Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Stará pani Banková pomaly upadala. Roky ju čoraz viac tlačili k zemi. V dedine už takmer nikoho nemala. Iba susedia občas ku nej zašli, urobili nákup. Z obecného úradu nachystali drevo a donášali obed. Raz do mesiaca poštárka priniesla dôchodok. To bolo všetko.
Termín konania celoštátneho seminára sa blížil. Eva sa naň tešila ako malé decko. Mala sa stretnúť s množstvom známych a úspešných ľudí, medzi ktorých sa prepracovala. Mimo rodiny už reagovala iba na oslovenie, pani riaditeľka. Darilo sa jej. Dve skoro dospelé deti, manžel úspešne rozbehol firmu, ona šéfovala veľkému úradu. Mama sa jej starala o domácnosť, hypotéky na rodinný dom ich vôbec netrápili. Jedným očkom už poškuľovala po pozícii na ministerstve. Verila si. Mala na to všetky odborné i osobnostné predpoklady.
Uplynulá sobota bolo skoro úplne rovnaká ako tie ostatné. Hmlistá, zamračená, ponurá. Predsa však sa čímsi odlišovala od tých úplne všedných. Boli komunálne voľby. Takže aký taký ruch v našej dedine bol zaznamenaný. Kandidovala aj moja spolužiačka zo základnej školy. Bola to pre mňa výzva ísť voliť. Popoludní sme sa konečne vybrali. Skupinky ľudí dávali tušiť, že sa čosi stalo. Tragické a možno zbytočné.
Myšlienky sa jej v hlave rojili ako rozlietané včely. Za nič ich nemohla usporiadať do zmysluplného celku. Nevedela nájsť záchytný bod, ktorého by sa mohla uchopiť.
Rada chodím nakupovať do predajne mojej kamarátky, skorosusedky a bývalej spolužiačky zo základnej školy. Okrem nákupu si stále trochu pokvakáme, povieme, čo máme nové, pochválime jedna druhú ako dobre vyzeráme a vôbec, kamarátka mi vyberie z košíka nejaký tovar a vloží tam iné balenie, lebo keď to prepočíta na gramy, tak toto sa oplatí lepšie a ja sa teším, že raz aj zo mňa bude milionár.
Blížil sa čas obeda, čo sa mi veľmi páčilo. Škvŕkajúci žalúdok sa domáhal svojho prídelu. Povypínať, pozamykať, umyť šálku a...zazvonil telefón. „Prosím“, úradne som sa predstavila. "Dobrý deň, som doktor ...“, zaznelo známe meno. „Chcel by som vás poprosiť, či by ste neprijali jedných manželov, mojich známych. Chceli by od vás nejakú radu a bolo mi povedané, že u vás by asi našli odpoveď. Mimochodom, poznáme sa?“
moja milovaná blogerka. Ako to všetko rýchlo uteká. Povedala by som, že zo dňa na deň rýchlejšie. Iba prednedávnom som čítala Tvoje skvelé články a teraz Ti zapaľujem sviečku. Síce na hrobe mojich rodičov, ale jedna je pre Teba. Od začiatku si bola moja VIP. Poľudšťovala si blog, učila si nás múdrosti srdca a jednoduchému pohľadu na život. Bolo to pre mňa "vzrúšo" čítať Tvoje životné príbehy, najmä tie z druhej svetovej. Delilo nás 400 kilometrov, ale akosi to neprekážalo. Teraz nás delí ešte viac, nie kilometre ale svety. A predsa si stále pri mne. Rada na Teba spomínam, v tieto dni akosi intenzívnejšie. Nech Ti je dobre, tam kde si.
Prečítala som si v Trende článok o východniaroch v Bratislave. Pocity z neho mám viac ako zmiešané. Už len samotný názov článku ma pobúril. Že vraj expandujeme. Skoro ako kobylky. Máme širšie ramená a ostrejšie lakte. Východniarstvo je (vraj) fenomén. Je to pravda alebo ľudová tvorivosť? Pýtajú sa autori článku. Nuž, ponúkam svoju odpoveď.
Včerajšiu obednú prestávku som využila svojsky. Bola som navštíviť moju kamarátku gi-ku. Mám to k nej z práce vlastne iba cez jednu ulicu. V noci mala cestovať do Bratislavy na päť týždňový pobyt. S plnou penziou, ubytovaním a ako bonus sa jej bude podávať rádioterapia.
Naše financie sme toto leto riadne prevetrali. Hlboko, až na samé dno sme siahli do pančúch i pod matrace. Taká výmena strešnej krytiny nie je žiadna sranda a ak vám práve na dvore nevytryskne ropný gejzír, tak máte o prievan v peňaženke postarané. Pointa je však v inom.
Sny vraj nebývajú farebné. Vravia psychológovia. Ale ja som jeden taký mala. V pastelových farbách, panoramatický, akoby vystrihnutý zo života.
Sedím v parku a čakám na dcéru. Čas stužkovej sa neúprosne blíži a udalosť roka: kúpa šiat, sa nedá opomenúť. Čokoládová zmrzlina ma svojimi endorfínmi presviedča, že svet je gombička a jesenné slniečko jej pritakáva. Ani by nemusela prísť, rozhutujem. Tak dobre je posedieť si.
S patričnou dávkou strachu som očakávala príchod doby rodičovských združení. Poznáte to. Odhalenia ako na rontgenovom vyšetrení. Učiteľom spravidla nič neunikne - obnažia vás nemilosrdne a pravdivo.
Dnes bolo u nás pekne upratané. Mimoriadne, uprostred týždňa. Dokonca sme rozmotali na podlahu koberec, ktorý bol celé leto zrolovaný pod radiátorom. Darmo je, návštevu si treba uctiť.
Mám dosť veľa známych zdravotných sestier zo strednej. S niektorými sa stretávam zriedkavejšie, s niektorými častejšie. S niektorými už takmer nie, lebo odišli pracovať do Rakúska. Pomáhajú jedna druhej zohnať obživu. Minulý týždeň prišla za mnou od jedného zamestnávateľa už tretia v poradí s prosbou v očiach: „Pomôžeš?“
Milá Marika, máš dnes dvojnásobný sviatok. Vždy som zazlievala rodičom, keď dali dieťaťu meno, ktoré bolo v kalendári v deň jeho narodenia. Ukrátiť takto vlastné dieťa o jeden sviatok. V tvojom prípade, však ide o výnimku. Máš nádherné meno a bola by škoda, keby ti dali iné.
Najlepší začiatok školského roka je nebyť v škole. Od prvého ročníka na základnej až po štvrtý na strednej sa žiaci od 100% pozornosti cez apatiu prepracujú až k tomu, že sa na slávnostnom príhovore riaditeľa radšej nezúčastnia. Štvrtáci z Gymnázia Terézie Vansovej v Starej Ľubovni, medzi ktorými je aj moja dcéra, sa v tomto školskom roku odpratali trošku ďalej ako kamsi za roh, aby odtiaľ vysielali dymové signály študentom iných škôl. Na pozvanie europoslankyne, pani Zity Pleštinskej, strávili začiatok školského roka vo francúzskom Štrasburgu. A tentoraz s nimi ušiel aj riaditeľ a zopár pedagógov. Miesto v autobuse bolo aj pre víťazov súťaže Mladý Európan. Bolo to približne takto :-D
Nepatrná disharmónia génov urobila svoje. Miško sa narodil ako ťažko mentálne postihnutý. Je najstarší z piatich súrodencov. Tí neskôr narodení už pomaly vyletujú z hniezda, no Miško vyzerá akoby bol z nich najmladší. Blonďavá štica neposlušných vlasov, úsmev od ucha k uchu, typická šuchtavá chôdza s predĺženým krokom a dôverné zdravenie každému, koho stretne. Miško je prosto kamarát. S každým. Keď bol u nás na návšteve bloger Gabko Burdej a sedeli sme na terase letnej reštaurácie usŕkajúc Granát, pozdravili sa ako starí známi. Vtedy to vo mne skrslo. Napísať o Miškovi.
