Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Upachtená vystupujem po práci z MHD. Mám to šťastie, že zastávka je oproti nášmu domu. Hurá! Opáčiť dvor, opáčiť dom a hajde s nanukom v ruke k počítaču opáčiť poštu. Zbožné prianie. Nič z toho sa mi nepodarilo. Podarilo sa však čosi celkom iné.
Potrebuje alebo nie? Podľa mňa nie, a predsa nás na ňu vyzýva. Neustále sa modlite, napomína nás v Písme. Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte chvály, lebo to je Božia vôľa...,vraví Pavol v 1. liste Solúnčanom. Túto stať z Písma som viac menej preskakovala. Veď ako by sa to dalo: neustále sa modliť. Čas plynie a ja –zdá sa- dozrievam. Prichádzam na čosi uchopiteľné. Ešte to iba tlie a vyjadrenie bude kostrbaté.
Stojím v lekárni v rade dlhočiznom ako had. Čo z toho, že lekáreň je veľká, moderná, keď na opačnej strane pultu je iba jedna osôbka. Síce milá, ale iba jedna. Babky predo mnou majú pod dva, tri a čestné slovo, že i po viac receptov. Vzdať to, či nevzdať, tak znie priam hamletovská otázka.
Predvčerom som bola u jednej známej niečo vybaviť. Prechádzala som aj okolo domu mojej tety. Okná dokorán, hlasný televízor a v okne prešedivela hlava. Videla som ju z profilu. Ona mňa nie. Zrýchlila som krok, aby ma nezbadala. Včera som mala celý deň pokazený. Nie len z horúčavy. Horšie ako teplo, boli výčitky svedomia.
Som štát. Všemocný. Teda, nie až tak celkom. Demografická krivka je alarmujúca a s tým si neviem rady. Kto na mňa za pár rokov vyrobí? A že toho potrebujem dosť, čo vám budem vravieť, sám viem najlepšie, aký som nenažraný. V tejto kauze však nejde ani tak o mňa, skôr o vás, drahí občania, kto vyrobí na vaše dôchodky? Toto ma trápi najviac.
Každým tlkotom srdca cítil, že osudná chvíľa sa nezadržateľne blíži. Pán Čas neomylne odkrajoval hodiny, minúty a sekundy od momentu, keď sa to stane. Po večeroch nemohol zaspať. Noci prebdel. Do nekonečna si predstavoval tú jedinečnú situáciu s úžasnou presnosťou a do najmenších podrobností. Neochvejne veril, že sa to blíži.
-V ten novembrový deň bolo počasie pod psa. Od rána fúkal severák a ťažké mraky sa čochvíľa prevaľovali cez mesto. Boli sivé a neveštili nič dobré; nanajvýš tak prvý príval snehu a ľadu,- začal rozprávanie František. Mysľou mu razom všetko prebehlo. Podvedome sa zahnal rukou, akoby sa dali spomienky takto poľahky odplašiť. Jeho neter, Ľudmila, bola rada, že sa konečne nechal uhovoriť na vyrozprávanie toho zvláštneho príbehu. Čosi o tom počula, ale vždy len tak na pol úst; bolo to tajomstvo. Ľudmila je tínedžerka, treštidlo, ktoré si práve užíva prázdniny u strýka. Pobudne tu nejaký týždeň - dva a potom pôjde na bicykli ďalej. Má v pláne navštíviť zo tri kamarátky a ...a potom sa uvidí. Nelámala si s tým hlavu.
Slnko sa už dostalo nad Úboč. Vtedy bývala dedina najkrajšia. Jedna polovička v tieni a druhá ešte zaliata slnkom. Ten zázrak sa neopakoval často, iba pri jasnej oblohe a aj to iba z náprotivnej strany Úboče. Bolo to určené vidieť iba vyvoleným. Takému Štefanovi, napríklad. Nikto nevedel na svet pozerať jeho očami. Keď bol ešte malý, povláčil ho družstevný býk a odvtedy bol iný. Stránil sa ľudí.
-Takú neschopnú ženskú, ako ste vy, som už dávno nemal.- soptil riaditeľ na pani Elenku. -Vravel som vám, že tú správu potrebujem do desiatej. Ako budem vyzerať na porade! Ako nejaký neschopák? Ale to si pamätajte, na polročné odmeny môžte zabudnúť,- vyklopkával zlatým perom do masívneho stola. Bez prestania si olizoval mäsité pery a vydával mľaskavé zvuky, z ktorých sa pani Elenke dvíhal žalúdok. Bolo to odporné. Ako také prasa, pomyslela si.
Pomaly sa blížil koniec pracovnej doby. Ako varení v kotli, nemohli sme sa dočkať. Mobil avizoval, že už je nabitý a ja so zvyškami síl som upratala stôl a vypínala počítač. Konečne. Aj nestránkový deň môže byť v takej horúčave na figu. Zostávalo nejakých 20 minút. Ako na potvoru, ešte zadrnčal.
Patril medzi moje prvé „ečka“. Teda klientov, ktorí pracovali v členskom štáte EÚ a pri návrate museli predložiť príslušný E formulár, ak chceli dávku v nezamestnanosti.
Samuel sa chystal na svoje prvé rande s Kačkou. Bol neskutočne nervózny. Písať si s niekym cez net a stretnúť sa s ním naozaj, to je ako nebo a zem. Spomenul si, ako hral svoj prvý koncert na ZUŠke. Aj vtedy bol podobne nervózny. Div neumrel. Klavír sa mu zdal obrovský a stolička nebola dobre nastavená. Skľavené prsty sa nemohli rozbehnúť.
Vlaková stanica bola plná ľudí. Jedni sa ponevierali, poniektorí sedeli. Dvaja z nich –sediaci na spoločnej lavičke- boli zvlášť zaujímaví. Na prvý pohľad bola zrejmé, že sú to učení ľudia. Na sekundu presne vytiahli zo svojich tašiek knihy. Jeden otvoril bibliu a druhý vedecký ateizmus. Keď to zbadali, rumenec im skrvil tvár, div nepukli.
Notoricky známa veta z evanjelia. Zdalo by sa, že niet o čom rozmýšľať, že je to jasné ako facka. Možno niekomu áno, mne to dlho jasné nebolo. Často som som si nad tým lámala palicu. Ako je to vlastne myslené – byť ako dieťa. Máme byť infantilní, naivní, máme plakať pre každú hlúposť, trucovať, máme si vydupávať svoje priania za každú cenu, máme sa jeden s druhým zištne kamarátiť...? Veď presne také dokážu byť deti. Skúšala som si osvojiť aspoň kúsok Božej logiky a stále som nerozumela, akí to vlastne máme byť.
Nočné služby Kláru ubíjali. Nemohla si zvyknúť na nový rytmus. Vlastne to ani nebol rytmus. Skôr chaos. Vraveli, že to má logiku. Denná, voľno, nočná, voľno, voľno, denná... Logika vyzerá úplne inak. Budíček presne o šiestej, raňajky, poklus na autobus, o desať sedem otvorenie čakárne, o štvrť na jednu obed...Nebolo treba budík, telo fungovalo ako švajčiarske hodinky. A zrazu bác. Zmena.
Vždy sa mi zdalo prirodzené, zastať sa tých, ktorých nemá nikto rád, alebo ktorí sú slabší.
-Dobrý deň.- -Dobrý deň.- -Nech sa páči, posaďte sa.- -Ďakujem.- -Máte nejaké želanie?“ -Áno, chcela by som aktivovať na mojom bežnom účte ten 5%-ný úrok, ktorý ponúkate v reklame. -Samozrejme, hneď sa na to pozrieme. Poprosím vás kartičku. Ďakujem veľmi pekne. Tááák, už to mám. Môžem vám oznámiť –vzhľadom na váš dlhodobý stav na účte, že k dnešnému dňu môžete bez akýchkoľvek obmedzení dostať úver vo výške 450 000 korún. -???-
Pamätáte si na Štyroch tankistov a psa? Vy starší určite a vy mladší, spýtajte sa alebo sa príďte pozrieť do našej záhrady.
Obloha bola zatiahnutá, zdalo sa, že ťažké mračná sa čochvíľa spoja so zemou. Zuzana tušila, že to bude riadny dážď. Vždy to tak býva, keď nevidno končiare kopcov, ktoré lemujú ich dedinu. Nachystala petrolejky, pozatvárala sliepky, mechanicky porobila, čo bolo treba. Len sa nezačať báť. Mobil mala zavesený na krku, aj keď zatvárala masívne vráta na oboch stranách stodoly. Vedela, že sa to nemá, ale čo keby zavolal. Nepočula by. Všetko sa chvelo napätím. Iba prach na ceste sa víril do smiešnych kúdolčekov; akoby iba šantil.
Kedysi dávno, keď sa ešte piesok lial a voda sa sypala, robila moja mama upratovačku na internom oddelení. Spája ma s ňou neuveriteľne veľa tých najnežnejších spomienok. I keď to už bude pomaly dvadsať rokov, čo od nás odišla, denne sa s ňou rozprávam. Moja mama mala potmehúdsky zmysel pre humor a niekedy k tomu prispeli aj okolnosti. Na oddelení už bola o piatej ráno. Pracovala za čias súdruhov primárov a dokonca musela chodiť v rámci súťažiacej BSP III. stupňa na ideologické školenie, kde väčšinou zarezávala ako pilčík. Ale vráťme sa na začiatok.
