sa s deťmi celkom fajn zasmiali, keď sme vyrábali postavičky z rozprávky. Naše ruky pracovali s červenou látkou, lepidlom, bielou vatou a plastom. Naše ruky a nápady boli značne nemotorné, míňali sa cieľu, stierali sa medzi nimi rozdiely, že by v tej zmesi rúk a smiechu človek nerozoznal ruku dieťaťa od ruky dospelého.
Dni sa nám skracujú, ležím v posteli úplne sama, páči sa mi počuť za oknom električky, tušiť ľudí, ktorí do nich nastupujú a z nich vystupujú, tušiť ich v opozičných panelákoch, nie samých - so svojimi životmi. Páči sa mi ležať, kým sa ostatní ponáhľajú, niekam, za povinnosťami, za možnosťami, za svojím výberom.
Čaj, ktorý chutí ako seno, odburáva alkohol, ktorého v mojej krvi nikdy nie je veľa. Hranica medzi mnou a svetom je práve teraz nedôsledná. Rozmýšľam, či si vlasy umyjem dnes alebo až zajtra. V mysli sa dostanem pár dní dozadu. Hojdá ma, hrad a hojdačky, ktoré som si tam nikdy predtým nevšimla. Hojdá ma, a pri jednom nepatrnom dotyku sa ma spýta: nebol som hrubý? V tej chvíli som myšlienkami zastala, zosadla z hojdačky a celkom jasne ho objala.
Zátišie teraz tvorí: moja chvíľková samota ako čakanie, dopoludňajšie nedeľné jesenné svetlo, odtieň perleťovej slivky na nechtoch, čokoláda Toblerone na parapete okna, roztvorené Písmo, decilitre, litre čaju, ktorý má moc odplaviť zo mňa niečo zo mňa; moju chorobu, môj zápal, moje choré ja, priedušky, ktorými mám moc dýchať a ten vzduch, čo na svete zdieľame obaja.
Potulujem sa bytom ako bezbranná obeť ukáznených výrokov typických pre moje vnútro. Keď nie jeden, tak druhý. Striedajú sa alebo prelínajú. Majú svoj vlastný život, každý z nich svoje poslanie, svoju spoluprácu, až kým ma nevrátia do obdobia mojich menších rokov a k správaniu k nim príznačnému. Vtedy zvyčajne musíš prísť ty a zakročiť, zatriasť mnou tým najjemnejším spôsobom, zatriasť mnou tak, ako sa trasie zasneženou krajinou v sklenenej guli s vodou.
Pľúca sa mi sýtili rezavým, ostrým vzduchom, keď som behala okolo zelene a stromov a uvedomenie si, že sa mi táto malá chvíľa páči, bola pre mňa prínosom. Podvečer v parku. Sama. Usmeje sa na mňa starec a ja si pomyslím, že sa mu páči pohľad na zdravie. Obraz - mladá žena v sýtej farbe obklopená stromami behá v ústrety zdravému životu. Starec na mňa možno v sekunde zabudol a nevedel, že o niekoľko dní budem v zajatí tohto obrazu. Že ho budem ďalej rozvíjať a stane sa pre mňa symbolom.
Metara 1. - Tiaž Na brehu rieky Hron som si ľahla na tvrdé kamene. Spýtal sa ma, prečo takto ležím, či to robím, lebo to chcem, chcel vedieť čo to znamená, tušil, že tým niečo myslím, šípil za tým viac. A ešte som si rukou zakryla oči, lebo som sa chcela skryť. Pred ním, pred sebou, pred tým, čo sa vo mne vtedy dialo.
Do pohľadnice som napísala, že toto miesto pristane mojím cestovateľským túžbam. Nevtieravá krása. Chcem si ju nenápadne strčiť do vrecka, bundu s vreckom vložiť do vaku, s vakom ísť domov a tú krásu si nosiť všade so sebou.
Na detskom ihrisku padne dieťa v klobúku zo šmýkačky rovno tvárou do piesku. Krásne vyslovuje „r". Mlado vyzerajúci dedko ju učí ako správne padať, ako sa správne šmýkať. Prvé úspešné pokusy dieťaťa oslavujú tľapnutím si rúk, smiechom a túžbou skúšať tento úspech znova a znova. V tento deň a v túto chvíľu pre mňa neexistuje nič dôležitejšie.
Je čas lásky, aktivity, troch ruží v pohári po troch dňoch štátnic. Obľúbené čokoládové bonbóny sa len tak stratia v mojej veselosti. Kľučkujem cez ňu rozprávaním vo vytŕžení.
Sedíme na zemi, s novými účesmi. Pobozkám mu sval, pozriem sa na jeho vlasy, kučery sú preč, je stále môj, sedí tu pri mne jeho duša, mám položené lýtko na jeho stehne, nevyzerá to čudne. Pokojne by tu teraz mohla vstúpiť jeho mamina, mohla by sa nám prihovoriť, či niečo nepotrebujeme vyprať, či si niečo neprosíme jesť. Sme ticho.
Keď sa vonku kosí tráva a počuť kosačku, ja vnútri počúvam pesničky z rozprávok, kráska a zviera, čajová súprava tancuje,
V utorok ráno sa v kuchyni rozprávame o tom, čo znamená byť šťastný. Pýtam sa to mamky. Pred ockom je hrnček s pariacim sa mliekom, predo mnou ešte neotvorený jogurt - sladká jahoda. Prepierajú sa tu charakteristiky členov rodiny. Prepierajú sa a potom ako čerstvo vyvolané fotky visia na šnúre, kývajú sa, konfrontujeme sa so svojími obrazmi, ktoré nikdy nevyjadria skutočnosť. Obrazy nás nikdy nevyjadria.
Mohla by som dni hodnotiť cez rekapitulácie, zhŕnutia, myslením im prisúdiť hodnotu, alebo by som si dala povedať a vzala by som vážne, že „myslenie máš síce silne rozvinuté, ale nechaj ho radšej filozofom".
Sadnúť si na posteľ a odvolať/rozhodnúť sa neísť/vykašľať sa na konzultáciu s diplomovou vedúcou, veď čo, veď minule mi aj tak povedala, že som šikuľka. Pomyslieť si, že otvoriť nové balenie kávy Jacobs Krönung je zážitok, vôňa a chuť je zážitok, aj túžba je zážitok. Tak si o nich pohovorme, pohovorme si o manželských túžbach, vyzujme si ponožky, nech nám nie je horúco. Zaborím si hlavu do (jeho) hrude, vtedy, keď je hanba priveľká alebo po(d)vedomá.
Bola sobota, keď som s tvojou mamkou ostala sama. Práčka priadla, zobudila som sa na obed, na stôl položila papiere s cudzojazyčným textom. Myslela som, že z toho niečo bude, nejaký výsledok, kus mojej práce, ale nie, tvoja mamka veľa rozprávala, tak som tie papiere nechala tak.
Ležíš už, chcela by si už (dnes) nemyslieť, že bolo ako bolo, že si toľkokrát veľa plakala a nedokázala si o sebe nič vedieť, že si nechcela zaspať, naplno žiť, až kým by ti niekto nepovedal niečo o tebe. Len jednu peknú pravdu o tebe. Ľahni si, oddýchni si, ja ti o tom niečo poviem:
Predtým, než som povypínala všetky okná na monitore, povedala som si - treba žiť. Teraz, keď je január, nevábne počasie, ospalé poobedie, zelený čaj bez cukru, ktorý prelieva moje vnútorné prostredie, valí sa ním ako človek a voda tobogánom. Valí sa mojím bruchom a mojou hlavou prebehne mierny vulgarizmus, nevyslovím ho, veď na čo, pre efekt? Ostane vo mne, ako prirodzený výplod divej duše. Aby som si spomenula na tvoje slová, že nie všetko, čo sa do mňa dostane je moje. Tie tvoje slová, o ktorých potom rozmýšľam, aby som nehľadala to, čo už mám, lebo to nikdy nenájdem.
Je po polnoci. Sme u mňa doma a nejdeme ešte spať. Naši už áno, tí už majú z úloh dnešného dňa asi dosť, a tak po nich ostalo ticho. Po nás ostáva to, čo raz budeme nazývať spomienkami, čo mi bude samovoľne naskakovať v mysli, keď budem robiť niečo od tejto spomienky úplné nezávislé. Ako Praha. „Náš prvý výlet", to si povedal, keď som sa ťa pýtala prečo práve ona, prečo toto, prečo tá cesta smerujúca nadol, končiaca sa v tej ich rieke, cukráreň - susedka nášho hostela, v ktorej sme si jeden deň dali raňajky a kávu latté.
