Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
Chcela som o tom napísať už dávno. Nielen preto, že sa pred pár týždňami jeden zúfalý otec v Nemecku polial benzínom a pokúšal sa zapáliť, aby upozornil na rozhodnutie súdu, ktoré mu bráni stretávať sa s vlastnými deťmi. Nielen preto, že aj ja sama som voľakedy riešila podobný problém, ale preto, že ma nedávno zarazila veta jednej mojej priateľky: - Ak ma opustí, nikdy už svoje dieťa neuvidí! Urobím pre to všetko. Prisahám! -
povedala mi raz matka 14-ročného chlapca, ktorého v jedno poobedie zrazil nepozorný šofér na neprehľadnom úseku cesty. Jej slová a jej bolesť mi vyrazili dych...
Mám doma jednu skriňu. Visia v nej spomienky ako kabáty, vetrovky a plášte. Niektoré majú len pár rokov, iné desiatky. Občas do tej skrine vojdem a zabalím sa do rozhovorov. S tými, čo už nie sú...
Ten autobus bol poloprázdny. Na jednom z predných sedadiel sedelo mladé dievča. Krížom cez uličku dvaja muži. Vedľa mňa manželský pár, za mnou asi 5-6 cestujúcich. Na pohľad pokojnú cestu narušil príchod staršieho pána...
Málokedy sa pletiem do politiky, po včerajšku som však neodolala. Zaujala ma totiž správa, ktorá preletela médiami. "Švédska ministerka kultúry Cecilia Stegö Chilová oznámila svoju rezignáciu. Rozhodla sa tak urobiť po vlne kritiky, ktorú spôsobila priznaním, že 16 rokov neplatila koncesionárske poplatky a v domácnosti ilegálne zamestnávala pomocníčku zo zahraničia..." Priznám sa, rozosmialo ma to...
Mám rada voľné dni. Rovnako mám rada smiech. No a zo všetkého najviac absurdné situácie. Veď, keď nejde o život...
Niečo je vo vzduchu. Kamarátka tvrdí, že sa k nám z východu blíži nejaký zmutovaný vírus. Nech je to čokoľvek, zdolalo to aj mňa, a tak som sa po mnohých rokoch musela vybrať k svojej obvodnej. V čakárni sa stretlo niekoľko žien a ja som si v praxi overila Murphyho zákon: Ak čakáte na vyšetrenie, vo vedľajšej ordinácii lekár ordinuje oveľa rýchlejšie, ako ten váš. A tak sediac na nepohodlnom sedadle a rátajúc lenivé minúty stala som sa svedkom nielen podrobných popisov chorôb mojich "spolučakateliek", ale aj nasledujúceho rozhovoru...
1. scéna Na chlapca sa vrhne niekoľko spolužiakov. Kopance, buchnáty, výkriky. - Ty malá krysa, odnaučíš sa žalovať... Chlapec si kryje hlavu ramenami. - Prestaňte, ja som nežaloval! - - No určite, videli ťa rozprávať sa so zástupkyňou, - osopí sa na spolužiaka najväčší a pridá kopanec. - Ale veď to je moja krstná, rozprávali sme sa o mojej mame! To nie je fér! - vzlyká chlapec. - Fér? To je čo? - rozosmejú sa ostatní a vybehnú na chodbu...
Čím bližšie, tým ďalej, napísal Dušan Mitana na záver svojej Patagónie a ja som mnohokrát rozmýšľala, čo tým myslel...
- Urobila si v svojom živote niečo odsúdeniahodné? - spýtaš sa ma a mňa tvoja otázka dojme. Vidím dychtivosť na tvojej mladej tvári, ktorá čaká na dôležitú odpoveď...
... Od piatka do nedele bude Zem prechádzať jedným z najznámejších prúdov medziplanetárneho "odpadu". Zanechala ho za sebou kométa Swift-Tuttle pri svojich častých návratoch k Slnku. Tento prúd sa nazýva Perzeidy, pretože jeho meteory na oblohe zdanlivo vyletujú z rovnakého miesta v súhvezdí Perzeus... A tak sa postavím pod nočnú oblohu, obrátim tvár k nebu a niečo krásne si zaželám. Čo ak? Čo ak to predsa len funguje...?
Obývacia izba bola plná hnevu a napätia. Cez sklenené dvere prenikalo do detskej izby svetlo a hlasný hovor rodičov. Dievčatko malo zažmúrené oči a k hrudi si tuho tislo bábiku. Rodičia sa v poslednom čase hádali často. Dieťa ležalo v postieľke a tíško sa prihováralo bábike: - Neboj sa, neboj,- hladilo bábiku po vlasoch ako vždy, keď sa ono samo bálo. Možno rodičia nakoniec zmĺkli, možno dieťa zaspalo od únavy, a tak nepočulo, ako matka ticho vošla do detskej izby a vytiahla mu bábu z objatia...
Bolo to dávno a ja som bola zamilovaná. Po prvýkrát v živote tak naozaj. Dovtedy som mala na konte zopár platonických lások, dokonca aj jednu do svojho učiteľa. Toto bolo niečo iné. Po prvýkrát ma niekto držal za ruku, po prvýkrát mi niekto dal nesmelý bozk na ústa a s rožiarenými očami rozvíjal plán, že pôjdeme niekde spolu. V lete... A ja som si po každom stretnutí s tým chlapcom pomyslela: Túto chvíľu si chcem zapamätať. A ak neprežijem už nič viac, aj tak budem šťastná...
Kamarát sa nedávno vrátil z pohrebu svojho príbuzného. - Aké to bolo? - spýtala som sa nie celkom šťastne. - Smutné, - odpovedal mi podľa očakávania. A potom dodal niečo, čo som nečakala: - Ale nie také smutné, ako si myslíš ty. Všetci sa vlastne na tom pohrebe tešili...- Zarazilo ma to a potom som si domyslela. Asi veľmi trpel... - Nie, netrpel, - vyviedol ma kamarát z omylu, - ale tí okolo neho veľmi.- A potom mi po krátkom zaváhaní rozpovedal príbeh násilníka a opilca, čo celé roky týral svoju rodinu. Z manželky zostal len tieň, deti mu jedno po druhom poutekali z domu, v dedine mal povesť najnenávidenejšieho suseda. - Ver mi, všetci si želali jeho smrť... - zakončil rozprávanie...
Nechcelo sa mi ísť von. Bola som unavená ešte z predchádzajúceho dňa, keď som slúžila dlho do večera, a ani počasie nebolo bohvieaké. Obloha bola zatiahnutá a v ovzduší sa zbieralo horúce lepkavé dusno. Pri dverách mi však sedelo psíča s topánkou v papuľke a o dušu vrtelo chvostíkom. A to bola v psej reči úplne jednoznačná prosba, aby som ho zobrala na prechádzku do parku...
Voľakedy som patrila medzi tých šťastných, ktorí o smrti len počuli, alebo čítali a tak som si tú prázdnotu, ktorú vyvolá strata milovaného človeka, nevedela ani len predstaviť. Pretože žiadny román, žiadny film, žiadne rozprávanie nedokážu úplne verne popísať pocity bolesti, ktoré nás postavia pred najťažšiu rozlúčku so smutnou visačkou "bez návratu"...
Tu niekde mal byť môj článoček o "dovolenke snov", na ktorú som sa tešila s deťmi presne tri roky. Na tej dovolenke sme nakoniec aj boli, no v žiadnom prípade sa jej začiatok nedal nazvať snom. A ak, tak poriadne desivým. Nepatrím medzi ľudí, čo sa sťažujú, medializovanie nasledujúcich udalostí som však dlžná všetkým zúčastneným, ktorí podobne ako ja prežili na bratislavskom letisku niečo, čo sa podobalo na absurdne-neľudskú reality show...
Mám rada náš podnikový bufet. Nie, nemýľte sa, neposkytuje žiadne pohodlie a znudené, oduté predavačky mi dokonca pripomínajú doby socializmu, keď bol človek rád, že sa mu ušlo pár dekagramov tresky a k tomu obschnuté dolámané pečivo. - Také sme dostali z pekárne,- škriekala voľakedy bufetárka v našom vysokoškolskom bufete a zásadne vážila tresku najmenej na dvoch papieroch, takže kým sa minul deň, ona mávala v kase "čistý zisk" za kilá papiera, čo prevážila na šalátoch, údeninách a iných veciach...
Už niekoľko dní je hriankový čas, teda aspoň ja ho tak nazývam. Čas, keď sa chladný dážď ťahá za prsty s vetrom a udiera do okien, človek má chuť omotať si nohy dekou, vziať do rúk hrnček horúceho jabĺčkovo-škoricového čaju, pred seba postaviť tanier horúcich mastných hrianok potretých cesnakom a hrať sa na spomienky...
Nový dokument odhaľujúci kruté metódy, akými výrobcovia kačacích paštét nasilu kŕmia kačice, prinútil úrady v Chicagu oficiálne zakázať tento produkt. Aktivisti organizácie PETA usporiadali premietanie filmu plného trýznivých záberov, ktoré ukázali, ako sú kačice nasilu kŕmené, aby im narástli čo najväčšie pečene. Vyšetrovanie na farmách produkujúcich kačacie paštéty v USA a v Európe odhalilo choré, mŕtve a umierajúce zvieratá s dierami v krku, ktorými ich násilím kŕmia. Tieto kačice sú nezriedka celé dolámané a natlačené jedna vedľa druhej v pletivových klietkach... (Zdroj: SITA)
