Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Cítil som sa v tom obchode ako Julia Roberts v slávnej scéne filmu Pretty Woman, keď ju odmietli obslúžiť v luxusnom obchode so šatami. Predavačky ju v spomenutej scéne pohľadom rýchlo „ošacovali“, šupli do nižšej príjmovej kategórie a upozornili, že nie je v správnom obchode...Aj ja som si chcel kúpiť oblečenie, oblek...
Milý Wolfgang, dnes (v piatok 27. januára) je tomu presne 250 rokov, čo si uzrel svetlo sveta. V tom čase Ti asi nikto, azda okrem Tvojich rodičov a rodinných príslušníkov, nevenoval väčšiu pozornosť. Veď toľko detí sa rodí na svet...Tvoj pôrod však bol výnimočný, tým, že sudičky Ti do kolísky dali výrazne viac ako bežnému smrteľníkovi. Dostal si do vienka toľko talentu a geniality, že aj 215 rokov od Tvojej smrti žasnú súčasníci nad Tvojím dielom. Ja, hoc laik v muzike, sa tiež radím medzi nich...
Detstvo som prežil v dedine Dolné Dubové pri Trnave. V malej dedinke, v ktorej odjakživa čo si pamätám žilo plus mínus 750 duší. Dolné Dubové je naozaj jedna z menších slovenských dedín, ktorú na obyčajnej mape Slovenska (mierka 1:1000 000) nenájdete. V Dolnom Dubovom (nemôžem písať len v Dubovom, pretože 3km „od nás“ je Dubové Horné) nenájde návštevník názvy ulíc, iba čísla domov, pričom najvyššie bolo pred rokmi tuším 224. Jednoducho sme malá dedina, a basta. Ani jeden z Dolnodubovčanov sa kvôli tomu zo spánku nebudil a nebudí. Skôr to všetci odjakživa brali s rezervou a potrebným nadhľadom.
Keď som bol malý, mal som pocit, že čas sa vlečie neuveriteľne pomaly a ja nemám šancu stať sa dospelým. Dospelí sa mi zdali byť strašne starí. A to nehovorím o „naozaj“ starých ľuďoch. Pamätám si na prababičku z otcovej strany, ktorá sa narodila ešte v roku 1893 a zomrela keď som mal nejakých 10 rokov, v požehnanom veku 89 rokov. Predstavovala pre mňa v detstve osobu akoby z inej galaxie. Ani som vtedy neveril, že sa toľko rokov ako ona vôbec môže niekto dožiť...
Hovorí sa, že človek môže svojich skutočných priateľov spočítať na prste jednej ruky. Priateľov, ktorým ak treba pomôže, a oni na oplátku pomôžu jemu. Priateľov, ktorých nemusí vidieť každý deň, a vždy keď ich aj po čase stretne, má sa s nimi o čom rozprávať...Mám niekoľko takých vzácnych ľudí okolo seba aj ja. Dvoch z nich, manželský pár, som asi po roku stretol práve dnes. On je rektor jednej slovenskej univerzity (to v tomto texte nie je dôležité). Ona, bývalá novinárka, jeho manželka, je jeho veľkou celoživotnou oporou.
Kladieme túto otázku počas nášho života veľakrát. Či už niekomu inému, alebo sami sebe. Prečo? Sami seba sa túto otázku pýtame najmä vtedy, keď sa stane niečo, čo si nevieme vysvetliť zdravým rozumom. Vtedy, keď nám chýbajú logické argumenty do odpovede. Respektíve keď niet priamo koho sa pýtať...
Bola to na STV včera a dnes (skončila až hlboko po polnoci) excelentná relácia venovaná väčšine z nás neznámemu svetu mentálne postihnutých ľudí. Autori relácie si nedali cieľ tento svet detailne preskúmať. Bol by to totiž cieľ nereálny. Chceli sa „iba“ pokúsiť nahliadnuť do trinástej komnaty sveta mentálne postihnutých, do ktorej sa my „normálni“ ľudia často nezmyselne bojíme pozrieť, nieto ešte do nej vstúpiť...
Písal sa tuším apríl roku 1990. „Ocino, to je sranda, všetci kandidáti na novinárčinu majú priezvisko začínajúce sa na písmeno B. Veril by si tomu?“ spýtal som sa zjavne rozrušený po prijímacích pohovoroch otca, čakajúceho na mňa pred bratislavskou žurnalistikou. V tej chvíli by mi ten nezmysel možno bol aj uveril. Takí nervózni sme boli obidvaja...
Náš Marek dostal dnes, v obyčajný bežný deň, od nás darček. Boli sme spolu na kúzelníkovi. Majo mal druhé Vianoce. Páčili sa mu najmä šašo a mečová show. Ja som bol rád, že je Majko rád. A naša mamina tiež. Obidvaja totiž dary radšej dávame, ako ich dostávame. Dnešný príklad je pritom iba taký obyčajný, ísť na kúzelníka so synom za pravý dar ani nepovažujem. Beriem to (všeobecne ísť niekam s dieťaťom) za samozrejmosť. Našu radosť z dávanie však dokumentuje dostatočne...
Nie je to vlastne pre žiadnu ženu dovolenka v tom pravom slova zmysle, skôr iné slovo by sa hodilo. Žena síce nechodí do práce a zostáva sama „doma“, ale o žiadnom oddychovaní nemôže byť ani reči. Nie je vládcom svojho času. Jej čas diktuje to malé stvorenie, kvôli ktorému sa rozhodla obetovať aspoň na istý čas svoju prácu a budovanie kariéry. To malé stvorenie ju potrebuje ako nikoho na svete...
Respektíve ako riešenie najlepšie pre nášho Mareka. Tak sme sa rozhodli tento týždeň po návšteve Špeciálnej školy v Petržalke na Žehrianskej. Marek sa tam cítil ako doma. A my počas rozhovoru s pani riaditeľkou (Mareka poznala už z petržalskej škôlky na Iľjušinovej) a pani psychologičkou tiež. Bolo vidnou, že sú to obidve ženy, ktoré vedia pochopiť a povzbudiť. Dať nádej. Špeciálne pedagogičky, ktoré neberú deti ako je náš Marek ako deti postihnuté či choré, ale skôr ako deti výnimočné. A za svoje životné poslanie si zvolili práve cestu pomáhať takýmto deťom prežiť svoj život čo najlepšie.
V minulom roku som behával v podstate len do júna. Pražský maratón som pre zdravotné problémy vynechal, na prípadný ďalší maratón som už nešiel. V druhej polovici roka mi žiaľbohu myseľ zamestnávali prozaickejšie životné problémy ako beh, tenisky som preto dočasne zavesil na klinec...Dnes som ich však zvesil. „Na vine“ bola správa v médiách, že začiatkom apríla bude v Bratislave prvý ročník Bratislavského mestského maratónu. Moja amatérska maratónska dušička zaplesala po tejto správe veľkou radosťou.
Cez týždeň nám (manželke a mne) na nákupy do domácnosti veľa času zvyčajne nezostáva. Deficity v zásobách tak väčšinou riešime ad hoc, tzv. rýchlym nákupom často v najbližšej predajni, ktorá je v danom okamihu po ruke. „Láska, došiel nám toaletný papier. Kúp jeden -dva kotúče, keď to inak nepôjde aj na pumpe,“ zavolala mi v utorok tento týždeň polovička. Kúpil som radšej viac, aby sme do soboty vydržali (s papierom). Sobota je totiž deň, kedy väčšinou vyrážame doplniť zásoby potravín, nápojov či hygienických a toaletných potrieb do nášho rodinného hniezda.
Počítam, že minimálne do Troch kráľov budú medzi nami dozrievať novoročné vinše. V rodine, medzi priateľmi, v práci – všade si navzájom vymieňame priania a želania obsahujúce všetko dobré, zdravie, šťastie, úspechy doma i v práci...
Včera už som mal toho dosť. Nielen choroby, ale aj kritických hlasov sypajúcich sa zľava – sprava na moju osobu. „Keby si ich tam neťahal, ste zdraví! Chúďatká deti!“ povedala mi do telefónu mama. „Ešte raz spomeň predo mnou senecký aquapark, a je koniec!“ pridala sa (verím že žartom:-) polovička. Nič iné mi po týchto slovách nezostávalo, len si takisto nasypať trošku popola na hlavu. Od prvého sviatku vianočného sme do postelí postupne zaľahli mojou vinou...
Moja sestra to má ľahké. Manžela si našla v „našej“ dedine, takže obidvoch starých rodičov majú pokope. Jedných na dolnom konci, druhých na hornom konci. Otázka, kde strávia Vianoce, je v ich prípade bezpredmetná. Štedrý deň budú doma v Bratislave, a potom sa presunú do „našej“ dediny...
Prajem Vám po všetkých smeroch požehnané Vianoce a na zatiaľ neznámu, ale napriek všetkému isto vzrušujúcu cestu novým rokom 2006 do batohu veľa zdravia, šťastia, lásky, pokoja, sebavedomia, pokory, odvahy, húževnatosti, ľudskosti, dobrých ľudí okolo Vás... Doplňte si každý do batoha, čo uznáte za vhodné:-)... A nech Vás anjel strážny na tej ceste dobre stráži! Jozef Bednár
„Čo robím? Plačem. Varím, a poobede idem mame na hrob, zapáliť sviečky. Práve dnes je to rok, čo zomreli,“ povedala mi dnes do telefónu moja mamina. „Omša za babičku je v sobotu o 7h, prosím príďte,“ dodala. Vzdialení sme síce boli od seba asi 70km, jej smútok však ku mne okamžite dorazil bez ohľadu na vzdialenosť. Pred rokom sme mali veľmi smutné Vianoce...
Archimedes v nej prišiel na svoj zákon. Urobil jej tým nesmrteľné a najmä dobré public relations. Vaňa si odvtedy udržiava v očiach ľudstva väčšinou pozitívny imidž. Pôsobí nielen ako miesto na relax, ale aj ako miesto, v ktorom stačí zavrieť oči (a možno ani nie) a človek príde na niečo, na čo chcel prísť už dávno predtým, ak by si nestál na kábli. Vysvetlenie čara vane je jednoduché. Vo vani nemožno na kábli nielen stáť, ale ani ležať:-)...
Nehovorím, že mám na získanie zľavy v reštaurácii zaručene účinný recept. To nie. Moje odporučenie taktiež nefunguje univerzálne. Ale za vyskúšanie stojí. Ako znie? Zoberte si do reštaurácie svoju polovičku. Ja tak robím pravidelne – a za posledné tri mesiace sme dvakrát (viackrát sme tam pomaly ani neboli) dostali zľavu v jednej nemenovanej sieti pizzérií...:-)...
