Chodím stopom. Mám rád bezdomovcov a dobrú muziku. Viem byť sarkastický a občas pôsobím neisto. Chcem sa veľa naučiť a preto píšem. Quem te Deus esse Jussit, et humana qua parte locatus es in re, Disce. (Parsius, Satiry) Zoznam autorových rubrík: OČAMI, KTORÉ VIDIA EIFFELOVKU, STOPÁROV SPRIEVODCA PO SLOVENS, SPOLOČENSKÝ DŽOJNT, HLASY ULICE, CESTA TAM A SPAŤ, Nezaradené, Súkromné
Neviem kto z vás už niekedy stopoval, ale keď vám zastaví kamión, vedzte, že to bude stáť za to! Bolo to už pár týždňov dozadu. So spolužiačkou sme stopovali na Sampor a cez tri medziprestupy sa nám tam nakoniec podarilo aj dostať. Najväčší zážitok bol však posledný stop.
"Nejdete náhodou smerom na Žilinu a nezobrali stopára?", zaskočil a prekvapil som päťdesiatničku, ktorá po zaplatení pohonných hmôt nasadala do staršieho ojazdeného čierneho mercedesu. "A nič mi nespravíte? Ešte som stopára nikdy nebrala. Naozaj mi neklamete?" Takto nejak začalo naše stretnutie. Po pár minútach naliehania a milého presviedčania sa mi otvoril vzadu kufor a tešim som sa z dobrého stopa.
S takýmto listom som sa dnes obrátil na vedenie bratislavského TEDx. Práve sa dáva dokopy nový tím na rok 2013 a toho je aj vaša šanca, či už ako dobrovoľníkov alebo členov tímu, priložiť ruku k niečomu úžasnému. Nechajte sa motivovať a inšpirovať myšlienkami, ktoré sú hodné šírenia.
Otázka, na ktorú bolo potrebné do polnoci odpovedať 120 znakmi (jeden twít alebo sms). Súťaž oragnizuje Európske fórum mládeže a výherca sa môže ísť pozrieť do Osla na slávnostné odovzdávanie nobelovej ceny za mier. Zapojil som sa i ja, ale namiesto smsky som napísal 120 slovnú mini úvahu, s ktorou sa chcem podeliť. Pred tým ako som začal, podarilo sa mi zapojiť niekoľko facebookých a gmail-chatových onlinerov do malého brainstormingu a odpovede boli inšpirujúce.
Skončil sa nám víkendový tréning zameraný na prezentačné zručnosti, pod taktovkou skvelých trénerov Mirky Durankovej a Michala Novotu. Leitmotív bol veľmi priamočiary: sila príbehu a jeho využitie v prezentácii či dennej komunikácii.
Stalo sa to nedávno. Sadol som si v Žiline do parku pred malé Tesco, utrel som mokrú lavičku a sám som si v tichu odvoril časopis Trend. Ani nie päť minúť, a iba zlomkom sekundy som nadviazal očný kontakt s jedným pánom a tomu už viac nechýbalo na to, aby pomalým krokom nasmeroval kormidlo smerom ku mne.
Rýchlik ma dopravil na hlavnú stanicu a na osobák smerom do Rajca si trebalo počkať ešte necelé dve hodiny. Klasicky som sa rozhodol využiť sociálne zariadenia najbližšieho obchodného centra a smer cesty bol jasný. Keď už som bol raz na mieste, rozhodol som sa navštíviť aj najbližší odchod s potravinami. S úsmevom som odtiaľ vyšiel s “čerstvým” pečivom a časopisom Trend. Deň stihol od rána pokročiť, a dávka kofeínu bola viac ako vítaná, tak som sa to rozhodol vyriešiť jednou togo kávou (pozn. “coffee to go”).
Vianoce ako každý rok. S niektorými to akosi moc nepohne, ale deti nevedia čo od radosti a vzduch okolo seba by aj krájali, s otvorenou pusou naháňajú vločky (či to iba ja) a tá bezprostrednosť v ich radosti je niečo čo ma vždy dostane a nakopne.
Rupert Murdoch prišiel s celkom zaujímavou myšlienkou. Spojenie denníka so spoplatneným prístupom a jeho predestinácia nájditeľná v niečom tak aktuálnom ako svet zaplavujúci iPad. A čo na to Harry Potter? Let's inovovať!
Dnes je tomu už 8 dní po tom ako bola 22. aprila zaznamenaná explózia na ropnej plošine Deepwater Horizont v Mexickom zálive. 126 robotníkov sa ešte pred jej potopeným podarilo bezpečne evakuovať. Ďalších 11 už taté šťastie nemalo. Situácia ešte ani z ďaleka nie je za vodou – lepšie povedané „za ropou“.
So srdečným dovolením pána profesora Petra Kreefta a vrelou vďakou ľuďom, ktorí mi veľmi pomohli pri „poslovenšťovaní“ môjho prekladu, vás s radosťou pozývam do tohto rozhovoru, ktorý vás verím vtiahne do svojej hĺbky tak, ako vtiahol aj mňa po prvom prečítaní. Práve táto radosť, úprimnosť a sloboda, ktoré vo mne po jeho prečítaní rezonovali, sa stali hlavou motiváciou prečo sa s ním chcem s vami podeliť. A teda: „Čitateľ, stretni profesora Kreefta.“
Už je tomu pár rokov, keď jednéno stopára z TT do SE zobral milý pán s okuliarmi s tenkým rámom a šedivou bradou.
V jednej knihe od Johna Powella SJ sa uvažuje nad rozhovorom, možno celkom podobnom tomuto.
Radostný úsmev a smiech idú jednoducho k sebe. Či už si to priznáme alebo nie, patrí to k hĺbke našej osobi. Dokážu sa nás dotknúť spôsobom, ktorý je až zázračný. Prekypuje životom, nádejou, radosťou a láskou... ako by vôbec nepochádzali z tohto sveta:)
Niekedy sa tak zamýšľam, koľko rozmýšlam nad nejakou vecou, skôr ako ju urobím. Nie vždy je síce platná, ale veľakrát mi z toho výde rovnica: čím dlhšie sa rozhodujem, tým vačšia pravdepodobnosť, že to nakoniec ani neurobím. Dôvod? Každý pozná ten svoj. Je tu ale niekto kto takéto veci nerieši.
Neviem či ste už videli, ale ja do včerajška nie, film Mr. Magoriums Wonder Emporium. Celkom sranda, veľa hračiek, niečo pre detskú dušičku a okrem toho dosť myšlienok, ktoré mi nakopli mašinu. V skratke, syndrómom just guy takže len chlapík, može trpieť veľa ľudí vo vašom okolí. Prosím vás preto o maximalnu pozornosť pri čítaní nasledujúceho článku, pretože práve vy možete pomocť a zachrániť veľa ľudí, ktorý len žijú.
Sú priatelia ako hviezdy, ktoré nie vždy síce vidím, ale predsa viem, že sú? Je priateľ niekto kto pozná pieseň v mojom srdci a dokáže mi ju zaspievať aj keď som už ja sám zabudol slová? Alebo čo tak ten, kto ťa drží za ruku a dotýka sa tvojho srdca?
