Stále musím ešte do roboty chodiť. Zoznam autorových rubrík: Československo moje rodné, Nemecko moje prechodné, Pokusy o veselosti, Domáce úlohy, Receptárium, Súkromné, Nezaradené
Za komunistov, ej veru, boli že to iné časy. Žiadny opozičný kazisvet sa tu široko ďaleko nevyskytoval. Tá naša dnešná anti-koalícia má názor, že ona to tu nekazí. Ona je iba z vyššieho princípu proti. Veď požičané vráť. Aj keď ide o život. Princíp je princíp. Ochotná je dokonca obetovať aj časť vlastnej členskej základne.
Dnes bude slov pomenej. Sú momenty, kedy netreba zbytočne veľa kvákať. Veď to poznáte aj sami. Preto som si aj názov ukradol z textu jednej skladby.
Nutkanie je pocit. Čudný, neodbytný, neustále sa opakujúci. Prepadne ma potreba kúpiť si nejakú čačku-mačku. Hneď sa začína vnútorný boj. Aj by som to veľmi chcel, aj to nepotrebujem. Treba to však zaobstarať rýchlo. Najlepšie hneď. Alebo až neskôr? Už na tú vec nechcem myslieť. Lenže podvedome musím. Alebo sa mi vybavuje nejaká patália z minulosti. Darmo ju odháňam- Heš, potvora jedna! Je tu, a nutkavo mi potrebuje niečo pripomenúť.
Posledne som to tu dosť jednoznačne naznačil. Maturity sa nezadržateľne blížia. Táto pohroma neobchádza ani našu famíliu. „Skúšky dospelosti nie sú však v skutočnosti až taký kardinálny problém. Ten príde až potom.
Dozvedel som sa ju dnes. Visí to na tej tabuli pripevnenej na kostole. Rastislav Havalda http://havalda.blog.sme.sk/ nás nechal, aby sme sa tu trápili ďalej bez neho. 41 ročný sopliaci by nemali umierať. Tvrdil: „Úprimne verím, že SLOBODA JEDNOTLIVCA je najvyššou hodnotou, kvôli ktorej sa oplatí dýchať vzduch. Všetko ostatné zo slobody vyviera a prichádza samé od seba. Bez slobody nemá nič zmysel, pretože neslobodní ľudia degenerujú a prestávajú byť ľuďmi. Menia sa na stádo živočíchov, podobných zdeptaným opiciam v ZOO... s bezplatným veterinárom, cvičiteľom a viac-menej zaručenou miskou potravy trikrát denne. Hotová ľavicová idylka, čo poviete? :o)
Viem, že toto nie je prvý článok o tomto prevažne drevenom sídlisku. No a? Veď určite ani posledný. Najprv som mal mierny jazykovedný problém. Ako sa píše to debilné, cudzie slovo. Je to skanzen, alebo skanzem. Keď sme to preberali v škole, tak ja som chýbal. Medzi nami dievčatami, tipoval som tesne vedľa. Budem sa mu preto v texte radšej vyhýbať. Článok nech je zároveň pozvánkou na Michalský jarmok, ktorý tam bude čo nevidieť. Vypnite v nedeľu detiskám počítače a zoberte ich trochu medzi skutočných ľudí. Kotrby majú dostatočne prázdne, tak nech sa im niečo do nich aj sem-tam dostane.
Konzumnú spoločnosť nevymysleli včera. Je tu s nami od nášho úplného počiatku. „Chcem bleskovo jedného nového mamuta!“ – zrúkne jedného sychravého dňa pani domu. „Choď a bez mamuta sa domov ani nevracaj!“ – vyprevádza čerstvo neoholeného partnera von z jaskyne. S citovým dôrazom, zvýrazneným presne miereným kopancom do zadku. „Keby tu nezúril momentálne matriarchát, tak jej takú jednu...“ – pomyslí si lovec mamutov, vezme oštep a vykročí do fujavice. Ubehlo pár tisícročí a vôbec nič sa nezmenilo. Moja milovaná polovica si po niekoľkých týždňoch drankania vynútila výpravu. Išli sme loviť mamuta do Martina. Apropo, mamut na obrázku je ten vľavo.
Poriadok musí byť! Hlavne vtedy, ak je osoba úchylná. A úchylní sme všetci. Áno, samozrejme že aj Vy. Niekto viac, niekto menej. Ja som osobne stredne úchylný.
Tak vôbec prvá najstaršia písomná zmienka o Malinovej (pre zainteresovaných – Cachu) je z roku pána 1339. Nuž a tento článoček je momentálne posledná najmladšia písomná zmienka. Tam totiž smerovali naše kroky. Lepšie povedané, tým smerom sa krútili kolesá našich bicyklov.
Priatelia blogeri, ako aj diskutéri, či „iba“ čitatelia. Minule sa tu rozbehla taká blogová reťazovka. Neviem či ešte fičí, ale rozhodol som sa, že sa pridám. Veď, ako nás učili v škole, sila reťaze je závislá od najslabšieho článku. Teraz neviem či článku reťaze, alebo článku na blogu. Keby niečo, tak nie je dôležitá forma, ale obsah. Takže tu je dva deci naliateho čistého vína doplneného duševným striptízom. Nech sa aj oko poteší.
Už je to raz tak, priatelia, blog ma inšpiruje. Samozrejme iba v tom dobrom. Prezradím Vám, teraz medzi štyrmi očami, to najtajnejšie tajomstvo. Ja sem nielen prispievam, ja som Vám taký vták, že ja aj čítam tie výmysly mojich kolegov blogerov. Tak potom sa nečudujte, že som taký aký som. Dnes si zoberieme na mušku penzistov. Skôr ako začneme túto našu úvahu, tak musím za svoju osobu povedať, že si ich vážim, mám ich rád, rešpektujem ich, bla-bla-bla... Ale čo je veľa, tak to je veľa! Je jasné každému súdnemu občanovi SR, že za všetko zlé môžu predovšetkým USA a dôchodci. No a v našich zemepisných šírkach ešte komunisti a Maďari.
Zvieratká ma fascinovali od útleho veku. Teraz, keď už nie som celkom najútlejší, ich mám rád stále. A nielen na tanieri. Takže, teraz to nebude žiaden recept na prípravu nejakého mäsového a nezdravého pokrmu. Keď sa pozriete toť na fotku (nie vľavo, je na pravej strane), mala by Vám byť dnešná témička úplne jasná.
Samozrejme, že Vám to ihneď udrelo do okáľov. To riťolezecké oslovenie. Porušil som všetky svoje zásady a píšem Vám. Ste „moji“, lebo som Vás volil. (Je to síce hanebné, ale raz som už musel s pravdou von.) Ste „milovaní“, lebo niečo od Vás chcem. Mohol by som Vám to jednoducho nariadiť, veď ma zastupujete. Lenže ja Vám verím, aj keď ste mi v podstate ľahostajní. „Nápodobne!“- rezonuje mi v strednom uchu Vaša odpoveď. Ako realista som ani nič iné neočakával. Ale predsa, čo keď tá motyka práve teraz vystrelí a dobrá vec sa podarí?
Už tretíkrát míňal toho debila, čo ho predbehol. Vyfúkol mu posledné miesto. Manželka cez mobil hlási stále to isté. Všetko je obsadené. Jedno miestečko sa aj rysovalo. Na chodníku. V poslednej chvíli však zbadal mestskú políciu, ako číha obďaleč a čaká na obeť, ktorej by nasadila poslednú papuču. Nervózne si zapaľuje ďalšiu nikotínovú vzpruhu. Na prístrojovej doske sa rozsvietilo svetielko. Preťalo prítmie v aute. „Do frasa! Už idem na rezervu.“- pomyslí si a zakľaje v duchu ako pirátsky kapitán. Zrazu zazvoní mobil. Dispečing – manželka na balkóne s ďalekohľadom hlási: „Bleskovo choď na Kapicovu, jedno auto sa odtiaľ konečne odterigalo. Volala kolegyňa, že jej manžel odchádza práve na služobku. Keď si švihneš, tak budeme mať šťastie.“ Vyrazí do protismeru a zapne pre istotu diaľkové svetlá. Je to boj o každú sekundu. Zaparkuje na jediné voľné miesto. Po dvoch hodinách celkom slušný výkon.
Malá kutica s rozmermi štyri krát päť metrov. Tak šerednú tapetu na stenách ste ešte v živote nevideli. V miestnosti dominuje prítmie. Stolná lampa robí všetko čo dokáže. Jej výkon je vyšpikovaný do maximálneho výkonu. Len vďaka tejto snahe dokvapnú jej chabé lúče na plochu stola. Im to však postačuje. Uzavreli sa do tohto temna a okolitý svet ich prestal zaujímať. Niekde vonku zúri nenávisť, ľudia sa navzájom vo veľkom kynožia, ale im je to fuk. Oni bojujú svoju vlastnú privátnu vojnu. Vojnu nervov.
Priatelia, pôvodne tu mal byť, opäť po dlhšom čase, karmu zvyšujúci článok. Chcel byť nadmieru poučný, faktograficky bezchybný, fabulisticky vyšperkovaný, iba mierne rozsiahly, nesmierne kritický a najmä neskutočne srdcervúci. Snaha bola. Škoda, že iba hlboko v podvedomí. Tomu aj nakoniec zodpovedá celkový výsledok.
Prvé slovko v nadpise, láskavo verný môj čitateľ, nech nemýli Tvoje zmyslové receptory. Možno tam malo radšej svietiť: „Práce chvatná, málo platná!“ Je to však za jedno, lebo konečný efekt je rovnaký. Nehrozí Vám tu žiadne náboženské velebenie a dokonca ani to antikristove nie. Je to iba taký povzdych, alebo hodnotiace bedákanie.
Tento článoček je určený skoro pre všetkých. Nie na celom svete, úplne stačí na Slovensku. Môžu sa v ňom vŕtať opozičníci, koaličníci, zamestnávateľské zväzy, odborárske frakcie, poctivci a aj hochštapleri. Nebudeme robiť ani žiadnu selekciu ani medzi samičkami a samcami. Žiadna ekšn, po adrenalíne ani stopy.
Ráno sa zobúdzam vždy ako prvý. Ostatok rodiny si ešte spokojne odfukuje. Neviem čo ma prebralo zo sna. Asi nejaká nočná mora. Som celý spotený ako myš. A koľkokrát som im už hovoril aby ten byt neprekurovali. Ale kde nie je snaha o porozumenie, tam nie je ani pochopenie.
