Milujem písmenká a rada sa s nimi hrám. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Sprcha duše vo verši, jedlo, bylinky, oprášené spomienky, Môj zverinec, Čriepky dňa, Uletené, pokus o fejtón, Súkromné, Nezaradené kadečo
v kuchyni aj v liečiteľstve nepostrádateľná... Vlastná sestra cesnaku pochádza z Ázie a Orientu. Rímski vojaci boli presvedčení, že im dodáva silu a odvahu. Práve oni rozšírili túto zeleninu - koreninu - liečivo medzi germánskymi kmeňmi za Alpami. V Egypte si zaslúžila takú poctu, že ju zobrazovali na pomníkoch aj v pyramídach. Chutí, lieči, predpovedá...
Je pár hodín pred "vypuknutím" Štedrého večera a mňa hneď ráno pri zobúdzaní mojich zmyslov zasiahol ostrý šíp nostalgie a akéhosi ťažko identifikovateľného smútku. Spúšťačom bol vari pohľad z okna. Okenné tabule zacákané dažďovými kvapkami, ktoré sa na nich držia ako prísavky a provokatívne nazerajú dnu. Dážď spieva svoju známu šumivú pieseň a dokazuje svoju moc. Aj posledné fľaky snehu rozlial do svojich mlák. Holé konáre stromov, šedivé chodníky, smútkom pôsobiace paneláky, zmoknuté parkujúce autá, vzbudzujú vo mne kadečo okrem vianočného pocitu. Musím ho pohľadať, kde sa stratil?
Večer som vyzdobila stromček a spokojná, podchvíľou nechávajúc spočinúť zrak na svojom diele, som začala prepínať na diaľkáči stanice, s tým, že si vyberieme, čo náhodne zaujme. Manžel moje "šťukanie" hrdinsky pretrpel. Boli sme leniví čítať program, hoci "tv oko" na nás žmurkalo zo stolíka. Svoje potulky po ovládači som zastavila na Jojke, zaujal ma totiž úvod filmu "Krstná matka". Už asi len preto, že "Krstný otec" sa pozerať dá... a tak zvedavosť rozhodla.
Keby som začala vymenovávať, koľko kľučiek ambulancií mi v posledné dni prešlo rukami, tak by ste si iste povedali, že nezamestnaná ženská, nemá čo robiť, nudí sa a tak si vymýšľa program. Síce zvláštny, uletený, s nádychom morbídnosti, no čo už s ňou. Hm, súhlasím, program je to uletený, no prisahám, nie je vypĺňaním nudných miest v mojom časovom harmonograme, ale ako sa zvykne hovoriť je "nutným zlom". Telíčko sa tento rok rozhodlo vyhlásiť svojej majiteľke totálnu štrajkovú pohotovosť.
Často som sa stretla s vetou..."Kniha si ťa nájde sama, ak ti má čosi povedať, dostaneš sa k nej." Ako... na tom nezáleží. Možno ťa znenazdajky osloví obal v predajni, možno ťa zaujme recenzia na nete, možno ti ju ponúkne priateľ, možno podvedome siahneš po nej v knižnici. Mne sa nedávno stalo to posledné...
Od rána si ťahám popod nos "medové motúzy" a cítim potrebu počúvať "medové" reči. Keďže akosi neprichádzajú, rozhodla som sa vziať medovú iniciatívu do vlastných rúk a idem sa trochu o tom zázračnom produkte porozprávať s vami. Med si právom našu pozornosť zaslúži. Nie je to len sladká dobrota, ale aj medicína a prostriedok pre pestovanie krásy. Tri v jednom, na jeden produkt celkom dosť, čo poviete? Óda na med sa začína...
V tesnej blízkosti žili spolu desať rokov. Volal sa Leo, krásny leonberger. Miloval, slúžil, strážil ako najlepšie vedel. Oni milovali jeho a brali ho za člena rodiny. Preskákali spolu kadečo. Pred pár dňami prišla znenazdajky choroba, dosť vážna. Veterinár bol bezradný, hoci skúšal všetko možné aj nemožné. Silné kortikoidy, antibiotiká, injekcie. Chvíľu sa zdalo, že bude dobre. Len chvíľu. So psíkom to išlo z kopca. Stav sa zhoršoval, napriek maximálnej starostlivosti. Očakávaný účinok liekov sa nedostavoval. Veterinár ich upozornil, že situácia je vážna, nech sa pripravia na najhoršie... (dá sa na to pripraviť?)
Trinásty december oslavujú meniny všetky Lucie, Lucky, Lucinky... Lucia - znamená plná svetla, z latinského lucius - svetlý, žiariaci ( lux- svetlo). Je to veľmi pekné meno, ktorým sa hrdí nemálo sympatických príslušníčok nežného pohlavia. Všetkým nositeľkám tohto mena, špeciálne však mojej neterke, prajem k dnešnému sviatku všetko najlepšie. Prajem oceán zdravia, more lásky, rieku šťastia a prúd každodenných radostí... Kedysi bol tento dátum aj jedným z najkrajších predvianočných sviatkov.
Chrípka je "bujač" ( a to jej ešte lichotím) a prechladnutie je jej vlastný ( síce menej nebezpečný) brat, no tiež poriadny protivák. Aj keď im dvere nikdy dobrovoľne neotvárame, občas nás prekabátia a dostanú sa do našej blízkosti. Často na začiatku ochorenia ani netušíme, koho hostiteľom sa naše telo stalo. Príznaky takmer rovnaké, hapčí , kuc-kuc, bolesť hrdla, malátnosť, bolesť svalov a zvýšená teplota - sú tie najbežnejšie. Už od jesene, kedy trávime viac času v miestnosti ako na čerstvom vzduchu, trpíme deficitom slnečného žiarenia, nemáme dostatočný prísun vitamínov a telo vystavujeme chladu, si naše oslabené organizmy koledujú o návštevu vírusov, ktorým podľahnú omnoho ľahšie ako napríklad v lete.
Von sa začína stmievať, na mesto padajú lenivé snehové vločky. Kalendár ukazuje dátum 10.12.1983 - na neďalekej veži odbíja 16.00 hodín. Pre dvoch ľudí deň "D", hodina "H". Povedali si "áno" a spečatili spoločný život sobášnym listom. Vzali sme sa sa do roka a do dňa od nášho zoznámenia.
Zvoní mi mobil, displej hlási, že mi volá kamarátka z južného Slovenska. Natešeným hlasom ju okamžite pozdravujem... z mobilu sa však šíri len plač. Posadilo ma, naozaj som sa veľmi zľakla. "Čo sa deje, prečo plačeš, prosím ťa, ozvi sa", kričala som nervózne do telefónu. Po nejakých pár sekundách sa ozvala. "Jani, ja zošaliem, ja mám asi rakovinu", to posledné slovo zaznelo tak, že som mimovoľne dala mobil ďalej od ucha.
žiaľ, nepoznám autora tohto výroku, nakoľko sa mi však páči a plne sa s ním stotožňujem, tak som si ho privlastnila a zaradila do zbierky mojich citátov. Varím rada, je to pre mňa skutočne takmer relax. Keby nebolo okolo toho toľko riadov, cha, a keby som mala väčšiu kuchyňu a vysnívanú špajzu, tak by to bol skutočný relax. Žiaľ, paneláková kuchyňa, aj po prerobení, stále nespĺňa nároky na moje vareškové kráľovstvo. Keby, keby...
Asi to bude tým, že deficit slnka sa na mne už statočne podpísal. Pri skleslej nálade mám dojem, že sa stávam farboslepou. Už niekoľko dní vidím všetko sivé, šedivé. Mám pocit, že svet sa stal bezfarebným. Sivé nebo, sivý chodník, sivá hmla, sivý dážď, sivé stromy, sivé myšlienky... Na sebaobranu pred totálnym "zosivením" sa moja myseľ rozbehla do svojho archívu a vytiahla odtiaľ jednu letnú, slnečnú, horúcu spomienku. Možno mi tieto slnečné písmenká pomôžu na chvíľu zabudnúť na obraz, ktorý sa mi (iste nielen mne) skytá za oknom...
Môj deväťročný synovec Tomáško je od mala futbalista telom i dušou. Nakoľko behanie za loptou bral naozaj veľmi vážne a celkom sa mu v tom darilo, tak ho ocino - môj bráško- prihlásil na Venglošovu futbalovú akadémiu, ktorá má svoju základňu v Petržalke. Jej cieľom je výchova talentovanej mládeže - futbalistov. Tomáško derie kopačky v bráne. Je usilovný v tréningoch a jeho oduševnená snaha žne v jeho kategórii aj rôzne ocenenia. Už sa hrdí aj diplomom najlepšieho brankára z jedného medzinárodného turnaja z augusta tohto roku. Rodičia majú z neho radosť. Aj keď je tento koníček pomerne náročný na čas aj financie, má u svojich rodičov plnú podporu.
Práve som vložila do rúry koláčik. Je to taká mňam rýchlovečka. Povedala som si, že sa s receptom podelím, pretože je to top recept na mls, ktorý urobíte "ľavou zadnou" kedykoľvek za pár minút. Možno sa recept bude hodiť "lenivým" žienkam, ale aj tým moc zaneprázdneným. Možno sa hodí aj teraz v predvianočný čas, kedy sily šetríme na vianočné megavypekanie. Je snáď pochopiteľné, že sa nám žiada mať pred ním od rúry preventívne trochu oddych, cha cha. Nechám to na vás...
Dnes som varila našu obľúbenú cesnačku. Ide o recept, ktorý som získala od kamošky, pochádzajúcej z Ruska. Na Slovensko prišla za svojou láskou. Keď sme boli na materskej zvykli sme sa spolu prechádzať s našimi ratolesťami. Tlačiac pred sebou kočík, debatovali sme o kadečom, najčastejšie sme točili témy okolo domácnosti, ako novopečené gazdinky sme si vymieňali skúsenosti aj recepty. Kamoška sa učila slovenským jedlám a ja som zase zbierala informácie o jej domácej kuchyni.
Doma sme nezvykli mať hus na tanieri. Nikdy mi to nevadilo a nikdy som netúžila po dobrodružstve obhrýzať stehno tohto tvora. Vydala som sa. S manželovou rodinou som prijala aj nový zvyk. Keď nám manželova maminka prvý raz poslala pred Vianocami balík, s vykuchanou husou, tak som po jeho otvorení málom odpadla. Čo s ňou? V úžase mi naskočila hrubšia husia koža akú mala samotná hus zabalená v celofáne. S radami z kuchárskej knihy sme ju nakoniec upiekli. Manžel si prial ako prílohu dusenú kapustu a knedľu. Nie som v jedení prieberčivá, ale čo naozaj nemusím je dusená červená kapusta. Knedľu tiež nevyhľadávam. Na prvé husacie hody sme pozvali aj mojich rodičov. Chutilo. Len ja som zostala hladná...
Lenivo hľadím z okna na šedivé, smutné, doobeda v tento čas, opustené sídlisko. Zrak mi padne na dvoch chalanov, ktorí sú naširoko naďaleko jedinými živými tvormi v zornom uhle môjho okenného pohľadu . Vidím ich spredu, no uvedomujem si, že evidentne majú na chrbte pripevnené akési tabule. Som zvedavá, zostávam trčať za záclonou a čakám, kedy zabočia a ja im uvidím chrbty. Pripadám si ako špiceľ. O chvíľu sa moja hladná zvedavosť nasýtila, lebo som zistila o čo ide. Chalani majú na svojich chrbtoch pripevnenú reklamu Tesca - "Stačí šesť nákupov a padne vám 10 Eur". Zasmiala som sa. Pochopila som odkiaľ vietor fúka. Na sídlisku totiž včera slávnostne otvárali Kaufland. Konkurenčný boj reťazcov v našom mestečku priostruje.
Keď som bola malé dievčatko, tak som vždy na návšteve u môjho bratranca obdivovala ich balkón. Pestovali na ňom skalné ruže. V rôznych nádobkách, črepníkoch, rôzne veľkosti, rôzne druhy. Učarovali mi už vtedy. Páčili sa mi ich hlávky tvoriace ružicu plnú mäsitých šťavnatých listov. To, že ich volali "skalné" som si vysvetľovala tým, že sú silné ako skala. Stačí im minimum substrátu, minimum zálievky, vyrastú aj v medzierke medzi skalami, znesú horúce slnko aj ostrý mráz. Sú to absolútne nenáročné rastlinky, krásne, pôsobia tajomne a dokonca majú aj liečivé účinky.
Shopping city Viedeň. Horúci letný deň. Dve baby na výlete, na vytúžených nákupoch. Dopravný prostriedok - Favorit kupé. Skvelý deň. Pastva pre oči, super výber, je nám veselo, tak akosi povznesene, nakupujeme, míňame, vytešujeme sa, keď kúpime čosi aj pre členov našich rodín. Uchodené, s boľavými nohami posedíme chvíľku na káve a odchádzame. Čaká nás cesta domov. Vychádzame na obrovské parkovisko a obťažkané igelitkami kráčame k nášmu tátošovi. A vtedy náš výlet dostal tragickú príchuť. Naše úsmevy zamrzli a my sme sa začali potiť hrúzou.
