"Uhryznutý diaľkami" a cestovaním. Syn, brat, kamarát, miles Christi neustále a s radosťou krížom-krážom blúdiaci vo svojom a v našom svete, plnom ľudí, príbehov a zázrakov. Zoznam autorových rubrík: Svet, v ktorom žijeme, Môj svet, Nechajte ma snívať, O láske, Pútnikov denník, Nevyjasnené príbehy, Šport a hry, Politika, Korešpondencia, Súkromné, Nezaradené
Prvého januára som bol v práci. Dobrovoľne. Kým sa iní spamätávali z bujarých silvestrovských osláv, ja som sa rozhodol privítať nový rok za barovým pultom. Jednak som si chcel na vlastnej koži otestovať príchod eura skôr ako moje čašníčky, jednak som bol zvedavý, kto si nájde cestu do kaviarne len niekoľko hodín po tom, ako sa v mojom alebo hociktorom inom podniku rozlúčil so starým rokom.
Dnes krátko po polnoci padla na krajinu hmla. Štyridsiatkou som pomaly ukrajoval z mliečnej steny, rezal ju svetlometmi a bláznivo - ako pubertiak - som sa pokúšal „myšičkovať medzi padajúcimi listami. Vietor, pochabý jesenný poštár, ich rozosielal anonymným adresátom bez výčitiek svedomia priamo pod nohy, rovno pod kolesá. Z času na čas mi padajúci zlatistý, jeseňou napitý list treskol do čelného skla ako omámený chrúst. Dzup. Farebné divadlo uprostred tmavej noci.
Hlavou proti múru ide človek, ktorý odmieta prijať skutočnosť, že jeho snaha nemá zmysel. Že je od začiatku odkázaný na neúspech, alebo je miera neúspechu jeho pokusu vysoko pravdepodobná. Hlavou proti múru ide aj ten, kto sa pokúša s nadľudskou vytrvalosťou a nasadením dosiahnuť cieľ aj napriek desiatkam nevydarených pokusov, napriek stovkám bolestivých rán, ktoré sa zajazvia, no znova a opäť sa otvárajú. Niekto si o človeku, ktorý ide hlavou proti múru, pomyslí, že je to čistokrvný idiot. Ja si o takom jednotlivcovi myslím, naopak, niečo úplne iné ...
Keď sa mi v piatok večer odlomil kúsok zuba, pokladal som to za zlé znamenie. Napriek tomu, že sa pokúšam nepripisovať podobným záležitostiam vyšší zmysel, v sobotu krátko po obede som sa rozhodol nevyvalovať sa na pláži ako tisíce turistov, ktorí každoročne zavítajú do Chorvátska. Vzal som si so sebou len liter vody, dvadsať kún a mapku nešikovne vytrhnutú z turistického letáku. Sledoval som červenú značku, ktorá ma kľukatými chodníčkami mala priviesť k múrom kostolíka ukrytého v Biokovských skalách.
Je to už vyše roka, keď som sa s mojimi troma najlepšími kamarátmi stretol v podniku v čase, kedy ani jeden z nás nemal priateľku. Na základe zdieľanej skúsenosti sme vtedy dospeli k predbežnému - aj keď nie reprezentatívnemu - záveru, že tzv. normálna baba, ktorú vo všetkých pádoch túžobne skloňujú chlapi nad pohárom piva a ktorá predstavuje ženu do koča i do voza, čiže nielen na pokec, in-line korčuľovanie alebo bezuzdný sex raz-dvakrát týždenne, vlastne neexistuje. Pred pár dňami, keď rok sa s rokom stretol, sme sa teda stretli znova: pán Apatický, pán Smutný, pán Agresívny a pán Neriešiaci.
Dnes je deň na prvý pohľad rovnaký ako ktorýkoľvek iný. Na teplomeri za obločnicou pár stupňov navyše alebo menej ako včera či zajtra. A predsa je výnimočný.
Majú pätnásť - šestnásť a tipli by ste im minimálne dvadsať. Nosia obtiahnuté džínsy alebo minisukne, dlhé, štíhle, perfektne oholené nohy obuté do sexi sandálikov na podpätkoch. Napasované tričká alebo blúzky, ktoré decentne odhaľujú sexi pupčok ozdobený piercingom. Na tvári mejkap, dymové tiene na viečkach, ktorými klipkajú, keď na vás pozerajú s ťažko skrývaným záujmom. A vôbec im neprekáža, že objekt ich záujmu už nie je chlapec, ale dospelý chlap. Tie ich pohľady a vyvážená zmes ešte detskej naivnosti, ale už ženského sebavedomia ma, priznám sa, mierne znepokojujú.
Biznis je biznis a prachy sú prachy. V marketingu platí, že cielene osloviť vybranú skupinu zákazníkov je alfou a omegou úspešného podnikania. Ako sa mi podarilo zistiť, niektoré spoločnosti ponúkajú svoj tovar naozaj cielene - istý predajca značkovej kozmetiky sa okrem iného zameral aj na ... kurvy?
Toaleta je miestom, kam aj králi chodia pešo. Aspoň sa to tak vraví. Niekedy idú a niekedy bežia. Ako kto a ako kedy. Na toaletu chodíme všetci a zapierať to nemá zmysel. Áno, vylučovanie je prirodzená biologická aktivita, resp. potreba, ktorá nás spolu som sexom, prijímaním potravy a tekutín a smrťou spája so svetom zvierat. Možno nás práve toto usúvzťažnenie so zvieratami v kútiku duše uráža, lebo nám pripomína našu biologickú podstatu. Toaleta je však aj miestom, ktoré navštevujú nielen králi, ale aj múzy.
... aspoň mi to tak naznačila, ba priamo narovinu povedala moja kolegyňa. A dodala, že som sexista, šovinista a plytký človek. Nad všetkým som mávol rukou, ale voči označeniu „plytký som sa ohradil. Možno som povrchný, ale určite nie plytký, povedal som jej pevným hlasom a pozeral sa jej pri tom priamo do očí.
Keď som bol dieťa, asi tak ako väčšina z nás, nenávidel som chodiť do školy. Na gymnázium som chodil radšej (kamaráti, pekné spolužiačky, prvé lásky... veď to poznáte), ale desil som sa písomiek z matematiky a chémie. Na vysokej škole som sa nedesil ničoho, troška stresu pred skúškou bola nevyhnutným zlom. Aj v tom spočíva škola školy. Dnes, po rokoch, do školy zavítam rád. Asi som sa fakt zmenil. Moji bývalí profesori ma nespoznávajú, privierajú oči, snažia sa loviť v pamäti. Keď ma nakoniec identifikujú, zvítania bývajú - dojemné.
Mama s otcom opäť raz zalomili rukami, keď sa dozvedeli, že ďalšie krajiny, ktoré tohto roku navštívim, sa nachádzajú na nepokojnom Blízkom východe. Už pri ceste do Paletíny vraj spávali na ihlách a netrpezlivo očakávali, keď a či im vôbec večer zapípa mobil s SMS, v ktorej potvrdím, že som v poriadku. Prečo sa stále ženieš na miesta, kde zúri vojna a terorizmus?, pýta sa otec. A ja mu odpovedám vždy rovnako: Vojna a terorizmus zúria aj tu u nás, len v iných podobách. Vieš o nich, ale pripadajú ti normálne, lebo s nimi každodenne žiješ.
Článkov o tom, ako sa ľudia trápia pri rozchodoch, neopätovanej láske a sklamaní už bolo popísaných viac než dosť. Aj takých, ktoré zasa ospevujú výhody single života a nevedia si vynachváliť voľnosť a čas venovať sa sebe. Viem to, pretože zopár takých aj onakých textov som tu „hodil aj ja. Byť bez partnera však neznamená byť sám. A byť single nie je riešenie, ale stav, ktorý si síce užívame, ale veríme, že jedného dňa ho hodíme za hlavu ako prvý mliečny zub, po ktorom nasleduje ten pravý, na celý život. Dúfam, že som práve zahodil môj posledný mliečny zúbok...
Počas obedňajších prestávok v práci si niektorí kolegovia idú prevetrať hlavu pomerne nešťastným spôsobom – zopár potiahnutiami z cigarety. Na cigaretke sa rieši veľa vecí. Väčšinou tie, ktoré s prácou vôbec nesúvisia. Človek si pretiera oči unavené z celodenného zízania do monitora. A tak občas neprehliadne postavy, ktoré sa ako tiene obšmietajú po okolí a čakajú na koniec našej obedňajšej pauzy. Bezdomovci. Homelesáci. Tuláci. Ľudia.
Stála pri prechode pre chodcov. Červená na semafore sa zmenila na zelenú. Nás zastavila, jej uvoľnila cestu. Bola maličká, možno by sa zmestila do vrecka na mojej mikine. Trpasličí vzrast. Miesto rúk len kýptiky. Na okamih sa na nás zadívala cez čelné sklo. Zrejme, aby sa uistila, že sme ju na prechode neprehliadli. Svojím spôsobom bola neprehliadnuteľná. Stále sa totiž šťastne usmievala.
Všetci, ktorí tento článok budete čítať, viete, o čom zhruba hovorím, pretože ste súčasťou virtuálnej komunity blogerov. Existujú však virtuálne svety, kde nick je nepísaným pravidlom a charakter ľudí ukrytých za nimi neodhalíte tak jednoducho a rýchlo ako na tomto blogu. A napriek tomu sa povaha týchto „nickárov prejaví často výraznejšie, ako keby blogovali a diskutovali o stošesť pod vlastným menom a skutočnou podobizňou.
Uplynulý víkend som mal dvakrát to „šťastie, ocitnúť sa v situácii, keď som mal možnosť pomôcť človeku. Troška ma znepokokuje len skutočnosť, že v oboch prípadoch išlo o pomoc finančnú. Ujko pred ružinovskou nemocnicou a hluchonemý predajca suvenírov. Jeden utáraný, druhý mĺkvy. Každý z nich ma vyšiel na rovnú stovku. Nech nežerem, povedal som si v obidvoch prípadoch.
V ostatnom čase sa toho v mojom živote udialo dosť. Už niekoľko dní môžem jesť, čo mi chutí a v množstve, v akom sa mi žiada. Hrdlo je už v poriadku. Už vyše týždňa „zarezávam v novej práci, kde ma čaká zaujímavá robota a milí kolegovia. Už osem nocí spávam v priemere štyri hodiny. Stále je to však o pár minút viac ako taký Leonardo. Bankový účet vybielený, oči po 17.00 hodine podliate krvou a napriek tomu som šťastný. Podarilo sa mi splniť si ďalší veľký sen.
Nedeľa bola plná slnečných lúčov a svetla. Čas ako stvorený na výlet. Vlastne to bol Jej nápad konečne prekročiť hranice a navštíviť ruiny stredovekého hradu, ktoré čnejú nad rakúskou dedinkou Hainburg. V objatí kamenných múrov sa v prvej polovici 17. storočia odohrávalo kruté divadlo. Divadlo ako zábava pre zvrhnuté masy. Divadlo popravy údajných bosoriek. A moju sprievodkyňu akoby na tie miesta čosi záhadné ťahalo.
11. február 2008, Jeruzalem. Dnes sme navštívili Baziliku Božieho hrobu. Dotkol som sa vlastnou rukou najposvätnejších miest kresťanstva. A pokľakol pri Jeho hrobe. Jeden z najsilnejších zážitkov v mojom živote. Nebudem popisovať to, čo som v ten deň cítil, ani to, ako to zmenilo môj život. Je Veľký piatok a pri tejto príležitosti ponúkam len zopár amatérskych, nie príliš kvalitným digitálnym foťákom urobených fotiek. Dôležitý je však obsah, nie forma ...
