Internát v Plovdive bola štvorposchodová budova len na skok od našej fakulty. Spolu s iným kolegom-nováčikom sme zakotvili na štvrtom poschodí vo veľmi krásnej izbičke plnej kvetov a na stenách boli prekrásne ručne vyrobené plagáty z vystrihnutých fotografií kvetov. Uprostred izby stál veľký samorast prikrytý veľkou sklenenou vitrínou. Bolo tam aj akvárko s Boženkou. Boženka bol naozaj výstavný obrovský čiernobiely škrečok.
Prepánajána, kto to tu býva... Nuž s našim tretím spolubývajúcim sme sa zoznámili až o dva či tri mesiace neskôr. Bol to piatak, teda starý pes, ktorý pochádzal z Nitry a keďže sa v piatom ročníku školy okrem diplomovej práce a štátnic nič mimoriadne nedialo, tak si dal na čas a z letných prázdnin pricestoval až koncom roka.
Veru veru, deti moje. Takto nejako to tam vyzeralo. Žiadna kontrola a teda ani žiadna disciplína. Nám to samozrejme vôbec nevadilo.
Prednášky som zvládal v bulharčine úplne v pohode. Boli to všeobecné predmety ostatne ako na každej výške v prvom semestri. Jediný predmet, ktorý všetkých desil bola História bulharskej komunistickej strany, ale aj s tým sme sa nakoniec vysporiadali všetci bez problémov. Ešte stále spomínam na prednášajúceho. Pán docent bol typický zastánca tvrdej línie. Chválabohu na nás cudzincov nebol až taký drasťák, ako na Bulharov. Ale na tých si veru vedel vyšliapnuť. Vykrikoval na nich: "Bulhari! Nehanbíte sa? Aby jeden cudzinec vedel o histórii našej strany viac, ako vy?"
Spomínam na milého pána docenta z botanickej katedry. Tak, ako miloval kvetinky, presne tak miloval aj ľudí a samozrejme nás študentov. A osobitne mal rád Čechoslovákov. A pomohol nám, keď sme dosť demonštratívnym spôsobom zdupkali so zimného sústredenia so súborom bulharských ľudových tancov zloženom so zahraničných študentov. Bolo to na chate v Rodopoch, kde bola treskúca zima a veľmi chabá organizácia. Vedúci sústredenia nám dokonca zobral pasy, aby nám zabránil v odchode. Pán docent nám ich doniesol späť a našu na tú dobu veľmi veľkú nerozvážnosť ututlal. Ešte pár slov o súboroch:
Keďže som nemal rád telesnú, ale o to radšej som tancoval, prihásil som sa aj s ďalšími kolegami do súboru bulharských ľudových tancov, ktorý pracoval pri škole a ktorý sa skladal len so zahraničných študentov. Bolo to príjemné, ale trochu príliš predchnuté všadeprítomnou ideológiou. A bola sranda vidieť takého Latinoamerikánca, ako tancuje napríklad Šobský tanec. A samozrejme skoro každá väčšia komunita študentov mala svoj tanečný súbor. Mali sme ho aj my, Čechoslováci, dokonca som s ním stihol vymyslieť a nacvičiť aj jeden tanček, ktorý sme potom do omrzenia tancovali všade, kde nás zavolali. A jeden z najtemperamentneších a najúspešnejších súborov, bol súbor gréckych ľudových tancov. V ňom tancovali aj negrécki študenti. Viedol ho statný grék menom Janis, ktorý so svojou tmavou bradou a gombičkovým nosom bol na nerozoznanie podobný Rumcajsovi. Aj sme ho tak (Čechoslováci) volali.
Po prvom ročníku po odchode našho kolegu z Nitry sme nafasovali nového spolubývajúceho. Poznal som ho už z prvého ročníka a obľúbil som si ho. Bol to Palestínec Achmed. Veľmi príjemný a milý chlapec s ktorým sme zažili veľa milých chvíľ. Od chvíle jeho nasťahovania k nám, vyhrávala u nás už skoro výhradne iba arabská hudba. Najprv som bol zúfalý, ale potom som si tak zvykol, že dodnes aj po toľkých rokoch dokážem niektoré z tých odrhovačiek spievať v arabčine. Vôbec Palestínci boli našimi dobrými kamarátmi. Okrem Achmeda som mal ešte aj ďalších kamarátov najmä Iaba. Obaja samozrejme žili s našimi československými študentkami a mojimi ročníkovými spolužiačkami. Na oboch chalanov dodnes intenzívne myslím. Najmä kôli tomu, čo sa u nich deje. Ktovie, čo sa s nimi stalo.
Fragmentov spomienok je veľa. Pre mňa nezabudnuteľné boli študentské sviatky. Každá krajina mala nejaký štátny sviatok, ktorý bol pre ňu významný a tak pozvala ostatných študentov na oslavu. Vždy sa to odohrávalo v suteréne internátu, kde bol dosť veľký priestor. Po oficiálnej časti s nejakým šialeným príhovorom a programom prišla neoficiálna časť plná tanca, alkoholu a divokých radovánok. Väčšinou až do rána. Na týchto oslavách som vlastne prvýkrát vyskúšal alkohol so všetkými svojimi účinkami. Veru hlavne grécke a latinskoamerické sviatky boli veľmi temperamentné. Gréci napríklad na vrchole osláv vrazili nejakému svojmu kolegovi do izby, všetky taniere, ktoré tam našli porozbíjali o zem a potom po nich bosí tancovali. A veru žiadnu krv som nevidel. Nikdy neprešiel ani týždeň, aby nebola nejaká párty. Veď zastúpených krajín tam bolo bezpočet. A nedali sa zahanbiť ani socialistické krajiny.
Na internáte som strávil aj novoročné oslavy. V jednom prípade aj Vianoce. Atmosféra sa nedá opísať. Pred dvanástou hodinou bol internát hore nohami. Plné fľaše sektu sme rozbíjali o zem. To červené more sektu mám ešte stále pred očami. V obchodoch bol skoro výhradne len červený sekt. Všetko z čoho sa pilo či jedlo lietalo v ovzduší a padalo na zem. A ráno totálna spúšť. A viete, čo sme druhý deň doobeda robili? Všetko sme krásne upratali. Tety upratovačky len asistovali. Ktovie, ako by to bolo dnes...
Napriek skutočne temperamentnému spôsobu života boli nejaké roztržky medzi študentami skôr výnimkou. Ktovie prečo to tak bolo. Pocit spolupatričnosti medzi zahraničnými študentmi bol nesmierne silný a dokonca aj ja, so svojimi strachmi a obavami som sa dokázal v tejto komunite uvolniť a cítiť sa bezpečne.
Nedá mi opísať ešte jeden zaujímavý zážitok, tentokrát nie so zahraničnými študentami, ale s Bulharmi. Bolo to v čase keď buchol Černobil. Pamätníci iste pamätajú celosvetovú psychozu, ktorú táto tragédia jadrovej elektrárne vyvolala. Bulhari boli niekoľko storočí pod tureckou nadvládou a to v nich vyvolalo dve vlastnosti, ktoré sú pre nich typické dodnes. Robiť si veľké zásoby potravín a keď sa niečo deje, tak sa rýchlo skryť. Určite si tento národ musel veľmi veľa vytrpieť pod Turkami. No a keď došlo k explózii v Černobile, predstavte si jedno z najväčších miest Bulharska uprostred slnečného teplého dňa úplne prázdne. Peššie zóny v centre mesta úplne vyľudnené. Keď som nimi prechádzal, mal som nesmierne zváštny pocit. Ako v šialenom sci-fi románe, kde hlavný hrdina ostane na svete sám.
Nechce sa mi už spomínať žiadne konkrétne mená ľudí, či profesorov, ani ďalšie zážitky. Za tie dva roky ich bolo veľa. Rozhodol som sa však napísať aj štvrté voľné pokračovanie. To už nebude také veselé. Napíšem prečo som v Bulharsku neostal a štúdium nedokončil. Myslím si totižto, že je úplne správne, keď povieme a, mali by sme povedat aj b. Ale o tom nabudúce...
tenjeho
