Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Tak. Už sa to stalo. Pred pár minútami. Ešte cítim vôňu kadidla. Pred chvilinkou sme sa vrátili z obradov. Pre niekoho nezmyselných, pre niekoho existenčných. Mala som tú česť dnes čítať druhé čítanie. Ako Abrahám bol odhodlaný obetovať svojho jediného syna Izáka. Skončilo sa to happyendom. Ale nie takým ako v amerických filmoch. Abrahám si svojou absolútnou dôverou v Boha získal Jeho dôveru. Uchopím to vôbec niekdy? JEŽIŠ ŽIJE! A L E L U J A !
Čo by sme poniektorí dali za to, aby sme aj my vlastnili podobnú relikviu, akú dostala Veronika, keď podala Ježišovi na Krížovej ceste ručník na utretie tváre a on jej ho vrátil aj so svojím portrétom? Nie iba nejaký obrázok z púte, kde je akože na plátne zobrazená Ježišova tvár. Nehovorím o gýčoch ale o skutočnom obraze Ježišovej tváre, ktorú by nám dal za prejavenie skutku milosrdenstva. Že sa to už nedá, že to mohla urobiť len Veronika? Hlúposť. Mohol to predsa urobiť ktokoľvek zo sprievodu. A môže to urobiť ktokoľvek z nás aj v tomto čase.
Prechádzala som pomedzi pulty v našej jednotarskej predajni. Je to jeden z mála obchodov, kde sa možno cítiť ako doma. Zeleninu, či ovocie si odvážite sami, zaostrite zrakom na váhu a pri pokladni iba poviete, koľko čo vážilo. Pivové fľaše vám nikto neráta, iba pokladníčke zahlásite, koľko ich bolo. Môžete si dovoliť aj zabudnúť a spomenúť si na to až po príchode domov. Jednoducho vyšlete najmladšieho potomka do predajne s odkazom, že mamka zabudla pripomenúť vrátené fľaše. Donesie za to napríklad kuchynské zápalky a ak sa podarí, tak aj žuvačky.
Popozeral nenápadne na budík. Display ukazoval 4:55. Ešte by to mohli stihnúť. Ale ako. Nemôže sa len tak pritúliť. Ak ju zobudí, zabije ho. Logicky by ho mala zobudiť ona.
Starý Norko sa pomaly štveral na vrchol. Za celý život prešiel už svoje hory veľakrát. Im rozumel lepšie ako ľuďom. Poznal v nich každú cestičku, každý strom. Ťažký introvert, ktorý ovládal reč vtákov i lesnej zveri. Ľudia v dedine sa mu posmievali, že je to čudák, ktorý sa s nikým nezdá. Nečudo, že i žena od neho odišla. Čo oni vedeli, prečo odišla. Pramálo ich zaujímala pravda; každému stačila tá jeho.
Začína bežná rutina. Spis za spisom. Medzitým káva, čaj, telefón, klienti. Väčšina spisov mi cez ruky prejde iba tak: viem, že mám pozrieť najprv na podacie číslo, kvôli zachovaniu lehoty, potom meno klienta, doby poistenia, vylúčenia, podpis... Pavlov by vedel pomenovať tie naučené pohľady.
Tak veľa vecí okolo nás štve. Najradšej by sme porobili poriadky s každým a so všetkým. Teda pardon, skoro s každým, lebo so sebou samým sa nám akosi nedarí.
Semináre pátra Eliasa Vellu, františkána z Malty, sú vždy veľkým zážitkom. Je to skromný a múdry kňaz s jemným humorom. Sväté Písmo vysvetľuje v súvislostiach, veľmi originálnym a objavným spôsobom. Na jeho výklad sa tešia nie len laici, ale aj kňazi, ktorí vravia, že je pre nich veľkým obohatením počúvať pátra Vellu. Bola som na troch jeho seminároch, prednášky mám nahraté, aby som časom na ne nezabudla. Je zaujímavé, že ja si z takýchto podujatí zapamätám najlepšie to, čo sa udeje mimo oficiálneho programu, kdesi medzi riadkami, v srdci.
Slogan, ktorý obletel zemeguľu. Nedokončila som ho. Nemôžem. Prečo? Preto, že tento slogan jednoducho neplatí. Neviem či všade (snáď nie) ale vo väčšine prípadov, nie sme páni zákazníci , ale... veď si domyslite, že čo.
Pokojnú noc preťal zúfalý škripot bŕzd. Potom nastalo ticho. Absolútne. Iba nádherná obloha posiata miliónmi hviezd. Bol si istý, že by ich dokázal spočítať, tak boli blízko. Stačilo napriahnuť. Keby klenbu rozdelil na približne dvanásť sektorov, spočítal by ich. Nič ho nevyrušovalo. Dokonca sa mu na zlomok sekundy zdalo, že všetko pochopil. Áno. Už to len uchopiť.
Jeden z predvolebných sľubov jednej z koaličných strán, bolo zníženie DPH na lieky a zníženie poplatku v lekárni. Nič extra. Osobne som ani neverila, že ten sľub dodržia. Predpokladala som, že nám len tak ťahajú medové motúzy popod nos, aby sme do urny vložili správne zakrúžkovaný volebný lístok.
Milan sa už nemohol dočkať konca pracovnej doby. Ukradomky zazeral na hodiny. Na dnešné popoludnie sa už pridlho pripravoval, aby ho to nechalo pokojným.
Veľa si z prvého semestra nepamätám, ale čosi predsa len. Sedeli sme vtedy všetci v obrovskej aule. Až ďalší semester sme sa poľahky vošli aj do menšej posluchárne. Vráťme sa však do auly. Bolo nás tam ako mandeliniek; z celého Slovenska, sem tam bolo počuť češtinu. Sedela som vedľa Kristíny. Bolo vedľa nej miesto.
Bolo to dnes trápne a patetické. Rozlúčili sme sa pod lampu, ktorá napokon zhasla. Čo už, keď dostal štvorku z anonymného dotazníka, lebo na otázku ako vybrať žene správny darček odpovedal, že ju musí dostať na gauč. Tam našťastie zistil, že má krivý iba nos, no i napriek tomu si kopol a na dôvažok vypil pohár žinčice. Ja som to vedela, pán Hríb, že Fico žerie Fidela, raz darmo, je to neúprosná logika, asi ako plesknutie po kravskom zadku. Na Slovensku je to tak, politici sú spokojní; iba sem tam ticho prehlušuje svištiaci vietor od pobehovania detí rozmaznaných chudobou.
Bolelo vás už niečo roky? Mňa áno. Ľavé ucho. Nepretržite už vyše desať rokov. Náš ušný lekár je veľmi príjemný pán, ale zakaždým, keď som prekonala pocit, že som hypochonder a zašla do jeho ambulancie, mi po vyšetrení oznámil, že nepozná dôvod mojej bolesti. Audiometria, presvecovanie, poklopkanie po čele (mojom) a rezultát: všetko je ako má byť.
Budík zadrnčal. Práve v momente, keď zabárala lyžičku do zmrzlinového pohára. Otvorila oči a ešte mala v nose vôňu vanilky. Darmo bola v izbe tma ako o polnoci. Koniec decembra, zamračená obloha a zatiahnuté závesy, nedávali šancu brieždeniu. Blanka sa donútila s povzdychom posadiť a capnúť rukou po sivočiernom čude. Stíchlo. Vankúš tak veľmi lákal. Nemohla si však dovoliť tento luxus. O hodinu už musia sedieť v autobuse.
Cez Vianoce som nenabrala odvahu uverejniť jeden náš rodinný vianočný príbeh. Život sa však už dostáva -chválabohu- do normálnych koľají, a tak si možno radi prečítate, čo sa stalo pred vyše päťdesiatimi rokmi.
alebo kdo dá, ten aj má. Dobrá novina je koledovanie detí spojené so zbierkou pre núdznych v treťom svete a zároveň programom rozvojového vzdelávania počas celého roka. Starým a opusteným ľuďom eRkári zaniesli koledy, vinše a sladké balíčky k nim domov. Všetci ostatní boli pozvaní na Dobrú novinu k jasličkám. Betlehemská hviezda priviedla aj troch černoškov Mwangu, Noemi a Sarah.
Milí blogeri, blogerky, blogerčatá, milí diskutujúci a čitatelia z celého sveta. Je úžasné, že jedným kliknutím si môžme povinšovať. Prajem všetkým požehnané vianočné sviatky, pokoj v srdci a rodinnú pohodu. V nastávajúcom roku pevné zdravie, zaujímavú prácu, skvelé nápady a dobré medziľudské vzťahy. Blogerom vydarené články, k nim ešte lepšie diskusie, vysokú čítanosť a všetkým nám radosť z čítania. Aby sme brali najmä seba menej vážne, udalosti s nadhľadom a vedeli rozdávať úsmev, ponúkam vám jednu NEOBYČAJNÚ VIANOČNÚ KOLEDU:
