som a pôsobím tu: jana mARTish, flickr, facebook, tumblr Zoznam autorových rubrík: .pro life., .trala., .len krátko., .deep., .ani neviem., .fotograf., .pokusy.
Svietilo jasné slnko a mňa sa opäť dotkla túžba po fotení, lúče osvetlili čerstvo upečenú bábovku, ktorú maminka piekla, zatiaľ čo ja som umývala príbory a taniere od rajčín a olivového oleja, misky od cesta, zatiaľ čo na dodkovej streche sedeli susedove holuby (a možno ani nesedeli, ale tak som chcela, predstavovala si) a rozprávala som o voňavom grepe.
Cítim, že vo mne prázdno, málo slov a zmiešané myšlienky, pri umývaní riadu hľadím na kápiu v kalendári a na meno, ktoré dnes slávi svoje meniny, možno otvárajú šampanské v rodinnom kruhu a jedia lacné chrumky a možno ani nie. Je to len na nich. Stále a stále čakám, že sa mi v hlave zrodí myšlienka a nápad, rozhodnutie, oslobodenie. Niekedy sa zhlboka nadýchnem a hneď vydýchnem. Čakám úľavu a nie, on žije a chodí, spája nás len to linoleum, po ktorom obaja každý deň kráčame, sedel pred Tescom na lavičke, na ktorej som nikdy nesedela a nelízala zmrzlinu, ani nelistovala v časopise. A sedel tam s ňou, tou, čo má také krásne fotky, žlté pančuchy a fialové šaty, náhrdelníky, sústredujem sa na pomalé zabúdanie a učenie do školy, lebo nový polrok, ostrihám a nalakujem si nechty a nebudem toľko kukať na dva malé tulipány z windovskoloriek. + toto mám rada a toto sa mi páči (lebo raz budem hrať na klavíri).
Prší. Mala by som ísť roznášať letáky, no predstava chodenia po mokrých uliciach a hádzania letákov do schránok ma neláka. Naliala som minerálku do pohára. Chladné bublinky hladia moje hrdlo, vyvolávajú chorobu, bolesť pri prehĺtaní.
Nakúpila by som veľa cukríkov a v čakárni ich cumľala. V papierovom vrecku fornety, pizzové, mrvia sa a na svetri sa mi kopia omrvinky. Natiahnuté nohy a kniha položená na nich, strana 414, už len kúsok a ešte niečo,
Bola som fascinovaná jej rukavičkami, sedela na sedadle v autobuse a prepletala nôžkami, len tak, ako to šlo. Jej prsty boli krkmi žiráf a v oblasti nechtov boli hlavy, celé štrikované. Šofér na zákrute brzdí, je zaujímavé pozerať na rovnaké pohyby všetkých ľudí, podriaďujú sa, ujo autobusár ich ovláda. Ak bude chcieť, všetkých ich (nás) pohádže na zem.
Niekedy si vravím, že by bolo dobré niečo urobiť. Spraviť prvý krok a nie len čakať na zázraky, na ktoré vlastne ani neverím. Nikdy.
Nasnežilo a sneh sa držal. Išla som pešou zónou, na chodníku veľa soli a rozožierala mi (už aj tak zničené) čižmy. Rozoberali vianočné mestečko, stromček z námestia zmizol, akoby sviatkom odzvonilo, čo však pre mňa nie. Stále vo mne vrie vianočná nálada, vôňa grepu, ktorý som si dnes konečne ošúpala a kúsok po kúsku vychutnávala jeho kyslé šťavy, tie, ktoré mi tiekli po brade, po prstoch ako malému dieťaťu.
Chcela som sa aj ja podeliť s mojimi Vianocami, s našim kaprom, ktorý sa teraz stane slávny, ktorého sme v igelitke priniesli domov a potom ho vypražili, nikomu jeho kosť nezabehla a nezostala v krku, bol to dobrý kapor bez šupín. Pod obrusom sme mali tie minuloročné a na stole, stolíku, skrinke a na krbe horeli sviečky, modlili sme sa a spomínali na tých, ktorí tu už nie sú. Hádzali orechy do kútov,
Mala som chuť roztancovať sa. Celý deň a aj potom, v strede pešej, vytešovať sa s ružovým T-mobile balónom v ruke. Mať tak sukňu a nebyť mráz, odtrhla by som si kvetinu (levanduľu) a strčila by si ju za ucho. To teraz mrzne aj pod vplyvom chladného vetra a vzduchu. Nesneží, ešte stále. Čakám.
Tým slovám nerozumiem a je mi to jedno, počúvam len ten perfektný hlas, pečieme perníky a cítim sa vianočne, tak ako pred rokom, pred pred rokom, atď... (tri bodky, ako za mojej starej éry).
Chcieť a nemôcť nič urobiť, pozerať a tlieskať, počúvať a čakať, kedy konečne a či naozaj. Obzerať sa stále dookola a nevidieť ju, tú, čo mi kradne nádeje, tá čo prekazila snívanie. Bezmocné pocity vo mne. Hrajú tu, používajú sláčiky na hru na husliach, prstami stláčajú klávesy na klavíri, s citom a pekne, fúkajú do flauty šiesti naraz a vytvárajú harmonický celok. Hra s kuchynskými potrebami, hrnce, pokrievky a iné náčinie. Prizerať sa. Sedí na stoličke. 15. december 2007
Slová vrývajúce sa do pamäti, neskutočne skutočné, zamlčané myšlienky a nevyjadrené pocity a tak to asi aj zostane, šľahačka rozplývajúca sa na jazyku. Všetko dobre. Zhluk nedokončiteľných viet v hlave, len začiatky bez bodky na konci.
Dlho mi potrvá, kým sa s nimi zžijem, ľudia si ma obzerajú a hodnotia, skrývam sa a aj JA chcem hodnotiť, no na to nemám právo, lebo... Proste nemám. Hľadáme, hľadáme slová, na ktoré nevieme prísť, a potom rozmýšľame a hovoríme všetky slová na a:
Už dávno som sa z chuti nezasmiala. Stiesnený pocit vo mne mi bráni zdvihnúť kútiky úst vysoko a vyceriť všetky biele zuby. Zakazujú mi byť veselou. Kto? .okolo.
