Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
„Je to v pohode, žeriem Ťa,“ poslala mi v stredu doobeda tento týždeň polovička krátku textovú správu na moju sms, v ktorej som sa jej ospravedlňoval za prípadné rušenie. Volal som jej, ale po dvoch slovách ma zrušila, bola totiž v nemocnici s malou. Preto tá ospravedlňujúca komunikácia cez sms-ky. My si veci vždy chceme vydiskutovať radšej začerstva. Tentokrát však zaúradoval mobilný škriatok. Moju sms dostal iný chlap.
Myslím tým niekoho „zhora“, a ak treba, vstupuje do behu nášho života a neviditeľnou rukou doň zasahuje. Väčšinou tým spôsobom, že nám pomáha vyriešiť problém, zahnať obavy. Po jeho zásahu sa veci postupne začínajú kryštalizovať, vidíme svetlo na konci tunela. Najmä vtedy, ak na túto pomoc nečakáme so založenými rukami, ale sa situáciu snažíme riešiť aj vlastnými silami. V takom prípade je zásah zhora, v prípade potreby, iba otázkou času.
Počul som pár dní dozadu na jednej akcii pieseň Zahučali hory. Pred auditórium ho zahral na harmonike jeden starší pán. Nebolo hádam človeka v sále, ktorý by nespieval. Vrátane mňa, aj ja som si zaspieval. A uvedomil som si, ako dlho som si už poriadne nezatiahol nejakú slovenskú ľudovú pesničku. Ako dlho som si nezatancoval polku či valčík. Prišlo mi to ľúto...Kvôli pôstu si najmä tú polku či valčík 40 dní musím ešte odpustiť, ale tých pár dní určite zvládnem. Avšak po pôste s polovičkou musíme niekam vyraziť. Chýba mi poriadna ľudová zábava...
Poznáme to asi všetci z príbehov zo života. Človek často dvakrát nemeria pred verbálnym rezom, čoho výsledkom bývajú zbytočne ostré slová smerom k druhej osobe. Slová ostré ako dýka, ktoré zanechajú ranu hlboko v srdci. Slová, ktoré von vypúšťame bez rozmyslu. Slová, ktoré ak už raz vypovieme, nemôžeme zobrať späť. Človek si pod tlakom emócií väčšinou svoj zbytočný slovný výlev neuvedomí. Až neskôr, keď emócie vychladnú, príde čas na spytovanie svedomia. Alebo aj nie.
V správach jednej zo súkromných televíznych staníc sa nedávno objavila správa, že manželia na Slovensku majú v absolútnej väčšine oddelené účty a že manželia so spoločným účtom sú zastúpení iba v mizivom množstve. Neviem, čo manželské dvojice vedie k tomu mať oddelené účty. Ale rešpektujem to. A nikdy by som sa nikoho nebol na to pýtal, respektíve by ma to ani nezaujímalo. Nebyť reportáže v onej televízii. Inak my máme od začiatku (už tomu bude 10 rokov) jeden účet, a funguje to bez problémov.
Na blogu som už písal vela článkóv o rodnej dzedzine, v keréj som sa narodzil. Volá sa Dolné Dubové. Nájdete jú pár kilometróv od Trnavy smerem na atómku v Bohunicách. Typická je tak jako ostatné dzedziny okolo Trnavy tým, že v néj šecci vyprávajú dost tvrdo. Tak, jak vyprával Bernolák. Keby nebolo Štúra, naša západoslovenčina by bola spisovným jazykom. Žálbohu tomu tak neny. A tak každý, do vyraste a ide do normálnej roboty, sa mosí potom učit normálnú slovenčinu. Lebo tvrdo sa ve vyšších kruhoch hovorit nemóže.
Pochádzam z malej dedinky pri Trnave, rátajúcej plus mínus sedemsto duší. Dedinské prostredie sa zvykne označovať za pokojnejšie oproti mestskému, s výrazne nižšou kriminalitou. Každý každého pozná, len veľmi ťažko možno bez rizika prezradenia niečo na vidieku vyviesť. Napriek tomu sa však aj na dedine z času na čas dejú veci v rozpore so zákonom...
„Možno by sme mohli dnes so Švédskom prehrať viac ako o štyri góly, a ak Rusi vyhrajú nad Kanadou, budeme v takom prípade v tabuľke našej skupiny na treťom mieste a pri predpokladanom víťazstve či aspoň remíze Švajčiarov s Talianmi nás vo štvrťfinále budú čakať papierovo ľahší Švajčiari,“ vyšla zo mňa dnes pri jednom z mnohých hokejových rozhovor s priateľmi spomenutá konštrukcia, zjavne pritiahnutá za vlasy.
Mali sme dnes večer telefonát s jednou pani, ktorá sa ohlásila na moje texty na blogu o autizme. S manželkou telefonovala takmer hodinu, a sme dohodnutí s ňou už aj na osobnom stretnutí. Majú totiž doma podobné autistické „problémy“ so synom (takmer rovnako starým) ako my. Radi pomôžeme a povzbudíme iných ľudí s podobným osudom...Spomenutú pani najviac zaujímalo, čo s Marekom robíme a ako žijeme – aj v súvislosti s tým, ako ovplyvnilo všetko okolo autizmu náš rodinný život.
Čím som starší, tým som viac a viac presvedčený, že život nie je ani čierny, ani biely. Nič ani nikto nie je iba biely, a takisto nič ani nikto nie je iba čierny. Pretože videnie farby sa môže líšiť u každého človeka. Podľa toho, odkiaľ sa kto pozerá. Potom to, čo je pre niekoho biele, môže byť pre druhého čierne a naopak.
Už pár dní som sa chystal do kina na Spielbergov Mníchov. Dnes prišiel deň, kedy som svoj plán uskutočnil. Sám, bez manželky. Aj keď sme spolu v kine neboli už pekných pár rôčkov. „Mne Ti duša po tom filme nejak nepiští. Ale choď si ho pozrieť, v pohode,“ odobrila mi plán polovička. V novinách som si letmo prečítal, že film hrajú v bratislavskom Istropolis Cinema Center poobede o desať minút päť hodín...
„Jožo, mám pocit, že všetko okolo mňa sa rozvádza. To je niečo strašné. Ešte viac ma to deprimuje preto, lebo ako právnik sám riešim rozvody. A nad niektorými dôvodmi ľudí na rozvody len neveriacky krútim hlavou,“ povedal mi dnes pri káve kamarát Miro, inak právnik. Náš rozhovor sme na tému rozvody zvrtli nečakane, Valentín v tom prsty nemal.
„A vodičku do ostrekovačov, nekúpite?“ skúsila minulý týždeň v Žiline na mňa poslednú otázku predavačka na „benzínke“ potom, ako som odmietol postupne bagetu, „niečo sladké“ a aj „nejakú vodu na pitie“...
Sny sa neplnia na požiadanie, žiaľbohu (alebo na šťastie?) nežijeme v rozprávke. Svoje sny človek žije vtedy, keď tvrdo pracuje, je trpezlivý, má za štipku šťastia a je aj v správny čas na správnom mieste...
Obidve naše deti v čase písania týchto slov už samozrejme spia. Marek „chrapká“ v detskej, Barborka odfukuje v našej spálni. Zalomili unavení, zničení, po namáhavom dni. Bol som ich pred minútkou skontrolovať. Pri každom som v tichosti stál a pozeral sa asi 5 minút. A vydržal by som aj celú noc. Je úžasné pozerať sa na spiace deti...
Môj otec zvykne vravieť po správach v televízii, najmä ak sú plné vrážd, násilia, rozbrojov (to znamená takmer vždy:-), nasledovné: „Toto niekedy nebývalo, svet je čoraz horší. Toľko zla, k tomu upadajúca morálka. Nič dobré nás nečaká,“ komentuje videné v televízii. Reaguje tak ako asi väčšina obyčajnej slovenskej populácie. A médiá jasajú. Denno – denne dokazujú nad obyčajnými ľuďmi ako je môj otec svoju moc. Moc ovplyvňovať naše nálady, spoluvytvárať verejnú mienku. Moc hýbať masami...
Poviem úprimne – nemám ju rád. Ale v živote sa jej žiadny človek asi nevyhne. Strieda obdobia radosti zo života a optimizmu. Chodí bez ohlásenia, znenazdajky. Častokrát príde najmä v noci. Má kľúče do duše i srdca, kde sa zvykne zahniezdiť a robiť poriadnu neplechu. Niekedy dlhšie, inokedy kratšie. Prázdnota. Priznám sa, že s ňou mám pomerne bohaté skúsenosti...
Oceňujem doterajší prístup britských médií. Nikto azda nepochybuje, že za kanálom si slobodu slova a tlače ctia posvätne rovnako ako my na starom kontinente. Popri nej však oproti zvyšku Európy berú Briti asi viac do úvahy aj slušnosť a najmä empatiu a toleranciu voči iným kultúram. Ak by tomu tak nebolo, aj oni by naskočili na pomyselný vlak uverejňovania karikatúr proroka Mohameda v európskych médiách, ktoré tak pobúrili moslimov v mnohých arabských štátoch.
„Čauko, naši majú budúci týždeň výročie svadby, okrúhle, čo im kúpime?“ pripomenula mi tento týždeň telefonicky sestra. Aj bez jej telefonátu by som však blížiaci sa dátum zaregistroval. Dátum svadby rodičov si dobre pamätám...
Slovenská republika vysiela na blížiacu sa zimnú olympiádu v Turíne rekordnú výpravu 61 športovcov. Napriek tomu, že sme od vzniku republiky v roku 1993 na zimných olympijských hrách nezískali doteraz ani jednu medailu. Napriek tomu, že azda okrem hokejistov a potom niekoľkých individualít ako bežec na lyžiach Bajčičák, slalomárka Zuzulová (ak však vôbec zíde s Božou pomocou kopec – túto sezónu zatiaľ viac padala:-) či biatlonistky nemáme v zimných športoch iné, do svetovej špičky patriace a v medzinárodných vetroch ošľahané a rešpektované individuality...
