Som obyčajná žena-matka veľkej rodiny. Zoznam autorových rubrík: deti, viera, osobné príbehy, príbehy iných, socializmus, postrehy, Súkromné, Nezaradené
Muži majú svoje témy na diskusiu, ženy vraj vždy skončia pri pôrodoch. Niečo na tom bude, lebo je to prisilný zážitok, aby žena naň mohla zabudnúť... A hoci všetci dnes gratulujú k narodeninám jej dieťaťu, vlastne by si to zaslúžila ona...
Tichá dedinka lemovaná lesom z každej strany. Asi tri tisíc obyvateľov, ktorí sa navzájom poznajú. Nemusíte sa báť nechať topánky pred dverami alebo zamykať bicykel. Každý zdraví každého. Čo poviete susedke ráno na dolnom konci dediny, to sa večer dozviete na hornom konci. Pre mešťana, ako ja, dosť nezvyčajné...
Keď sa ma niekto opýta, prečo mám toľko detí, odpoviem žartom: „To mám aj za tých, čo nemôžu alebo nechcú mať deti."... No nikdy predtým som sa nezamýšľala nad tým, či sa dá cena dieťaťa vyjadriť peniazmi alebo majetkom. Až kým som neprišla na návštevu k jednym príbuzným, ktorí už roky túžili po dieťati...
Príbeh bordovej Lady sa začal vtedy, keď jej ružová predchodkyňa skončila v rukách zlodeja. Musel prekonať dva zámky, aby sa k nej dostal, ale žiadna ho neočarila tak, ako tá moja...
„Zajtra je Deň otcov. Deti, vymyslime niečo originálne, čo by ocka prekvapilo..." „Hm, ale čo? Mali by sme ho niekam uniesť..." Začali sa sypať nápady... A keďže chloroform nemáme, od násilného únosu sme upustili...
Rýchlo balím veci a medzitým dorábam domáce práce, lebo dnes ráno ideme (výnimočne všetci)navštíviť mužovu rodinu... Zdá sa, že mám pred sebou celkom nudný deň, až kým sa mi neprihodí jedna nepríjemnosť...
Prišla som domov uplakaná a ty si sa ma spýtal, čo sa stalo... Naša dcérka mala zlé krvné testy a ja som sa veľmi bála. Objal si ma a povedal si mi: „Neboj sa!" Sprevádzal si nás na ďalších vyšetreniach a ja som vedela, že čokoľvek sa stane, budeš pri mne... Dnes, keď už je to za nami a naše obavy sa ukázali ako neopodstatnené, vydýchli sme si... Ja som si však uvedomila, čo pre mňa znamenáš.
Dostala som tú prácu... Bolo tam osem žien a vybrali si práve mňa... Cítim sa dôležitá, veď budem riaditeľka... nateraz však iba s handrou a metlou, ale aj to je niečo... A tak sa po 22 rokoch „dovolenky" dostávam medzi ľudí... To som sa za tie roky napočúvala od „dovolenkujúcich" žien, ako im je dlho doma, že chcú ísť medzi ľudí do práce a tak... Že ako som to vydržala? Hm...
Rozhodla som sa urobiť niečo s tou mojou dlhoročnou migrénou... To som však ešte netušila, že hlava ma ešte len rozbolí, keď začnem chodiť „po doktoroch".
Mať tak o dvadsať menej! Vzdychla som si, keď som navštívila mesto mne dôverne známe zo študentských čias. Možno aj preto, že som mala v ten deň namierené medzi študentov a každý hneď zbadá, že ja to mám už dávno za sebou. A tiež preto, že po celodennej naháňačke doma aj v práci som mala ťažké nohy, ktoré by si skôr zaslúžili niekde „vyvesiť" a nie behať za večerným dobrodružstvom.
Už dávno nie som študentka. Ale na bezstarostný študentský život sa nedá zabudnúť. Rovnako ako na prvý apríl, ktorý bol vtedy pre mňa dosť významným dňom, dokonca až dvakrát.
Rada prijímam výzvy, lebo ma nútia prekročiť vlastný tieň a posunú ma ďalej. Keď sme kúpili auto, rozhodla som sa urobiť si vodičák. Pri mojom „technickom nadaní" mi však moje šoférovanie v praxi pripravilo viacero kurióznych situácií...
Viete, kde nájdete štvorhviezdičkový hotel? Stačí počúvať rozhovor študentov vo vlaku a všeličo zaujímavé sa človek dozvie...
"Mám pre teba prekvapenie." - chatujem "Prídeš do Bratislavy?" "Ako si to uhádla..." "Tak príď aj na blogerské stretko!" "Čože? Stretko?..."
Ľudia sa ma pýtajú, ako som sa dostala k blogovaniu. Tu je môj príbeh.
Takto som si hovorila, keď kamarátka rozprávala o tom, ako nevedela odhadnúť, kedy má ísť do pôrodnice. A tak ja, zaslúžilá matka, ktorá o pôrodoch môže napísať román na pokračovanie, musím s pokorou skonštatovať: Nikdy nehovor nikdy! Dnes budem písať o tom, či som správne odhadla, kedy ísť do pôrodnice. (Odhadla: K+, neodhadla: K-)
Som dieťa vychovávané socializmom. Iskrička, pionierka, zväzáčka. Keď som v osemdesiatych rokoch končila strednú školu, nastúpila som do práce. Myslela som si – už budem mať pokoj. Ale aj tam boli súdruhovia. A tak ma čakala druhá maturita – maturita života.
