Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Po potlačení Povstania nemeckou armádou drali sa dni síce pomaly, ale predsa sa zdalo, že sa napĺňali nádejou, ťažko skúšaných ľudí, že hitlerovské Nemecko musí skončiť. My deti sme takéto úvahy nemali. Brali sme to, čo sa dialo okolo nás detskými očami. Všímali sme si ale všetko. Snažili sme si to nejako zaradiť do hlavičiek.
V akési prečudesné leto pre nás deti, celé osadenstvo Poisťovne sa presťahovalo, evakuovalo z Bratislavy do Rajeckých Teplíc. Bývali sme vedľa zdravotníckeho zariadenia. Neďaleko boli rybárske liahne, rybníky, nádherný park, v ktorom sme prežívali čosi zázračné. Žili sme v svojom bezpečnom, bezproblémovom svete detísk. Objavovali zázraky, taje v novom neznámom prostredí. Rybníky, malé rybičky v nich. S úžasom sme pozorovali ich neuveriteľný rýchly rast. Načúvali sme šumeniu vody, ktorá neustále pritekala, aj odtekala do a z bazénov rybníkov. Snorili sme po kúpeľnom parku. Bolo to čarovne ohromujúce pre naše zvedavé, objaviteľské dušičky.
Ako každé leto i v to leto, nádherne vyhriate, plné slnka a svetla, boli u nás pár dní na prázdninách naši vnuci: Maruška, Hanka, Martinko. Celý deň sme vonku šantili. Spolu s dedkom. Vymýšľali sme pre nich zábavu a hry.
Slovo robí muža. Dodržanie slova. Dodržanie sľubu, dodržanie prísahy, dodržanie hocakého slova, ktoré sa dalo. Dodržanie sľubu rodičom, priateľovi, predstavenému, manželke, dieťaťu, občanom, kolegom z koalície či opozície. Popri tom sa pozeralo do očí. Držala ruka v ruke. Veľmi ľahko sa slovo dáva, ale ťažšie dodržuje, koľko je vo svete príčin a náhod, „a tvoje - mal by som, bude len vzdych, čo škodí, lebo uľaví“ /Shakespeare/. Mali by sme dodržiavať to, čo sľúbime, čo sľubujeme neraz pod prísahou. Sľubujeme čas príchodu, niečo urobiť, dačo sprostredkovať, niečo opraviť, dačo kúpiť. Sľubujeme vernosť, lásku, nehu, pochopenie, pomoc, návštevu. Ešte by sa dalo veľa písať, čo všetko sa nasľubuje, ako a komu a prečo.
Raz zarána malí bračekovia priniesli od blumentálskeho kostola holúbätko s poraneným krídelkom. Ošetrili ho a vopchali do krabice od topánok. Vďaka ich starostlivosti holúbätko sa dobre cítilo v kúte veľkej predizby. Keď bolo holúbä asi mesiac u nás a cupitalo už veselo po chodbe a nevšímalo si svoje hniezdo v škatule v tmavom rohu, zazvonil ktosi večer na dvere nášho bytu. Návšteva.
Ďalší príbeh s vnukom z mojej knižočky Mojich trinásť. Pre nadýchnutie sa čistučkého vzduchu z krajiny detí...
Adorátori predsedu vlády možno skolabujú v dnešnom slnečnom úpeku, dusnote pri čítaní mojich riadkov, ktoré súkam pod ochranou chládku izby. Niekedy mám obavu, že po niektorých slovách na internete v diskusiách o politike a dianí na Slovensku sa mne a iným, čo siahame nehodnou rukou-písmom na nášho premiéra, dostane nepríjemnej slovnej nádielky od fico-voličov, ktorá občas vytočí. Niekedy zasa sa nefico-volič na ohlasy divokých, najčervenejších diskutérov ani vlastne nenahnevá, len nechápe fakt, že zbožňovatelia premiéra Fica nedokážu si všímať také vecičky ako bežný, mysliaci občan.
Keď posledné záchvevy zimy hučali navôkol a biele vločky sa vznášali povetrím a predvádzali svoje posledné čarovné tance, vtedy sa to stalo. Našla som ju studenú: s čiernymi malými očkami dokorán, na dne klietky, vo svojom hniezdočku, kde sa snažila vytlačiť posledné vajíčko svojho života a svojej túžby mať mladé. Prasklo jej vtáčie srdiečko od únavy, vyčerpania, staroby. Modro-červeno-zelená hrčka bola stvorením, ktoré rozdávalo nehu do priestoru chladného bytu. Bola pocitom tepla a hravej pulzácie v ťažkých dňoch nášho rodinného života.
Nerada sa púšťam do niečoho, čo je veľmi zložitou a vážnou otázkou. Ale nedá mi, aby som si trošku do tejto témy nerypla, už len z toho dôvodu, že sa z rozvodu robí pomaly športová súťaž či riadne nezávažné rodeo. Len sem-tam niekto spoza rohu vyšepne: „Pozor, nie je to také ľahké, drahá, drahý!...“ Týchto varovaní, či upozornení, je ale tak málo ako šafranu, že zanikajú vo virvare, akože seba zachraňujúceho uvoľnenia, hlasnej radosti, zahodenia veľkého bremena zo svojej „trpiacej“ hrudi.
Šla som vnučkám kupovať darčeky na ich narodeniny. Malo to byť čosi na oblečenie. Tak som ich zobrala so sebou. Keď sme už boli v obchode s odevami, vyzvala som dievky, aby sa poobzerali, čo by sa im tak pozdávalo. Maruška lietala ako lietavica od šiat ku šatám, od sukni k sukniam, od nohavíc k nohaviciam. Raz jej nebola po chuti farba, inokedy strih, materiál. Hana stála s rukami vo vreckách, a vôbec sa neunúvala si to, alebo ono, popozerať. Prikázala som jej teda, aby si aj ona čosi vybrala. Pomalým krokom sa pobrala k hábom. Znechutene prezerala odevy...
Vystúpili sme z auta a zamierili k bráne domu, kde bývala naša dcéra. Nedostali sme sa však dnu. Vo vchode do domu stál náš vnuk. Tváričku mal zvraštenú. Zľakli sme sa s dedkom, že sa mu stalo niečo nedobré.
Jedno pekné letné, horúce ráno som nemohla spať. Hnevala som sa sama na seba, že nespím, hoci som do noci sedela celkom svieža pri počítači a čakala, kedy sa objaví na internete SME Shootyho perfektná karikatúra na súčasné pomery a dianie. Kedysi, keď ma skoro ráno budili moje detiská a neskôr vnuci, či ešte neskôr všakovaké starecké problémy, bolesti kĺbov a podobne, túžila som si dlho zaránky pospinkať. Teraz, keď by som mohla, lebo ma kĺbiky bolia akosi pomenej, spím figu drevenú. A tak miesto toho, aby som si radostne a bezstarostne „schrúpla“, vymýšľala som si tento článoček, ktorý tu práve teraz hádžem na monitor a posielam vám ho, aby ste aj vy nemohli spávať pri rozmýšľaní, čo bude potom, čo bude potom, až na vás všetkých doľahne staroba, a či chcete niekedy radostne patriť do spoločenstva stáreže.
Áno, je leto – dovolenkový čas. Občas slniečko prihrieva, že z nás tečú kvapky potu, inokedy berieme svetre na seba, aby sme nebodaj neprechladli a si celú našu dovolenku, čo si zaslúžime za riadnu robotu, nepoškodili a neskočila sa nám fiaskom. Jasné, že aj opozícia si zaslúži odpočinok po celoročnej práci. Zaslúži?... A po práci?...
TA3 - 2.júla 2009 o 15,05. Autobusár s 3 % promile alkoholu v sebe po dopravnej nehode. „Pili ste pred jazdou?..." pýta sa ho reportérka s mikrofónom v ruke. „Áno... odpovedá vodič. „A nehanbíte sa?..." „Eee..." zaekal šofér. A zavrtel hlavou.
Nakoľko sa už uvarilo leto, hoci to celkom tak vonku nevyzerá, rozhodla som sa, že návštevníkom na mojom blogu doprajem trochu uvoľnenia z mojich vážnych tém. A tak vám po troške poskytnem pár príbehov o mojich trinástich vnúčatách, ktoré zažili s babenkou ako som ja. Zlostnou, veselou, unavenou, takou normálnou, akých je na svete milióny. Svoje vnúčence majú tuším radšej ako vlastné detiská, ktoré kedysi deptali, vychovávali, umúdrovali, menej chválili, hladkali a posmeľovali. Teraz staré matere pri deťoch svojich detí, odsluhujú všetky omyly, prečiny, ktorými neobratne poznačili amatérsku, svojskú výchovu pri svojich ratolestiach.
Keď som sa trošku udomácnila na blogu SME a taktiež v milých, inokedy vulgárnych, vtipných, ale aj vážnych diskusiách, zarazilo ma v nich hlavne jedno: opakujúce sa slovíčko - „nenávisť“. Zjavuje sa často pri politických témach. Témach, v ktorých sa zrkadlí minulosť, život za komunizmu, jeho kritika či vyslovenie prežitej reality, pravdy.
Pamätám si na svoje mladé roky, keď sme v gymnáziu mali fantastického triedneho profesora, ktorý nás učil diskutovať. O všetkom možnom. Témy sme si mohli vyberať. Vecičky, ktoré sa nám obtreli o mladučký, neskúsený mozoček. Myšlienky, ktoré nás znervózňovali sme sypali zo seba. Veci, čo nás zaujímali, či nám boli nejasné. Tieto veľkolepé debaty nazval diskusným fórom. Býval tak raz za dva mesiace. Na tento Hyde Park sme sa vždy tešili. Slobodne, voľne, bez obáv sme sa pýtali. Tento vynikajúci pedagóg a psychológ v jednej osobe, robil zázraky: učil nás myslieť, vyjadrovať sa, aj vystupovať pred divákmi. Naučil nás všímať si život okolo nás, politiku, kultúru, náboženstvo, filozofiu.
Keď som zbadala na blogoch SME obrázok Antona Kaisera, blogera a fotografa v jednej osobe, napadlo mi, že je to vlastne aktuálny, časový a možno dlho aj nadčasový obraz tejto zeme a ľudí tejto zeme. /Obrázok, čo sa pýši na čele môjho blogu. Autor mi ho láskavo dovolil uverejniť./ Tá zem pokrytá snehom a ľadom, čo sa ligoce na momentke obdivovateľa zimnej krásy ma upútala preto, že znázorňuje vlastne dnešný svet, aj pomery v ňom. Nielen slovenskej zeme. Celého sveta.
Niekomu, možno, toto meno nič nehovorí. Kedysi v mladšom veku ani mne. Raz, keď som bola taká naivná, šestnásťročná dievčina, s hlavou plnou ideálov, predsavzatí, až mnou trieskalo, zbadala som roztvorenú knihu na stole môjho staršieho brata, vysokoškoláka.
Dostala som od svojej najstaršej dcéry počítač. Taký ojazdený. Vraj, aby som sa na ňom začala najprv učiť písať svoje písačky, ktoré som doposiaľ klepkala na starom písacom stroji – Zetke. Dnešní mladí, hádam ani nevedia, že také čudeso existovalo. Dlho som počítač obchádzala. Pár mesiacov. Ani som doň neťukla. Bála som sa ho? Čo ja viem. Bála som sa vari, že by som ho svojím „samoukovským“ štýlom pokazila, rozladila, či čo ja viem, čo. Veď som nevedela o počítači ničovsky-nič, azda len to, že jestvuje.
