"Uhryznutý diaľkami" a cestovaním. Syn, brat, kamarát, miles Christi neustále a s radosťou krížom-krážom blúdiaci vo svojom a v našom svete, plnom ľudí, príbehov a zázrakov. Zoznam autorových rubrík: Svet, v ktorom žijeme, Môj svet, Nechajte ma snívať, O láske, Pútnikov denník, Nevyjasnené príbehy, Šport a hry, Politika, Korešpondencia, Súkromné, Nezaradené
Pred niekoľkými minútami odišli z kancelárie moji poslední kolegovia. Je tu prázdno. A ticho, ktoré prerušuje len moje ťukanie do klávesnice a tlmený zvuk rotujúceho ventilátora v počítači. O chvíľu ho vypnem, oblečiem si bundu, zhasnem svetlá. A idem domov na Vianoce. Ja idem domov na Vianoce:-)
Sadroví trpaslíci v zelených a červených čiapočkách, v nohaviciach s trakmi a lampášikom v ruke. Tuctové kópie Leonardovej Mony Lízy či Michelangelovho stvorenia človeka zo Sixtínskej kaplnky. Gýče. Sú produkované masovo, páčia sa takmer každému, lebo sú milé, pestré, vyvolávajú pozitívne emócie. Máte ich aj vy doma? Ja síce nie, ale na Mikuláša som si vo vyleštenej topánke našiel jeden malý milý „gýčik“.
Posuny hodín z letného času na zimný a naopak mi pripadajú čarovné. Prísne prakticky vzaté, úradníci za stolom sa pred niekoľkými desaťročiami dohodli, že posunom ručičiek hodín sa šetrí energia, zvyšuje sa práceschopnosť zamestnancov a neviem čo ešte. Pre mňa je však tá hodinka, čo mi úradníci v októbri darujú, dôvodom na zamyslenie sa. V ostatných rokoch sa pokúšam nájsť spôsob, ako túto darovanú hodinu čo najlepšie využiť.
V piatok sme sa šli naobedovať. Ako býva naším (ne)dobrým zvykom, fastfoodový McDonalds opäť zvíťazil. Objednala si – ako takmer vždy - zeleninový šalát s balzamikovým dressingom a schuti sa pustila do jedla. Rád pozorujem, ako je. A potom, s poriadnym sústom v puse, ktorý milo deformoval jej líca, na okamih prestala prežúvať a zahľadela sa na mňa. Ani si to nemusela vysloviť. Už predtým, ako si to povedala, som vedel, čo mi chceš povedať ...
Každý človek po sebe zanecháva stopy. Šupinky odumierajúcej suchej kože s unikátnou DNA na koberci, vypadnutý vlas na vankúši či na sedadle auta, ľúbostný list, plyšové zvieratko, fotku... Ale tiež pocity, spomienky a zážitky. Občas sa mi podarí stretnúť na ulici dávneho známeho, kamaráta z detstva, bývalú priateľku. Vítanie s nimi je málokedy srdečné. Skôr ide o výmenu nepatrného úsmevu, predstierané nadšenie s otázkou: Tak čo, ako sa máš? Ako škola, práca...?, alebo rozpačité „ahoj podčiarknuté snahou vypariť sa kade ľahšie.
Jeden môj známy mal podivnú, aj keď nie zasa až tak zriedkavú, záľubu. Zo svojej izby sledoval ďalekohľadom ľudí na ulici. Občas, najmä večer, sa odvážil priložiť si tubusy k očiam a pozorovať dianie v oproti stojacich bytoch. Pri náhodných stretnutiam mi potom referoval, čo sa za závesmi a oknami ľudských obydlí deje. Vždy sa pritom tváril veľmi dramaticky a tvrdil, že jeho pozorovanie je aktívne. Nesleduje preto, aby si krátil čas, ale aby spoznával svoje okolie a ľudí v ňom.
Bol to prvý spisovateľ, s ktorým som mal pripraviť rozhovor do časopisu. Svojský, nechtiac excentrický, na okraji záujmu – literárneho aj spoločenského. Keď som vystúpil z vlaku, čakal ma na stanici. Oholený, v starom plstenom svetri a nemoderných tesilových nohaviciach. Pri stisnutí ruky mi do nosa udrela vôňa lacného mydla. Pán E.
Spomínate si na časy, keď boli hitom tričká s potlačou rozprávkových postavičiek, ktoré po stlačení zapískali? Kto ich nemal, nebol „in“. Na jedno také tričko, ktorým som sa pýšil ako 10-ročný chlapčisko, som úplnou náhodou narazil na povale. V prachom zapadanej škatuli som objavil kúsok svojho detstva.
Už dlhší čas zvažujem, že podstúpim regresnú hypnózu. Chcem sa utvrdiť v tom, čo dávno tuším. Že tento život nie je môj prvý a zrejme ani posledný.
Rád spoznávam nových ľudí. A teší ma, že vďaka internetu a tomuto blogu som spoznal viacero skvelých bytostí. Na druhej strane, osobné stretnutia s virtuálnymi kamarátmi nepovažujem za nevyhnutné. Keď však jedno dievča, z ktorým si už niekoľko týždňov vymieňame siahodlhé e-maily, prišlo s nápadom, aby sme si nedohodli presné miesto nášho stretnutia, ale nechali veci plynúť voľne, neodolal som originálnej výzve. A tak sme sa včera hľadali. Spontánne, takmer osudovo.
Jazyk ako komunikačný nástroj je úžasný fenomén. Mnohokrát predtým si sa ma spýtala, ako sa mám. A ja som nemohol odpovedať inak ako: „Dobre“. Dnes ma to mrzí. Mať sa dobre znamená, že buď chcem byť len zdvorilý, alebo sa počas dňa neudialo nič zaujímavé. Keby si mi túto otázku položila dnes, odpovedal by som úplne inak.
Kométy vraj vždy veštili niečo zlé. Zemetrasenia, hladomor, vojny. Doboví mudrci, posmelení vierou v ľudský rozum a zároveň spútaní strachom zo síl mocnejších ako sú ľudské ruky a zákony logiky, spisovali dlhé traktáty o zjaveniach komét a hrôzach, ktoré nasledovali. Už dlhé roky mám v skrini ukrytú kópiu jedného z takýchto starobylých spisov.
Bývalí spolužiaci, starí známi, ľudia z dediny... Pozerajú na mňa jedným okom. Cítim, že som im povedomý a pokúšajú sa ma niekam zaradiť. Čím som sa tak zmenil? Pár kilami navyše, tmavšími vlasmi? Alebo som bol vždy natoľko nevýrazný, že som jednoducho zišiel z očí, zišiel z mysle?
Je to neuveriteľné, ale je to tak. Pred malou chvíľou som narazil na zaujímavý blog. Meno, fotka, štýl písania – to môže byť len môj 12-ročný bráško! Milanko, vitaj v rodine blogerov. Boh ťa ochraňuj písať o mne haluze:-)
Začalo sa to celkom nevinne. S partiou kamarátov sme zapadli do jedného pubu. Po chvíli prišla čašníčka a ja som náhle zistil, že neviem, čo si mám objednať. Zarosený pohár pravej kofoly, alebo osviežujúcu vineu? Možno by to bolo jednoduchšie, keby som nemal na výber. Keby mali len kofolu alebo len vineu, nevymýšľal by som a tešil sa na pohár chladeného nápoja. Teraz som si mohol vybrať: jednu, alebo druhú. Len odo mňa závisela skutočnosť, čo budem najbližších pár minút piť. Priveľká zodpovednosť.
V rôznych plátkoch, ktoré sa štylizujú do pozície Biblie pre moderného muža, sa často píše, že byť single je dnes neskutočne „in“. Napokon, aj moji kamaráti ma už zopár dní posmeľujú, aby som napísal o tých krajších stránkach života nezadaného muža. Priznám sa, nie som na takýto štýl života zvyknutý, na druhej strane, prečo sa na vec nepozrieť aj z tej krajšej stránky?
Nočná víchrica mi opäť raz odfúkla sny. Neustále niekoľkohodinové prevaľovanie sa na posteli ma nakoniec dožralo natoľko, že som vstal a uvaril si kávu. Ako po minulé noci, aj teraz som v teplých papučiach nervózne prešľapoval pri okne a pozoroval konáre, ktoré len s námahou odolávali náporom zúrivého vetra. Opantala ma neskutočná prázdnota.
Ležím v teplučkej posteli, prikrytý paplónom až po bradu. Priateľke som asi pred hodinou dočítal ďalšiu z rozprávok. Spokojne odfukuje. Spí ako Ruženka a ja sa na ňu tíško dívam. Môj spánok však stále neprichádza. Volám ho, prosím, tvárim sa ignorantsky, aby som ho vyprovokoval, no nič. Asi na mňa túto noc zabudol, prebehlo mi mysľou. A tak som tíško vykĺzol spod paplóna, hodil na seba župan, nasunul si papuče a takmer po špičkách vyšiel na balkón. Nečakal som dlho. Pred balkónom s hrmotom zastal Veľký voz.
