Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle
Nič lepšie ako trilógiu Millennium od Stiega Larssona som v posledných rokoch určite nečítala. Žáner, ku ktorému som v minulosti nemala vzťah, ma úplne strhol, zamestnal rozhodenú myseľ; celkom ma spútal. Ako sa to celé začalo?
Chalanisko sa na mňa usmieva. Obratne blokuje želanie krásneho víkendu do sieťky s mandarínkami a mne, priamo do očí. Také osobné. Doslovne mi hovorí, nech prežijem krásny víkend. Toľko energie, niečoho rozkošného, vľúdneho za tak nepatrnú chvíľu niektorí ľudia nevyšlú ako je rok dlhý. Jednoducho mi spravil krásny čas, deň, čo deň, víkend! A chcem to povedať celému svetu. Nech spadnem zo stoličky, ak to nie je pravda.
Mám chuť na bezcieľne potulky mestom, iba tak pozorovať ľudí, mlčky tipovať, čo všetko koluje v ich myšlienkach, na koho sa tešia, kto im, dnes, povedal niečo prekvapivé, od srdca. A potom sa na niekoľko hodín zašijem za veľkými dverami antikvariátu - dýcham tú atmosféru, neporiadok, roviny aj údolia, hrady a chatrče, zdatných majstrov, iba tak vytiahnem knihu, náhodne, a preložím ju na opačný koniec. Čupnem si, opretá o staré police, ktoré sa pod množstvom slov, príbehov, osudov, tých pádov a vzostupov storočí, prehýnajú. Pod váhou ťažkých slov sa, asi, musia. Tam mlčky vyčkávajú svojich čitateľov.
Chcela som napísať, koľko sa toho dá, za rok, stihnúť, lebo žiť treba naplno, že tento rok nie je len ďalším rokom, v ktorom som sa ešte viac (od seba) vzdialila, že zmeny, ktoré som plánovala sa neudiali, lebo bezo mňa sa ani nemôžu; začať treba od seba.
Žiadna monštruózna nostalgia. Keď rodičia fičali na Queene, ABBE, Eláne a rebeli dnešných štyridsiatnikov na koncertoch Iron Maiden, na stenu som lepila plagáty Nirvany, Pearl Jam, REM, Cranberries, The Cure a Björk, to už LP-čky patrili do rodinného archívu. Jeden pohľad na hudbu nestačí. Nepoviem dosť, už stačí.
Je noc, strach ti nedovolí zaspať. Čakáš na jeho návrat, bez túžby, aby sa vôbec vrátil. Kľúče šramotia v zámke, kľúče šmarené na dlážku. Akoby sa rozcinkli krvavé slzy do všetkých kútov, miesto slov. Zalieva ťa pot hrôzy, pravda? Lapeš po dychu, paralyzovavá, vieš, čo bude nasledovať. Krik, nadávky, facky, v brutálnom amoku chumáč vlasov v jeho hrsti. Nie je prekážkou, že vo dverách nariekajú roztrasené deti. Ďalšia prebdená noc.
Hovorí staré slovenské príslovie, lebo mi tak prišlo, že trochu utrmácaní a smutní sme. A že by sme mali vzlietnuť, raz aj pre chyby, ktoré nás ku dnu dostali.
Pri hrnčeku čierneho čaju vravím L., nech nám pustí By My Side od INXS, nech je všetko fajn, nech kecáme iba o hudbe. S radosťou myslím na sobotňajšie bláznenie v kuchyni, rozlietané vlasy počas tanca pri Glorii Gaynor - I Will Survive, na čosi hlasné z nás, čo sa chcelo podobať na spev. Pre pochopenie si niektoré texty musíš prežiť, hoci nie si pripravená, ale na mnohé cesty nikdy nebudeš pripravená; ideš na prvú ostrú a hotovo. Tak to ber, dievča.
Pomaly sa šuchoce pred potravinami s blížiacou respiráciou. Vo vozíku rohlíky, mlieko, mäso s výraznou zľavou. Mlieko mení za maslo, vzápätí smeruje k pokladni.
Tam som si ľahla v béžových nohaviciach, vlasy schúlené v tmavej kapucni; na prvý pohľad chlapčisko, ktoré má čosi za lubom. Nič mi nezabráni, prevaľovať sa na podnose septembra, ktoré si nedalo načas. Zem chladná, hrboľatá, navzdory teplým dňom. Vôňa húb, obeh ticha. Dážď uviazol v podnebí póz, tých mŕtvych nálad ľudí, ani prízemný mráz nepočkal na viazanie jesenných veršov.
Včera: Pri pozdrave mi pozrie do očí. Keď okolo nej prechádzam, neprehliadnem rozpačitý pohľad, ruky a časopis - o zakúpenie neprosí. Zaplatené. Vzájomná vďaka, zaprajem jej šťastie, zaželá mi pekný deň. Za chrbtom cítim, ako sa pousmeje, keď vidí v dave chodcov, ten môj, čaptavý beh; meškám.
Zdravý rozum mi navráva, aby som brzdila, aby som stíchla, aby som teraz mlčala, lebo ma čaká vlna kritiky - je to silnejšie.
Tieto dni zhasli. Iné dni už nadobro odišli so spálenou odvahou, snáď chuť na zmenu, pripravená na cestu má v sebe silu, ktorá je istejšia, než vyhliadky na čokoľvek súčasné. V uliciach, neraz, stretávam mĺkve tváre vyhasnutých snov, ktoré potrebujú záblesk, ten, čo by ich vrátil späť do života.
Tak ma doma zlákali na nákup do hypermarketu. Nepatrím k tým, koho by preberanie tovaru a porovnávanie cien tešilo. Na túto úlohu sa niekto skúsenejší podujme z cviku, zábavy a nakupovanie spojí so zdravotnou prechádzkou.
Včela mi pristála na šatách, neoháňam sa, len sa pýtam, či som odolná voči jej bodnutiu. Sama sa presvedčí, že tie kvety nežijú a nevoňajú, iba ľahká vôňa leta, jemne prichytená na látke zmenila smer jej letu. Možno jediné, čo potrebujem, je zakúpený lístok nikam, alebo tam, kde mi práve toto, zo mňa, nebude chýbať.
Toľkokrát som si povedala, že nebudem utekať na dopravný spoj, keby čo bolo. Som stále rovnaká. Počas behu som odsledovala čas: Oh, mám presne 2 minúty, to v pohode stíham. Solaris postojí na červenej, zatiaľ dobehnem na nasledujúcu zastávku. Dobehla, juchuchuuu! Pohľad do očí šoféra, úsmev šoféra, úškrn šoféra - nezastavil.
Hovorím si, že ozajstné príbehy dňa, kráčajúce okolo mňa, čoby slepí pocestní s lampášom, nemôžu byť skutočné. Nepýtam sa na ich mená. Spočinú si pri koreňoch bútľavej vŕby, na ktorú sa lepí súcno života, asi preto si prameňom tichých slov nie som istá. Skôr si sú istí iní voči mne, kvôli čomu si istá byť dovolím. Predýchavam, sediac na opustenej stanici s rozbitými oknami, hrdzavými zárubňami, zárubňami bez dverí, v odtieňoch pavúčích hniezd, tam medzi ručne vypísané odchody vlakov, práve tu, na mieste zabudnutých prednostov stanice, sa mi prihovorí spustlý človek, ktorý sa tu vzal nevedno odkiaľ. Prišiel mi zvestovať, že práve toto je posledné, čo môžem zažiť. Nič také mi nepovie, ale ja to čítam medzi riadkami. Teraz mi nikto nehovorí, že mám čítať to, čo v nich povedané je, a nie, čo v nich povedané nie je.
Niektoré pracovné agentúry zavádzajú. Vymámia od vás peniaze za sprostredkovanie, ktoré si najprv potrebujete zarobiť. Vopred. Teta výrečných schopností ma naviguje po katalógu nadštandardných izieb s rozprávkovým výhľadom. Výhľad, z ktorého neskôr, naozaj padám z nôh a z top izbice mi prechádza zrak dodnes. No čo, naletela som.
Asi dobre poznám také ticho, ktoré sa dá neprekričať, keď chabé pokusy vzdorovať, napršia do dužín. Jedno mávnutie nič neznamená; opakujem si. Asi poznám taký rev, aby jedným mávnutím všetko stíchlo. Pekne nahlas som si vravela v chládku nedeľného rána.
V Detve som bola niekoľkokrát. Nemenná, ale vždy ma niečím milo prekvapí. Prirástla mi k srdcu jej pýcha, obnažená príroda a prostorekí ľudia. Ľudia, ktorí vás oslovia, ľudia, ktorí vám ponúknu srdce na dlani, ľudia, ktorí nemôžu byť chudobní, keď neprahnú po bohatstve. Hrdosť je v každom z nich.
