Som chlap odvedľa. Zoznam autorových rubrík: Zápisky medveďa, Skromní služobníci kníh, Varíme s medveďom, Medveď mudruje, Kapitolky z tanca a baletu, Neďeľná chvíľka poézie, Poviedka na Nedeľu, Súkromné, Nezaradené
Po dlhšej dobe zasa jeden čisto vegetariánsky recept. Treba povedať, že je na želanie. Ale nebojte sa, na konci prinesiem varianty, ktore sa dajú použiť aj pre tých, ktorým je mäso chlebom každodenným. I keď všetko treba vyskúšať, takže aj ten sójový granulát má mať svoje miesto pod slnkom. A možno aj v kuchyni.
Spomínate si na Nežnú revolúciu? Myslím si, že atmosféra a energia vtedy, musela byť úžasná. Myslím, že zažiť tie dni na vlastnej koži, srdci, duši muselo byť nezabudnuteľné. Bolo? Ja totiž neviem. Neviem, bol som vtedy na vojne a ...
Milí moji. Tak som sa rozhodol, že sa pokúsim opäť prekonať svoju rodenú lenivoť (niekedy aj pocit márnosti:)) a pokračovať treťou časťou mojich šialene dlhých a zrejme aj šialene kostrbatých spomienok na Bulharsko. Tí, ktorí moje minulé rozprávanie dočítali (hi hi..) už vedia kde som skončil . Pre ostatných pripomínam, že som skončil v situácii, keď som sa po trojmesačnom pobyte v Sofii zastavil doma na Slovensku a zakrátko na to sa vydal na cestu do Plovdivu. A v Plovdive som strávil dva nádherné roky života. Škoda, že len dva. Štúdium som nedokončil.
Plagiáty, tak volám krátke básničky, ktoré vždy začínajú dvojverším ukradnutým od iného, obvykle oveľa slávnejšieho autora. Proste také priživovanie. Dnes mám pre vás teda plagiát na text piesne Svitá z filmu Neberte nám princeznú a básničku z druhého dielu básnikov Jak básníci přicházejí o iluze.
Rímske kura je tradičný recept. Jednoduchý a naozaj výborný. Je to naporcované kura dusené na paradajkách a víne. Samozrejme, že ak je ala ja, tak to nebude len ten tradičný spôsob úpravy. Jemne som sa s týmto receptom pohral a pripravil jednoduché jedlo, ktoré sa dá rýchlo pripraviť a je dostatočne efektné aby ste sa s ním mohli vytiahnuť aj v nedeľu.
Veru veru, deti moje. (hi, hi ..) Vec je úplne jasná. Lenivý som. Lenivý som tak, ako voš v zime. A hnijem, ako jesenné padavky. (Deti, to si nevšímajte, to ja sa len tak hecujem do aktivity.) Keď som písal prvú časť svojich spomienok Odkiaľ Macko pochádza, sľúbil som pokračovanie svojich zážitkov. Ale veď viete, ako je to. Sľuby sa sľubujú... a medzičasom sa obráti mesiac. Svoje minulé rozprávanie som ukončil tým, že sa mi podarilo dostať sa na štúdium v socialistickom zahraničí, teda v bulharskom Plovdive na VŠP. Ešte teraz vidím seba samého. Mamičkin maznáčik. Otcov vydarený synáčik. (Viete, ešte netušil...)Už vtedy s badateľnou nadváhou. Ale rodinný génius. Keď sa spolužiaci z gympľa v treťom ročníku dozvedeli, že vo štvrtom s nimi nebudem, ale budem maturovať na prípravke pre štúdium v zahraničí, začali ma z hecu volať vzor náš. Joj, či som len bol vyklepaný. Cítil som sa taký malý, malilinký. A plný strachov a mindrákov. A vlastne veľmi osamelý v tých mojich strachoch či mindrákoch.
O tom, že som na vojne viedol takú malú tanečnú školu pre vojakov ste sa už mohli dočítať. Bol to môj útek od zelenej reality k realite celkom inej. Napriek tomu, že ani ja sám som neveril, že by z toho mohlo niečo byť, tak bolo. Minimálne tie spomienky, o ktoré sa môžem dnes podeliť aj na svojom blogu. A práve s tancom a tancovaním súvisí aj moja ďalšia spomienka.
Pred nedávnom som v jednej diskusii Katke napísal, že jej zo srdca závidím, že jej texty naspievala Beáta Dubasová. Najmä preto, že mám taký tajný, malý sen, aby moje texty naspieval jeden slovenský spevák. Už som ich pre neho zopár napísal, ale nikdy som ich neposlal ani nijako inak nezverejnil. Takže vlastne čakali na môj blog. A dnes dva z nich. Určite uhádnete kto je ten spevák.
Ahojte milí moji. Dávnejšie som nič nenapísal. Mám asi trochu zahmlené v hlave. Ale nevadí, veď Medveď komunkáciu dokonale obstará. Keď som pred časom písal recept na musaku, hneď v úvode som sa ospravedlňoval, že nazvať tento recept mackova musaka je trúfalé. Nie tak s plnenou paprikou. Tú som si veru vymyslel, či modifikoval sám. . Vždy som mal rád aj štandardnú plnenú papriku s rajčinovou omáčkou. Moja mama ju robila (ostatne ako všetko) famózne. Svojho času prišlo na nás obdobie, keď sme zostali posadnutí zapečenými jedlami. A vtedy sa zrodila aj táto plnená paprika.
Mala to byť noc splnených želaní. Postávali sme na balkónoch, záhradách, priedomkoch a ... nič. Mnohý nezazreli ani oblohu. Len ťažké mokré mraky a padajúca voda.Premýšľal som, že to možno nešlo. Nedalo sa naozaj splniť všetky tie prosby, želania, túžby. Len si to predstavte na jednej strane jeden Prosím, prosím, nech sa vráti... s naozaj hlbokou láskou v srdci a na druhej strane druhý Prosím, prosím, nech zabudne... s rovnako hlbokou len k niekomu inému. Ale vyriešili to skvele nabili tou svojou energiou kopu vody a poslali nám ju dole. A verte mi, že taká správne nabitá padajúca voda dokáže očistiť kopu smútku na duši a na srdci.A možno museli byť všetky niekde inde. Niekde, kde si všetci spolu túžobne želali to isté. Počul som dnes ráno v rádiu, že súhlasili, prímerie začne o dve hodiny.Hviezdy padajú.
Dnešné rodinné klenoty sú receptom o trochu náročnejším. Jednoducho príprava chce svoj čas a aj trochu kucharskeho umenia, ale naozaj len trochu. Priznám sa vám, že takúto konkrétnu prípravu bulharskej fazule s pečeným mäsom som nikde v Bulharsku nejedol a myslim, že tento recept celý vytvorila naša babička. Takže je z rodinných klenotov asi najmladší. Pri tomto recepte je tiež ťažko hovoriť o zdravej výžive. Čiže všetci mäsožravci tešte sa. Príde kusisko mäsa.
Pamätáte sa na angažovanú poéziu. Taká o pionieroch, zväzákoch a najmä o večne živom Leninovi, ktorý svojím jasnozrením objal celú zem obor Lenin Mozog a päsť... Angažovaná poézia nám jednoducho nevonia a tak som sa rozhodol, že sa pokúsim vrátiť jej tvár :o) a zaangažujem ju do niečoho zmysluplného. Krátke ma vôbec bavia. Aj krátke ľúbostné a tá posledná najmä preto, že láska bez humoru to nemá v živote ľahké.
Bol taky drobný a štúply až mám chuť napísať že drobnučký. Meral len málo nad stošesťdesiat centimetrov. Bol taký drobnučký a veľmi chudý a s veľmi svetlou pokožkou. Z tej pretiahnutej skoro bielej tváre svietli jeho obrovské modrasté oči. Na hlave blonďavé vlásky, vlastne len také páperie ako majú bábetká a pod nosom starostlivo pestované fúziky, načo vlastne. Bol to ten typ fúzov, ktoré sa holia poriadnym prásknutím dverami. Na prvý pohľad pôsobil ako bezbranné dieťa. Taký ten typ, čo v ženách vyvoláva materské city a v ľuďoch bez srdca potrebu kopnúť si.
Tak som sa dozvedel, že pár spolublogerov má neďeľnú chvíľku poézie, ktorá sa vykľuje v presne určenú hodinu. S drzosťou sebe vlastnou som Katkino pozvanie považoval za pozvanie nielen na čítanie, ale tak povediac do klubu. Zmenil som rubriku a šup. Prepáčte, dovolíte, ďakujem.
Tak milí moji. Pokračujeme ďalej s cyklom venovaným bulharskej kuchyni. A jedno s najtypickješích jedál, ktoré samozrejme opäť nešpecifikujú len Bulharsko, ale vlastne aj celý Balkán je džuveč.Názov tohto jedla je odvodený od špeciálnej hlinenej nádoby, v ktorej sa najmä v minulosti džuveč pripravoval. Nádoba bola obdlžnikového tvaru a mala na vrchu otvor. Ak by ste dnes chceli použiť zodpovedajúcu náhradu nádoby - ďžuveču, mohli by ste kľudne použiť toskánsku hlinenú nádobu, ktorú dostať bežne aj u nás, len pri pečení by ste na ňu nedávali veko. Dnes však aj samotní bulhari používajú bežné liatinové nádoby, alebo pokrm zapekajú v malých hlinených nádobkách (džuvetčetách) každú porciu zvlášť.Samozrejme existuje nespočet druhov džuvečov, preto skôr, kým prejdem s svojmu receptu, napíšem pár slov o jeho príprave všeobecne.
Ponáhľal som sa na autobus. Už som aj vyšiel spoza domov tak, že som dovidel na autobusovú zastávku. No a vtedy som zbadal, že autobus už na nej stojí. Otvorené dvere ľudia nastupujú.... - Tak tento už nestihnem a ešte aj ide o dve minúty skôr... Spomenul som si na článok spolublogerky a akosi som sa celkom upokojil.- Veď pôjde ďalší. Nebudem bežať.A tak som sa prestal ponáhľať. A autobus stál na tej zatávke dvere otvorené, ľudia nastúpení. A ja som sa pomaly približoval. A autobusár zavrel dvere, vyhodil blinker, hodil rýchlosť a začal nohami stláčať všetky tie pedále. A ja som sa stále približoval. A nakoniec sa ten autobus pohol. A to som ja už bol celkom pri ňom. A autobus už vlastne odišiel zo zastávky a začal odbáčať na hlavnú cestu. A vtedy sa moje oči stretli s očami autobusáka. Nič som nenaznačoval nič som neukazoval, ale na moje absolútne ptrekvapenie....Autobus zrazu zastal a autobusár hľadiac na mňa otvoril dvere mávol rukou v geste akoby chcel povedať, že- No čo čakáš človeče, pohni sa. Život nečaká.a nechal ma nastúpiť! Ďakujem pán šofér. Ja mám odvtedy jednoducho skvelý deň.Naozaj stačilo tak málo, máličko. Pamätáte sa na môj príspevok, ktorý nedosta
Čas na vojne plynie pomaly. Veľmi pomaly. Predstavte si pomaly a ešte ho polovicu spomaľte a ešte o kus a ešte o kúsok a takto pomaly sa miňajú dni, keď nemáte do čoho pichnúť. Mnoho mojich spolubojovníkov sa teda spomalilo tiež. Prejsť chodník od budovy A k budove B vzdialenej asi 200 m mohlo pokojne trvať aj trištvrte hodiny. Všetko len pre ten pomaly ubiehajúci čas. A keďže vojnu sme všetci svorne nenávideli, ani nás nenapadlo vyvíjať akúkoľvek aktivitu navyše. Totiž mňa to napadlo a takto to dopadlo.
Moja prva nedeľná chvíľka poézie. A hneď až dva kusy. Jedna má skoro dvadsať rokov a jedna asi dve hodiny. Ktorá je ktorá?
Ale veď kdeže moja musaka. Čo to tu mystifikujem... Musaka je niečo ako národné bulharské jedlo. Môže sa pripravovať na desiatky spôsobov. Existujú mäsité i bezmäsité. Základom každej musaky je zelenina (zemiaky, tekvičky či cuketky, baklažány, fazuľové lusky, špenát, pór, kapusta) a tí, ktorý nemôžu bez mäsa žiť, tak aj ľubovoľné mäso pomleté či nakrájané na kocky. Existujú aj musaky z ryže a zeleniny. V zásade sa zelenina buďto podusí na oleji, alebo uvarí na skus v slanej vode a potom sa prekladá na pekáči buďto s varenými zemiakmi a mäsom, alebo s ryžou po vrstvách tak, aby zemiaky alebo ryža ostali na vrchu, ako posledná vrstva. Potom sa všetko zaleje zeleninovým vývarom, alebo vodou a upečie sa. Na záver sa musaka poleje rozšľahanými vajcami v mlieku a dopečie. Gurmámi si v tejto chvíli môžu povedať niečo ako: - Jój nuda, zívačka, zelenina zapečená s mäsom a krumpľami. Je tam toho.. Tak vážení, ale okamžite prestante zívať! Héj!.. Lebo sa nepoznám.. Musaka, ktorej recept vám teraz predložím je proste skvelá. Zvládne ju každý a zároveň je aj pre vegerariánov. Môže sa pripraviť aj veľmi diétne a je proste famózna.
Dve živé bytosti. Jedna ľudská a jedna zvieracia. Ako už pravidelne aj dnes som sa na ceste z roboty zastavil v Jednote kupit nieco na večeru. Keď sa snazim zaujať nestranný pohľad k prežitému, zisťujem, že sa vlastne nič nestalo. Respektíve nič mimoriadne.
