No a máme tu jún 1986.
Ja kompletne zbalený do obrovského ruksaku plného šatstva a poživne, s obrovskou taškou v ruke stojím na hlavnej stanici v Bratislave. Ešte vo mne doznieva rozlúčka v Štiavnici, ale už som vlastne rád, že som konečne na ceste a nemusím rozmýšľať čo bude a ako bude. Čakala nás cesta do Prahy vlakom, kde sme sa mali spojiť s českou skupinou, ktorá rovnako ako my nastupovala do prvého ročníka VŠ do Bulharska. Až z Prahy sme leteli do Sofie.
Už vo vlaku sme pochopili, že veru nejdeme na výlet. Ešte sme sa ani nepohli zo stanice, keď naša spolužiačka zistila, že nemá svoju peňaženku. Ukradli jej ju priamo vo vlaku. Ešte, že cestovné doklady a letenku mala v inej taške. Pre Evku to musel byť šok, keď zistila, že pred takouto cestou je bez peňazí a prvé štipendium v nedohľadne. Tak sme sa jej poskladali na vreckové. Zvyšok cesty dopadol nad očakávanie dobre včetne letu. Ja som letel prvýkrát v živote a bol to pre mňa veľmi príjemný zážitok, na ktorý som sa opakovane tešil. Čudné, dnes už sa neteším. Skôr naopak...
Keď sme vystúpili na letisku v Sofii, dostal som chuť vyskúšať si svoje sterilné znalosti bulharčiny, ktoré tak pracne do mňa natlačila naša bulharská profesorka na prípravke v Štiavnici. Veru pani Totka Mitrašková, boli by ste sa určite potešili, keby ste ma vtedy videli, ako s hranou sebaistotou predstupujem pred snedého, brunátneho bufetára na letisku a spisovne sa pýtam, čo nealkoholického mi môže ponúknuť na pitie. Pozrel na mňa zmúteným pohľadom, ako na exotického vtáka a niečo krátko vyštekol. Nič som nerozumel. Opýtal som sa v bulharčine: "Prosím?" Opäť vyštekol. Ja som opäť nerozumel. Potom začal netrpezlivo niečo pokrikovať a nalial mi niečo, zobral dvadsať stotiniek a poslal ma kade ľahšie. Do slova a do písmena. Ja som prvýkrát ochutnal bulharskú citronádu i mentalitu, lebo to bol ten zázračný nápoj, ktorý mi nalial a to bola prvá skúsenosť, ktorou ma osud obšťastnil...
Pane na nebesiach, akýže to jazyk nás tá Totka vlastne učila. Veď tí Bulhari hovoria úplne inak. Ešteže nás hneď na letisku čakal zástupca veľvyslanectva a naše ustráchané stádočko odviedol až na internát, kde sme mali stráviť prvé tri mesiace pobytu v Bulharsku. Mali sme sa zdokonalovať v bulharčine v Inštitúte pre zahraničných študentov, aby náš prechod na VŠ bol trochu znesiteľnejší.
Internát bola tuším dvanásťposchodová budova plná zahraničných študentov zo všetkých možných socialistických a rozvojových krajím sveta. Deti, vy mi to možno ani neuveríte, ale ja som až tam prvýkrát v živote videl černocha. A keby jedného. Celé mraky černochov. Tu predkladám učite nekompletný a veľmi obhrublý zoznam krajín z ktorých tam boli študenti:
Togo, Nigéria, Nikaragua, Kostarika, India (aspoň jeden študent určite), Mongolsko, Jemen (severný aj južný predstavte si, obaja spolu v jednej izbe a obaja prežili), Irak (najmä však Palestína), Libanon, Kórea (severná), Kuba, Mexiko, Kuvajt, Portugalsko, Argentína, Peru, Brazília, Nemecko (východné), Polsko, Sovietsky zväz, Maďarsko, Grécko a ďalšie krajiny, ktoré mi už vypadli z pamäte. Vopred sa ospravedňujem za možné chyby pravopisnej interpretácie.
A viete, čo bolo najzvláštnejšie? Aj keď sa občas ozvali nejaké problematické reči, vždy sa všetci spolu dohodli. Všetci sa bavili, zabávali, všetci vychutnávali život plnými dúškami. Ten internát aj podľa toho vyzeral. Stretli sa tam mnohé kultúry a mnohé rasy a napriek tomu si nespomínam (okrem malicherností) na nijaké vyslovene negatívne javy rasovej neznášanlivosti.
Mali sme v podstate veľmi pohodlný život. Doobeda do inštitútu, kde sme precvičovali bulharčinu a poobede kto čo chcel a mal chuť, to každý robil. A veru niektoré naše dievčence sa činili. Snáď mi to odpustia, veď je to aj pravda. Činili sa viac ako naši chalani. Je možné pochopiť to. Naraz boli v centre absolútneho záujmu a na vrchode žiadúcosti zo strany obrovského množstva študentov mužskej časti našej komunity, ktorá samozrejme ďaleko prevažovala nad ženskou.
Ubehlo veľa rokov. Priveľa na to, aby mi v pamäti ostalo viac, ako len fragmenty zážitkov. Ale sú to fragmenty, ktoré sú vo mne hlboko vrastené a ktoré už budem v sebe nosiť do konca života. Keď ich nepochovali žiadne zážitky potom a boli to veľmi silné zážitky, už ich nepochová nič.
Spomínam si napríklad na chrám Vasilia Blaženého (..alebo to bol Alexander Nevský? Nepamätám sa, bol som v oboch..) a prvýkrát vypočuté pravoslávne chrámové spevy takpovediac naživo. Ten chór ma ešte dlho predlho v noci neodbytne budil...
Spomínam na Bulharov, ich dobré aj horšie stránky. Spomínam na inštitút a ich lektorov a vôbec celú atmosféru ištitútu a jeho žiakov.
Mnohí boli zábavní. Veď si predstavte takého Nigérijčana, ako sa prelúskáva bulharčinou. My Slovania sme už pri výučbe niečo rozumeli, ale čo oni? Pamätám jedného kolegu už ani neviem z akého afrického štátu, ktorý sa pracne naučil bulharské frázy: "Ahoj. Ako sa máš? Mám sa dobre. A ty?" ... a presne takto ich aj interpretoval pri stretnutí. Keď sa so mnou stretol, zarapkal to všetko dokopy včetne odpovedí a kým som od prekvapenia stihol otvoriť ústa, ufujazdil...
Spomínam si na prvé zemetrasenie v Sofii. Bolo dosť silné a bolo to v noci. My sme samozrejme spali na ôsmom poschodí internátu. Už ani neviem, ako som sa dostal von z budovy. Všade bolo počuť strašlivý rachot skla, to ako padali veľké okenné tabule z najvyšších poschodí. Veru znelo to, akoby sa rúcala celá budova. A všetci povybiehali von tak, ako koho zastihlo. Veru aj nahé erotické dvojice chrániace sa len dekami...
A čo nám druhý deň rozprávala naša učiteľka bulharčiny, to tiež stojí za zmienku. Ona totižto jedno také zemetrasenie strávila na vrchu televíznej veže v Sofii. Zemetrasenie bolo také silné, že sa tá televízna veža vtedy naklonila. Všetci samozrejme zutekali, len ona správne ako treba, zostala na mieste na vrchu veže. Z budovy sa totižto počas zemetrasenia neuteká, lebo schody sú najslabší článok stavby. Keď asi po dvoch hodinách zliezla dole, všetci ju chválili, aká je rozvážna a skvelá. Len veľmi potichu a oveľa neskôr sa priznala, že bola taká paralyzovaná strachom, že sa nedokázala ani pohnúť...
Spomínam na svojich prvých priateľov z radov zahraničných študentov. Boli to najmä Kubánci, ale mal som aj kamaráta z Toga (takú čiernu farbu som ešte nevidel..) a stretávali sme sa aj s Jemenčanmi a Palestíncami. Mnohí z nich sa s nami chalanmi pustili do reči aj kôli našim dievčatám, a teda ich umysly neboli úplne čisté. Nakoniec sa však vždy našlo dosť takých, ktorí sa s nami skamarátili kôli nám samým. Medzi najdružnejších patrili určite Gréci. Ako v Sofii, tak aj neskôr na škole v Plovdive.
Spomínam na študentskú menzu. Kým sme si trochu zvykli na sofijské kjufteta, polievky z kyslého mlieka, dusené baranie a jahňacie mäsá a ryby, veru veľa času mnohí strávili na toaletách.
Spomínam na svojho prvého priateľa. Boli sme nerozlučná dvojica. Naše priateľstvo sa vyvíjalo pomaly, ale nezadržateľne. Napriek všetkým komplexom, neschopnosti pochopiť, čo sa vlastne so mnou deje, úplnej neznalosti problematiky. Sila ľudského citu je nesmierne obrovská. Cit si nájde cestu aj cez najhrubšie múry.
Po troch mesiacoch strávených v Sofii som sa na týždeň zastavil doma v Štiavnici. Bol som o dobrých 15 kíl štíhlejší a plný obrovských dojmov a zážitkov. Na to som odcestoval do Plovdivu a začal študovať na škole.
A o tom vám, milé deti, porozprávam nabudúce...
tenjeho
