Pochádzam zo stredného Slovenska. Študovala som environmentálnu chémiu a následne som absolvovala štúdium dokumentárnej fotografie a misijnej práce v zahraničí. Krátko som sa na univerzite venovala i štúdiu výživy ľudí. V súčasnosti sa venujem fotografii, cestovaniu, písaniu a práci s deťmi. Mám veľmi rada beh na dlhé trate, lyžovanie či plávanie, maľbu, prácu v záhrade, zvieratá, kreatívnu ručnú tvorbu a grafický design.“Rabbit's clever," said Pooh thoughtfully."Yes," said Piglet, "Rabbit's clever.""And he has Brain.""Yes," said Piglet, "Rabbit has Brain."There was a long silence."I suppose," said Pooh, "that that's why he never understands anything.” ― A.A. Milne, Winnie-the-Pooh Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Deťom
Som pevne presvedčená, že Boh nie je pôvodcom našich chorôb. On nechce, aby sme trpeli. Môžeme to vidieť na príklade Ježiša. Chodil medzi ľudí a uzdravoval chorých. Nespôsoboval im choroby! Práve naopak, pomáhal im zbaviť sa ich trápení.
Boh nám vždy nedá, po čom túžime, ale sú niektoré modlitby, na ktoré vždy povie „áno"
Bolo presne 4:35. Stála som na štrkovej cestičke a pozerala som na nebo. Na čierne nebo. Podľa toho, koľko už bolo hodín, dalo by sa hovoriť o skorom ráne, avšak vtedy som mala pocit, že ráno ešte neprišlo. Noc mu v tom zabránila. Ovládla celú krajinu a nepustila nikoho k moci. Bola tmavá a deprimujúca. Neprinášala ani iskierku nádeje, naopak, vyvolávala strach, úzkosť, neistotu, šialenstvo a pocit smrti...
„Trpezlivo čakám na Boha, ktorý ma zachráni, som závislý len od Neho. On ma chráni, je mojím útočišťom a ja NIKDY nebudem porazený!" (Ps 62: 1-2 GNB)
Bol krásny deň. Jeden z tých, keď býva ešte skoro ráno a neskoro večer veľmi chladno, no okolo poludnia sa už dá na slniečku príjemne vyhrievať. Vo vzduchu lietali prvé muchy. Boli po zime také nemotorné, že neustále narážali do predmetov, ktoré im stáli v ceste, a tak omráčené padali na zem. Po chvíľke opäť vzlietli, ale ich let bol ešte katastrofálnejší.
V hrsti som kŕčovito zvierala práve zakúpený cestovný lístok. Bolo krásne slnečné ráno a ja som išla do školy. Rozhliadala som sa dookola, či nenájdem voľné miesto čakajúce akurát na mňa. Pomalinky som postupovala do zadnej časti autobusu a úpenlivo ho hľadala.
Vstala som od stola a začala umývať špinavý riad, ktorý zostal po raňajách. Keď som už všetok vydrhla dočista, pustila som sa do jeho utierania a následného vkladania do poličiek. Ako som tak hľadala miesto pre nespratnú a k tomu poriadne ťažkú šálku, z ktorej starý otec pije ráno kávu, všimla som si zaprášený sklený pohár zastrčený úplne vzadu. Nemala som chuť vyťahovať ho odtiaľ, no čosi ma predsa len nútilo po ňom siahnuť. Tak som to teda urobila.
Snažila som sa udržať na vlastných nohách celý týždeň. A úspešne sa mi darilo. Niekoľkokrát to bolo síce o chlp, ale akosi sa mi vždy podarilo nestratiť rovnováhu a v poslednej chvíli zachrániť situáciu. Vydržala som to! Nespadla som ani raz! Ale stálo to zato?
Niekedy je čas začiatku a niekedy čas konca. Tak sa to stalo aj našej úžasnej partii. Po týždňovej lyžovačke v prekrásnych slovenských horách s výhľadom priamo na Kriváň a na ďalšie očarujúce kopce, ktoré ešte nepoznám, sme sa museli rozlúčiť. Niektorí šikovní sa nerozlučovali, ale „rozčuľovali". Schválne poprehadzovali písmenká, aby to bolo zábavnejšie. A vlastne, uľahčili tým situáciu. Každému je ľúto, keď príde čas odchodu domov po perfektne strávenej akcii. Teda aspoň tej zdravej väčšine.:-) Viem, sú aj takí, ktorí sa nevedia dočkať tohto okamihu, no v našom prípade to tak určite nebolo.
O chvíľku sa mala začať svätá omša. Všetci ľudia, ktorí prišli v to poludnie do kostola, zaujali svoje čestné miesta v studených, ale v lete príjemných laviciach. Čakali, kým kostolník výjde zo sakristie a zazvoní na veľkom zlatom zvonci. Organista bol pripravený. Nervózne si poťahoval ružovú kravatu s drobnými bodkami najskôr na jednu stranu, potom na druhú. Nebolo to jeho prvé vystúpenie na verejnosti, no aj napriek tomu sa akosi v ten deň necítil vo svojej koži.
Rozhliadala som sa dookola a hľadala niečo zaujímavé. Niečo, čo by stálo za to, aby som sa zdržala vonku, aj keď mi už bola poriadna zima. Cítila som sa ako „Mikuláško", lebo som bola poriadne naobliekaná. Vďaka mrazu boli moje líca úplne červené a poriadne ma štípali. No aj napriek tomu sa mi nechcelo ísť domov. Chcela som ešte niečo objaviť.
Niekedy, keď nie som prenasledovaná povinnosťami všedného dňa, môžem sa zastaviť a rozmýšľať o veciach, ktoré mi inokedy na myseľ vôbec neprídu. Stalo sa to napríklad minule. Po dobrom obede som sa s maminkou vybrala na už tradičnú prechádzku do okolitých kopcov a kopčekov, ktoré nám naša nízkotatranská príroda ponúka. Krajina bola zahalená do bieleho závoja. Na oblohe sa veselo chichotalo slniečko, pričom chcelo svojimi teplými lúčmi roztopiť hodvábnu prikrývku, avšak neúspešne.
Do polnoci zostávali už len dve hodiny. Všade bola tma. Ba dokonca ani pri pohľade von z okna som nezazrela žiadne blikajúce svetielka patriace nejakému osamelému autu idúcemu po neďalekej ceste. Bolo to zvláštne. Už dávno som nezažila také ticho, ktoré bolo len zčasu-načas prerušené odkvapnutím studenej kvapky z topiaceho sa snehu na komíne. Tak isto ma udivovala tma. Oči som otvárala najviac, ako som len vládala, no aj tak som nič nevidela. Alebo som predsalen čosi videla? Tú tmu?
Pustil sa prudký lejak. Veľké dažďové kvapky zúrivo narážali do okien, kde sa zlievali do súvislého prúdu stekajúceho priamo na ulicu. Pohľad mi padol na hodinky. Bolo presne o päť štyri.
Večer, keď som išla spať, chcela som sa Ti ospravedlniť. Ospravedlniť sa za to zlé, čo som počas uplynulého dňa urobila. Viem, bolelo Ťa to. A ako veľmi... Aj v mojom vnútri vznikli rany, ktoré ešte stále krvácajú...
Sedela som v autobuse, keď mi zrazu padol pohľad na ňu. Teda ani nie na ňu, ale na jej topánky. Boli to staré, ošúchané, ale kedysi veľmi moderné topánky s hrubou podrážkou. Také, po ktorých som aj ja, keď som bola ešte malým dievčatkom, tak veľmi túžila.
„Ak chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch.“
Z posledných síl som tlačila pred sebou plne naložený nákupný vozík. Zčasu-načas som sa zastavila, automaticky povytiahla rukáv, ktorý som ani nemala a pozrela na hodinky, ktoré tam tiež neboli. Jediné, čo mi zostalo, bol mobil.
Vstúpila som do papiernictva, pekne som sa pozdravila, zobrala košík a pustila sa do pátrania. V obchodoch tohto typu je veľmi veľa lákavého tovaru, pričom každý je inej farby. Častokrát prehliadnem to, čo hľadám, a to len kvôli tomu, že moje oči nestihnú naraz všetko zaregistrovať. A navyše, veci, ktoré potrebujem, sú väčšinou všedné a málokedy majú výrazný obal.
