spiritual coach, poradca v ťažkých životných situáciach Zoznam autorových rubrík: ako to vidím ja, rada pečiem, Súkromné, cestovanie
Keď som bola malá, tak 5 – 6 ročná chodili sme spolu so sestrou na návštevu k babke. Takú zdvorilostnú, naši boli pohádaní, ale my sme sa museli raz za čas ísť k babke ukázať, aby vedela, že je všetko v poriadku. Mama nám učesala dlhé vlasy, zaplietla do vrkočov, mne obliekla červené krepsilónové bodkované šaty, strčila do chrbta a povedala, nech sme skoro späť. Sestru som zdrapila za ruku a priviedla k babke, čo bývala o pár ulíc ďalej.
Prišiel na psa mráz a na mňa žlčníkový záchvat. Po tom, čo som bola dva dni v bolestiach som v sobotu odpadla ako hnilá hruška a tak som si prvý krát v živote zavolala záchranku. Prišli, zľakli sa Mafie a mňa odviezli do ružinovskej nemocnice. Ako som si tak ležala na plachte, ktorá niesla stopy krvi iných pacientov a triasla sa v nevykúrenej miestnosti od zimy ako ratlík, mala som čas na všeličím premýšľať. Napríklad nad tým, prečo preboha je na strope ten obrovský plesnivý fľak. Pleseň je síce liečivá, ale som netušila, že aj tá na strope. Infúzia mi prúdila do žíl a ja som sa naozaj začala cítiť lepšie a tak som si začala všímať čo sa to kolo mňa deje.
Dnes ma zaujala správa rádia Expres: Šťastie je nákazlivé a šíri sa medzi priateľmi, členmi rodiny, no medzi kolegami v práci to neplatí. Tak toto tvrdí štúdia anglického periodika British Medical Journal.Podľa nej keď žijete a stretávate sa s ľuďmi, ktorí sú šťastní, tak sa zvyšuje pravdepodobnosť, že sa začnete šťastným cítiť aj vy sám. Až o 42 percent. Čo z toho vyplýva? Treba sa obklopiť optimistami, ale do vzdialenosti 800 metrov! Čím ďalej býva váš šťastný priateľ, tým viac klesá šanca že vás svojim kladným prístupom k životu nakazí.
Keď som pred mnohými rokmi strávila nejaký čas v Nemecku, tak som v obchode doširoka otvárala očká a divila sa tomu, prečo sú ľudia ochotní dať nehorázne peniaze za scvrknuté zemiaky označené „od farmára“, keď hneď vedľa ležali krásne a oveľa lacnejšie. Čo znamenajú nálepky „sher gut“ na výrobkoch od jogurtov až po šampóny. Priateľ mi trpezlivo vysvetľoval, že na trhu bolo také množstvo výrobkov, že bolo potrebné zaviesť objektívne hodnotenie a výrobky, ktoré majú takého označenie garantujú kvalitu a primeranú cenu. Ja prichádzajúc zo sveta, kde všetci používali na vlasy žihľavový šampón a jogurt som rozoznávala nie podľa značky, ale iba podľa príchute, som nechápala zmysel a ďalej sa očarená prechádzala medzi regálmi.
Neviem zaspať. To preto, lebo som unavená. Je utorok (hups vlastne už streda) a ja som tak unavená, že neviem ako dožijem konca týždňa. Asi by som sa mala naučiť efektívnejšie riadiť svoj čas. Ak poviem, že to nedokážem, vyzerám ako blázon, čo nemá moc nad vlastným životom. Jasne, nikto ma nenúti, aby som robila práve tu a práve toto a mohla by som odísť, ale nie som si istá, že by ma inde nedusili rovnako ako tu (pravdepodobne by to však bolo za oveľa vyšší plat). Pravda je však taká, že naozaj neviem riadiť svoj čas a preto som v permanentnom strese a ešte teraz sa mi v hlave krútia kolieska a rozmýšľam, ktorú zmluvu začnem robiť zajtra ako prvú.
Nemusí vyzerať ako modelka. Nemusí urobiť závratnú kariéru, ani objaviť liek na rakovinu. Môže byť pre niekoho úplne obyčajná teta v Tescu, alebo referentka na úrade.
Stačí maličkosť. Naťukať do mobilu pred meno svojho príbuzného, blízkeho človeka tri písmenká ICE. Môže to pomôcť v prípade, že sa Vám stane nehoda a záchranári sa potrebujú spojiť s Vašimi príbuznými.
Že vraj je zvykom dávať si záväzky na Nový rok. Mňa to vždy pochytí na jeseň. Jedným takým bolo, že sa konečne dám do cvičenia. Takže som začala hľadať fitko v blízkosti miesta kde chodím na angličtinu. V duchu hesla, najprv dám zabrať hlave a potom telu. Tak som včera dorazila do NTC, kde mi slečna na recepcii oznámila, že tu neexistujú permanentky, ani jednorazové vstupy, iba zmluva na obdobie jedného roka v cene 20.000,- Sk. Ospravedlňuje ju iba jej dobrý úmysel, keď ma dorazila informáciou, že existuje ešte možnosť týždenného vstupu v cene 700,- Sk a osobný tréner mi môže vypracovať individuálny cvičebný plán za 900,- Sk/hod.
Včera som bola konfrontačná. Aj takáto viem byť. Najmä vtedy keď sa snažím zastať niekoho, koho mám rada. Vtedy sa mi to stáva dosť často. Všetko začalo besným pobehovaním, pretože sme v práci dostali nárazovú prácu a deadline, ktorý bol síce v pohode, ale zopár kolegov mierne znervóznil. Každý sme v niečom dobrí a niekde máme svoje medzery a môj kolega sa nekamaráti s počítačom, takže pri výraze hromadná korešpondencia ho oblieva studený pot. Chápem ho, mne sa to stáva pri slove šoférovať.
Prečo som prišla k takémuto presvedčeniu? Pretože si krotíme zvieratá, tvárime sa, ako sme zachránili ich malé dušičky a pritom vlastne často krát zachraňujú oni nás. Cez víkend som bola ubytovaná na priváte. Mali tam malého havka, také rozkošné malé šteniatko.
Okradli ma. V Auparku v čase medzi 16:57 a 16:58. Viem to presne, pretože práve v tejto jednej minúte sa kamera nepozerala na miesto, kde som sedela. Ukradli mi kabelku a v nej celý môj svet. Mobily (aj ten služobný), peniaze, doklady, MP3 prehrávač, knihu, kľúče od bytu, prosto všetko, čo nosím v kabelke. Zistila som to asi o minútu neskôr ako som mala a po počiatočnom úplne nezmyselnom pobehávaní z miesta na miesto a následnom rozumovom prijatí skutočnosti, išla som na recepciu zavolať políciu. Slečna (asi tak 20-ročná) ma odignorovala a zavolala na SBS-ku Auparku. Tam si poflirtovala s niekým na druhej strane a so širokým úsmevom sa ma opýtala či ma okradli, alebo ukradli. Tak som odkázala fešákovi, čo s ňou volal, aby sa mu to raz stalo, tiež sa prídem zabávať na jeho účet. Ju som opätovne požiadala, aby mi zavolala na políciu, na to mi oznámila, že to nie je jej povinnosť a keď mám nejaký problém, tak nech si volám z búdky (už som jej predtým hovorila, že mi všetko ukradli). Na moje prosíííím?, ktoré sa ozýva v aule ešte teraz, vytočila 158 a podala mi telefón.
Dosť bolo porcelánových sloníkov, kozmetiky a anjeličkov. Toto som si povedala, keď som sa rozhodovala, čo kúpim svojej kamarátke k narodeninám. Sme vo veku, keď už vieme, že najvzácnejšie sú spomienky. To preto, aby sme na smrteľnej posteli mali na čo a koho spomínať. Takže som sa rozhodla, že jej kúpim čas. Počala som moje obdobie zážitkových darčekov. Našťastie som sa stretla s pozitívnou odozvou a tak sme sa spoločne v jedno sobotné ráno vybrali loďou do Viedne.
Opuchnutá sliznica, neutíchajúci kašeľ, slziace oči, vyrážky po celom tele. Ak nevyzeráte ako balón, tak sa stále škriabete ako pes. Tento týždeň prišla sekretárka, že má alergiu – na patizón. Ja napriek tomu, že som snedá a mám čokoládové oči mám alergiu na slnko. Kamarátka má alergiu na chlad. Aj toto priniesla táto doba. Nepamätám si, že pred dvadsiatimi rokmi by bola taká záplava alergií a na veci, ktoré by ma nikdy ani nenapadli. Ľudí, ktorí netrpia žiadnou, viem vo svojom okolí zrátať na prstoch rúk. A to sa s ňou nenarodili, ale pekne si ju vypestovali.
Som mačkomil. Nesmierne sa upokojuje keď počujem vrrrrr, pretože viem, že je všetko v poriadku.
Pred nejakým časom som sa vybrala s kamarátmi na výlet do Dublinu. Írsko je pre mňa krajina búrlivých výšin, kde budem behať po skalách a hľadať môjho Heathcliffa (vôbec mi nevadí, že príbeh knihy sa odohráva na yorkshirskom panstve, ako Scarlett som sa nikdy necítila, to mi je skôr blízka Katy s jej vášňou a pochybnosťami). Keď sme dorazili do mesta pochodili sme múzea a kostoly a povymetali nejaké obchody, ale stále mi niečo chýbalo. Potom sme ale zašli do prístavu a ja som konečne uvidela to o čom som snívala - značku - pozor nebezpečné útesy.
Nevidím dôvod na to, aby som vyčítala niekomu, prečo na cestu k moru využíva služby cestovných kancelárií. Je to úplne v poriadku od toho tu predsa sú a človek, čo nechce cestovať na vlastnú päsť (napriek všetkým známym výhodám) má na to svoje dôvody. Každý si predsa môže zvoliť to, čo je pre neho to najlepšie. Pri výbere cestovky zvažuje v prvom rade svoje možnosti a primeranosť kvality a ceny. Čo by ste ale povedali na to, keď Vám poviem, že tri rôzne cestovky ponúkajú rovnakú kvalitu za rôzne (a to závratne) ceny.
Keď sa pred rokmi môj bývalý priateľ vrátil zo štátov vyhlásil, že ak by bol ochotný s niekým chodiť, tak by to bola Japonka. Že sú prekrásné. No a potom začal chodiť so mnou. Patrím k nešťastníkom, čo nevedia rozoznať Číňanku od Japonky a tú zase od Taiwanky. Prídu mi rovnaké, asi tak ako my sa zdáme (niektorým nevzdelancom ako som ja), rovnakí. Keď prišiel tento mesiac iný môj známy z Japonska a ukazoval mi fotky zo svojho pobytu, najviac ma zaujali práve tváre žien. Musela som konečne priznať, že sú to fakt pekné ženy. Také krehko-euforické.
Euro príde, či už chcem, alebo nie. Budem mať plnú peňaženku mincí, ktoré ale budú vo vyššej hodnote akú majú tie súčasné. Už teraz neviem rozoznať 2 a 5-korunu (a to nie som žiadna dôchodkyňa) a musím mincu otočiť, aby som videla jej hodnotu, čo ma pri pokladni, kde za mnou stojí zástup ľudí trocha znervózňuje. Na Euro som zvyknutá, ale práve preto viem, že budem mať viac mincí ako papierových peňazí. Veď ani teraz nenosím peňaženku plnú tisíc korún, väčšie nákupy prosto platím kartou. Na bežný nákup mi tie mince pravdepodobne budú stačiť. Pri predstave, že takýchto mincí budem mať možno 20 – 30 a budem chaosiť medzi centami a eurami mi nepridáva na pokoji. Takže som sa rozhodla, že to musím vyriešiť kúpou novej peňaženky.
