s vlastnou fotkou a pod vlastným menom? nebláznite!veď napokon - na mene a fotke nezáleží ;-) Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, o neradosti, Och joj! (CP radí), 7, nevidíme, nepočujeme, mládežníci, Cicuška Pipinka, o živote, o pokračovaní, o všeličom
Ruka sa jej triasla, nemohla trafiť do kľúčovej dierky. Do poslednej chvíle sa snažila zadržiavať slzy, zakláňala hlavu, ale bolo ich priveľa a tak sa vykotúľali, brali so sebou čiastočky špirály, púdru, zanechávali cestičky na lícach a padali jej do výstrihu. Nechala ich tak, zrazu sa jej nechcelo s nimi bojovať. Ani s nimi, ani s nikým a s ničím.
Prešiel okolo. Obzrela som sa vo chvíli, keď aj on. Iskrenie? Ohňostroj! Chémie viac ako v Dimitrovke. Hormóny miesto krviniek.
Keď sa Barborka narodila, doktor prikázal sestričke, aby ju matke ukázala iba z pravej strany. Čerstvá mamina si to ani neuvedomila, nič zlé si nepomyslela ani vtedy, keď na druhý deň prišiel primár osobne a v náručí držal jej novorodené bábätko. Veľmi citlivo a opatrne pripravil Alicu na pohľad na ľavú stranu maličkej tváričky. Bola zdeformovaná.
Sú tu. Okolo. Možno aj vo vašej rodine. Sedia pri stole, pchajú do seba rožky, chlieb, parené buchty, pizzu. Ubližujú si cestovinami, knedľou, koláčmi a zákuskami. Nie, nie sú to žiadne (po)tvory ako v MiB. Možno ste to práve vy. Nie každý celiatik vie, že ním je.
Zaparkovali tak, aby ich musel uvidieť každý, kto vyjde z kostola. Stáli pred autom a čakali. Feri, rozkročený, so založenými rukami a tmavými okuliarmi vyzeral, akoby čakal niekoho iného a nie svadobčanov a SD si z neho za to uťahovala. Keď sa vedľa Ferina v rovnakej póze postavili aj chlapci, nevydržala, vybuchla do smiechu, tiež si založila veľké tmavé okuliare a potom zvážnela. Tak tam stáli všetci štyria, za nimi čierne Pajero, a babky pred kostolom si už šepkali. Niektoré sa pri pohľade na to zátišie prežehnávali. O chvíľu pán farár vyviedli novomanželov z kostola.
Fero rázne otvoril dvere miestneho pohostinstva a poobzeral sa. So zvyškami monokla okolo stále mierne napuchnutého oka pripomínal pandu. Zbadal kamarátov z mokrej štvrte, krčmárovi kývol v zmysle „ako vždy, čo znamenalo veľkú dvanástku so zápražkou a sťažka dosadol na lavicu ku kumpánom.
Gaba bola vždy - my dospelí by sme povedali - silnejšia. Deti s ich priamočiarosťou a neraz bolestivou pravdovravnosťou jej vraveli na rovinu Tučko. Gaba - Tučko sa tvárila, akoby nič. Po návrate zo školy plakala a ládovala, čo jej prišlo pod ruku. Mama s otcom sa snažili pomôcť jej, ale skúste pomôcť prudko pubertálnemu jedincovi! Gaba každý ich dobre myslený pokus o pomoc „odmenila útekom z domu. Neuvedomila si, že neuteká pred rodičmi, ale sama pred sebou. Neuvedomila si, že pred problémami neujde. Že problémy si nosíme so sebou v hlave.
Kveta, Ružena a Kamila. Tri ženy, ktoré nespája iba kvietkové meno. Tri ženy s podobným údelom. Tri ženy, ktoré po dieťati dlho túžili, a keď sa dočkali, osud ich postavil pred ťažkú dilemu - mať, či nemať?
To moje už bolo. A dúfam, že už nepôjde. Nielen kvôli jeho zdraviu. Pred časom koloval mail, ktorý bol aj na blogu. Mamička v ňom opisovala „starostlivosť sestričiek jedného oddelenia istej nemocnice. Naivne som si myslela, že v tejto nemocnici na tomto oddelení bude všetko inak. Už len kvôli napraveniu pošramotenej povesti sestier.
Sedela v kaderníctve a počúvala to dievča. Kaderníčka sa opatrne spýtala, či sa ponáhľa, a keď SD zavrtela hlavou, vypla fén a počúvala tiež.
Keď som moju dcéru videla prvýkrát, bola som trochu vystrašená. Prvorodený bol ružový, bacuľkatý macko, a toto bábo bolo maličké, biele ako krieda, s výraznou jamkou na brade. A s krivým uškom. Dieťatko zružovelo, jamka sa strácala v detskej bacuľatosti a dievčatko rástlo do krásy. Iba to uško ostávalo krivé.
Myslím to vážne. Skôr, ako som zasadla pred televízor, musela som ešte potomstvu rozšíriť obzor a prečítať grécku báj. Keby bola Trójska vojna kratšia, stihla by som začiatok, ale báj o Trójskej vojne bola dlhá na desať veľkých strán, asi čo rok, to strana, a tak som cez televíznu obrazovku vnikla do domácnosti istej cca plusmínus päťdesiatročnej ...hmm...dáámy. Niečo som zmeškala, ale dobehnem nabudúce, povedala som si. Aj ten zvyšok stál za to
Pod vplyvom minulotýždenného excelentného jarného počasia navrhla som na sobotu blogostretko na Železnej. S opekačkou. Na dôvažok sa prihlásila aj mimoblogová kamarátka s asi piatimi ďalšími ľuďmi. Tešila som sa aj preto, lebo zatiaľ žiadne z mnou organizovaných podujatí nevyšlo. Buď do toho niečo prišlo, a podujatie sa zrušilo, alebo prišli ostatní, len ja nie. Prípadne som si splietla dátum; vtedy síce bol organizátor niekto iný, no „cezpoľní mali prespať u mňa...(pozdravujem týmto Anku, Natáliu a Martina). Toto stretnutie vyzeralo, že sa konečne podarí! Vyzeralo
Firemná párty býva dobrá vec. Ak sa podarí. Zamestnanci firmy, v ktorej pracovala Stará Dievka, mali radi tieto akcie. Pohodu zaručoval nielen program, ale najmä bohato prestreté stoly a - bary.
Zajtra sa dozvieme, kto si odnesie sošku. Možno medzi nimi bude aj niektorý z mojich nominantov.
Stará dievka pobavene zdvihla obočie. Poobzerala sa okolo seba. V kancelárii bola iba ona a Zajačik. „Poďte, povedala mu.
Už je to tu, pomyslela si Stará Dievka jedného rána, keď ju slnečné lúče pošteklili na líci a vonku bolo okrem hrkotania električiek a svišťania pneumatík počuť aj spev nejakého mestského vtáka. Zhlboka si vzdychla, posadila sa a položila na zem chlpaté nohy. Dobre si tie chlpy prezrela. Zvláštna úchylka, ale každý máme inú. Úchylkou Starej Dievky boli kozmetické nechutnosti. Okrem toho jej práve chlpy na nohách a aj inde zaručovali, že aj keby náhodou ju nejaký muž oslovil a prípadne by sa situácia vyvíjala smerom k sexu, ona určite odmietne. Nevedela by si predstaviť tú hanbu, keď sa pred ním vyzlečie a ...fuj! Chlap by alebo zdesením ušiel, v lepšom prípade by ostal akcieneschopný. V neodstraňovaní ochlpenia videla akýsi zvláštny druh antikoncepcie; veď najlepšia je nesexovať. Takto sa zabezpečila voči prípadnej rýchlovke, alebo známosti na jednu noc.
Tento článok pojednáva o súčasnej výchove. Prosím všetkých rodičov, aby si ho prečítali a zamysleli sa, či skutočne robia všetko pre to, aby vychovali morálneho človeka, a či ich neženie iba sebecká túžba po peniazoch a hmotných statkoch.
V čakárni imunoalergológie (ale nielen v tejto) človek prečaká zopár hodín. Nedá sa tam robiť veľa vecí. Skúsila som čítať, ale každú chvíľu ma prerušilo otvorenie dverí ambulancie, pričom som s nádejou zdvihla hlavu od napínavého článku, či už náhodou nebudeme my tí „vyvolení. Také prerušované čítanie ma nebaví. Môžem debatovať s potomstvom, ale to nebaví ich. Najviac sa mi osvedčilo pozorovanie.
Začínam sa obávať o naše celerity. Teda nielen o celerity, aj o polority. Všimla som si, že v poslednom čase útočí v ich highsociety-kruhoch zákerný vírus.
