Marta Macošková
A predsa cítim
O Kubovi sa píše ľahko - žije na kolibe, pasie ovce, navyše osožne leňoší, čo dokáže málokto. Bola by som rada, keby mi chvíľu rozprával o dreve a horách, niečo o medvedích mláďatách.
Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle
Zoznam článkov blogera
Marta Macošková
Starenka z rozprávky
Sedí na poslednej lavičke. Chcela by som si k nej prisadnúť a premlčať príbeh chvíle celý večer. Vidím, akou bola, keď miešala farby, pestrým smiechom života pútala všetky rozvášnené pohľady, vidím podbeľ vlasov, takú jarú, takú snivú ju vidím, akoby naďalej žila príbeh osudovej lásky.
Marta Macošková
Na slovíčko (alebo nábor do sekty)
Takto pozvoľna začal rozhovor s dvoma dámami, ktoré sa mi prihovorili cestou za povinnosťami. Zaiste si všimli, že mám naponáhlo, ale možno sa v tejto lokalite nevedia zorientovať, a napokon, môže ísť o niečo závažné - zastavila som.
Marta Macošková
Už Vás nič nebolí
Siréna - poslepiačky si naťahujem smradľavé handry a prstami začesávam zvyšky mastných vlasov. Niektoré ženy a deti plačú, iné robia, čo treba, aby sa vyhli trestu. Starenka vedľa mňa, popod nos, stoná tichú modlitbu, následne sa pýta na syna, na vnuka a gaštanový záhon v záhrade. Nebojte sa, mama; vravím tíško. Chvíľu sa zhovárame o plote, ktorý treba opraviť, cítim vôňu marhúľ, keď rozpráva o domove. Opatrne sa dotýkam jej štíhlych rúk, rúk, čo chvejúco túžia pohladiť vnuka, vpísať nežné požehnanie na čelo; pomaly vstávame, už musíme - chcem vyplakať všetku beznádej a zúfalstvo, na ktoré sa človek zmôže. V sivomodrých očiach má nezlomné slová nádeje - dočká sa návratu aj zvítania. Usmejem sa. „Mama, už čoskoro prídu, pôjdeme domov, všetci.“ Zobudila som sa uprostred noci a ešte dlho plakala do vankúšov...
Marta Macošková
Rozhovor (sa) s tichom
Nočný chlad je skoro tak príjemný ako nedeľné ráno, keď ruch sveta ustane, len vtáčatá spievajú ešte na svitaní, po obzvlášť horúcich dňoch. Takto nemo, takto spútane, sa často pristihnem pri tom, že si šúcham ospalé oči, hoci ich dráždi hlas neďalekého lesa - ani neviem, odkedy poznám jeho temnú hĺbku. A temný chlad sa vpíja pod alabastrovú pokožku za slová, ktoré si mi, kedysi, chcel vytlačiť z pier, lebo si ich potreboval počuť.
Marta Macošková
Vreckár mi takmer vylepil...
„Toto si urobila posledný krát, gadžovka, rozumela!?“ Zhúkol značkovo nahodený a prevoňaný negadžo rovno do mojej tváre, keď ma otočil. Zdesená si kladiem otázku, kde sa podela odvaha odpapuľovať, veď sa jeho bezočivou vyhrážkou predsa nenechám zastrašiť; taká nepravda - telo stŕplo strachom.
Marta Macošková
Poctivý život
So zaťatými zubami funguje na hranici životného minima - táto realita zožiera, rastie pocit podradnosti, napriek tomu, že svoj pracovný status zasvätil poctivému remeslu.
Marta Macošková
Verím energii, ktorú pocítim...
Kvetinárka mi z jediného pozdravu vyčíta záujem vdýchnuť voňavé kráľovstvo farieb, fundament tvarov a veľkostí, ktorými je nasýtená celá dielnička, v akej umelecké srdce tejto ženy pracuje. Chvíľu vnímam prácu jej štíhlych rúk, žasnem nad tým, s akým sálajúcim citom vytvára ikebanu. Nemá otázky, nechá ma tak.
Marta Macošková
Skok do detstva
Ani mi na um nezišlo, že raz budem spomínať na zelovoc v malej drevenici, ktorý sa s ďalšími malými drevenicami premiestnil do hyperkomplexu. Veď mi postačí dvadsať korún na nákup základných potravín, navyše mi zvýši na dvojitú dávku točenej zmrzliny, až vyrastiem. Nádejala som sa, zrejme rovnako, že hojné kríky z parku detského ihriska nikto nevytne, a poskytnú ďalšej generácii imaginárnu bránu do záhadného bludiska, ako deťom z nášho sídliska, keď som mala takmer deväť.
Marta Macošková
Deduškov zlý pin
Červené grepy sa kotúľajú po pohyblivom páse a hmkavým pospevovaním, si takto svojvoľne, krátim čakanie v rade pri pokladni. Nedočkavec za mnou mi nákupným vozíkom horlivo tlačí do pása. Ukradomky, no dosť drzým spôsobom vysiela signál, nech urobím krok vred pre tých pár centimetrov, ktoré sa podchvíľou uvoľnili.
Marta Macošková
Srdce športovca
Zaznela slovenská hymna, chvíľkový pohľad na chalana, ktorý drží transparent z kartóna s nápisom: ,,T a k u r č i t e ď a k u j e m e!“, a potom panoramatický záber tlieskajúceho publika. To sme už všetci v miestnosti stáli a slzám dopriali voľný priechod. Demitra, Višňovský, som zvolala, a ostatní sa rozcítene pridali.
Marta Macošková
Mama,
sedí pri okne, hlbinami ticha sa rozpráva s večným svetom za oknami. Možno sa prechádza z času do času, z dávneho včera do príliš prítomného dnes, z priestoru do priestoru ako svedectvo duše. Teraz, keď si chcem prisadnúť, by si mohla kúzliť smiešne postavičky, keď do nich, svojimi rukami, vdychuješ život. Také postavičky kreslíš iba ty, ako mnoho ďalších vecí, ktoré robíš, mama, s citom a najlepšie.
Marta Macošková
Nevidená
Červeň sa zmocnila mojej tváre, keď si si pýtal pohľad neznámej, ktorá ti sedela naproti. Cítila som, ako sa kúsok z teba stratil, a je dobré, že som cítila práve toto, lebo ty neznámy, ktorého skryté kráľovstvo duše si prisadlo, si potreboval istotu, že v tom nie si sám. Na čas, aký nám stekal z očí, si sa bezradne díval cezo mňa, do mňa, akoby si odvykol veriť snom, a hľadal v duši rozvlnenú krajinu a chodník, po ktorom sa nebude treba náhliť. V objatí diaľok sme si istejší, lebo v slovách nezanechávame zvädnuté kvety ani zlomené ceruzky, ale pohľad na ne môže vpísať neobvyklú blízkosť.
reklama
Marta Macošková
Na druhom brehu
Kvety do tohto bytu patria, pretože domov bez kvetín, bez zelene je smutný a prázdny. Len kúsok zelenej prírody blízko mňa, ktorú si môžem dopriať po celý rok, bez ohľadu na výčiny počasia. Človek nechce a nemá byť sám, inak by na svete nebolo ľudí, keby to nebola pravda. Kedy mi nemé rastliny nastokli za ľudí náplasť, sa nepýtaj.
Marta Macošková
A slečna by sa nemohla postaviť!?
Asi šesťdesiatročná pani mi máva pred nosom preukazom invalida. Zahanbene, bez slova vstávam, uvoľňujem miesto pri okne. Žena však neovládne svoje rozhorčenie, a stupňuje ho spŕškou hanlivých viet. Do každého slova vnáša zlostné výčitky.
Marta Macošková
S hrnčekom času Ti ďakujem
Mamke sa vytvára niekoľko vrások na čele, keď zabára oči do tituliek novín. Akoby zápasila s myšlienkami, ktoré sú dosť ďaleko od obsahu výtlačkov.
Marta Macošková
Teta sa rozbehla, a šofér v poslednej chvíli
Mala som chuť zakričať - Teta, stojte! Priechod pre chodcov je pár metrov od vás, len si preboha nezaviňte smrť, nespôsobte doživotnú traumu šoférom, okoloidúcim, nebuďte príčinou nezmyselného nešťastia vašich detí, manžela, rodiny. Teta, hazardujete so životom, kvôli piatim minútam, pre ktoré sa nemusíte domov vrátiť vôbec?
