zuzana hanzelova
Otec
Martin mal 25 rokov a čo to už za sebou. Jeho otec pil, mlátil celú rodinu a nakoniec zomrel totálnym prechlastaním.
Verejnoprávna novinárka, žena, dcéra, priateľka a občas aj nepriateľka. Zoznam autorových rubrík: poviedky, love is in the air, život blondínky/bratislavčanky, spoločnosť je..., moje myšlienky, Súkromné, Nezaradené
Martin mal 25 rokov a čo to už za sebou. Jeho otec pil, mlátil celú rodinu a nakoniec zomrel totálnym prechlastaním.
Už hodnú chvíľu sedím pri jazere a rozmýšľam. Mám skrehnuté prsty až na kosť a tma zalieva celú hladinu. Jediné svetlá svietia z okien neďalekých domov. Život je zvláštne ironický.
Nevera je vec, ktorá sa deje, či chceme, alebo nie. Darmo sa budú všetci biť oduševnene do pŕs, že by to nikdy neurobili... Robí sa to a spoločnosť to viacmenej akceptuje.
Martinin život je v podstate jednoduchý - ráno vstáva, spraví raňajky, ide do školy, potom do práce. Večer strávený v študentskom meste s priateľmi. Ale jej život nebol vždy taký jednoduchý. Ešte pred nedávnom bola doma a mentálne bola asi o 10 rokov staršia ako fyzicky. Ak je jeden z rodičov vážne chorý, ovplyvní to chod celého vášho života.
Odkedy som zistila, že mám totálne naprd rozvrh, udialo sa veľa vecí. Ale každodenná škola ma donútila nájsť si privát v Nitre. A tak som sa presťahovala.
Mäkké svetlo zalieva celú izbu a odráža sa v lesku mojich čerstvo umytých vlasov. Voňajú ako lotosový kvet a jemne ma šteklia na chrbte. Pripomína mi to jar a napriek studenej izbe mi je prvýkrát v tomto cudzom byte dobre. Pomaly sa začíname zabývať a zútulňujeme si chladný panelák.
Včera sme boli pozrieť vinobranie v Pezinku...bola celkom sranda, dobrá cigánska, všetko ako má byť. Až na jedného blbca.
Stojím na brehu jazera a pozerám na rozčerenú vodu, ktorá doznieva po súzvuku hladiny s rybami, ktoré na povrchu hľadajú svoju potravu. Slnko práve vychádza a vonku je zima. Rozlieva sa mi smútok po celom tele a vzduch, ktorý sa snažím dýchať je štipľavý a ľadový. Ľudia ubližujú a zároveň sú sami zúfalo zraniteľní. Chcú bezhraničnú lásku, ale zároveň sa ju boja sami cítiť a dať.
Hokejový Slovan mám rada a fandím mu. Vážne. Aj keď nás ľudia neznášajú, aj keď tvrdia, že všetky zápasy sú zaplatené (aj keď posledné zápasy ten pocit fakt nemám), ja stále fandím, ale pre mňa to znamená, že sa poteším keď vyhrajú, nadávam keď prehrajú a občas zájdem na zápas . Ale keď som si včera prečítala SME normálne som sa hanbila.
Tak oddnes sa bojím detí. Úplne vážne.
Nie, vážne mi nie je jedno ak niekto hazarduje s mojím životom...keď už, tak si s ním chcem hazardovať sama a to keď mám na to náladu, ale určite nie dnes.
V piatok som sa ešte bavila s kamoškami na babskej jazde a v sobotu som už odchádzala z grilovačky predčasne, s horúčkou a bolesťami hrdla. Nič to, nebudem sa tváriť ako chlap, ktorý pri teplote 37,2 tvrdí všetkým, že umiera...veď do zajtra to prejde.
Vážne som alergická na ľudí čo si nerobia svoju prácu...Ale ak je niečo ešte horšie tak sú to ľudia, ktorí si robia svoju prácu, ale ZLE. Presne tak, ako aj na našej univerzite.
Jim bol vysoký muž so širokými ramenami, hustými hnedými vlasmi, zelenými očami a mocnými rukami. Jeho tvídové sako mu sadlo ako uliate a bledomodrá košeľa s tmavými džínsami, obopínajúcimi jeho zadok, dotvárali jeho dokonalý imidž detektíva.
Rozhodla som sa byť ekologická...do práce sa nevozím ani autom, ani taxíkom... Najprv busom a potom peši...Áno, vrámci zdravého životného štýlu si dám každý deň 25 minút do práce, a 25 z práce. A človek sa po takejto ceste dozvie veľa vecí.
Ľahšie sa chová hnusne keď nikto nevie kto ste... Ľahšie sa kope do druhého, ktorý odhalí kúsok seba, keď vy ste celý chránený tým, že vás nikto nepozná. Blogeri súhlasia so zverejnením svojho mena, aj fotky, a každým článkom dávajú určitým spôsobom kúsok zo seba na blog.sme.sk. Všetko sa dá vydržať, ale odtiaľ potiaľ.
Zvláštne ako sa vychovávajú dnešné deti...Aj my sme vedeli kto sú gumkáči a macko uško, a Maťko a Kubko...ale telka nebola mojím celodenným programom...
Poznáte tú bezmocnosť ... Odporné tety, a vy sa tam cítite ako keby ste ich obťažovali... Áno, sú platené z našich daní, áno, sú tam pre nás...a predsa mám vždy ten pomyselný strach pred tým, než zaklopem na ich dvere s nápisom Študijné oddelenie.
V živote žien sa deje veľa vecí, ktoré muži nechápu. Nechápu, prečo sa ženy rozčuľujú a sú nervózne kvôli úplne banálnym veciam... možno aj preto to často pripisujú PMS, ale nie...väčšinou sú na vine práve muži.