Komunitný projekt v Ugande (www.lakebunyonyi.net), americký manžel, dve dcéry, online vzdelávanie a chuť cestovať a objavovať nové veci... Zoznam autorových rubrík: africký život, americký život, len tak kecam, Súkromné, Nezaradené
Sharon je mladá Uganďanka – slobodná matka desaťročného syna. Pred rokmi bola mladá a hlúpa a urobila chybu. Otec dieťaťa vedel, že otehotnela, ale povedal jej, že je to jej problém a odišiel. Bol v armáde, odvelený na sever Ugandy, kde zúrila rebelská aktivita.
Téma, o ktorej nielen v Afrike radi rozprávajú politici, africké krajiny sa hrdia niekoľkými ženami vo vláde, či v parlamente... Akurát, že na vidieku sa žije „tradične“ a ženy ľahký život nemajú.
Beznádejne som závidela spolužiakom a spolužiačkám, ktorí už na strednej škole vedeli čím by chceli byť a čo by chceli v živote robiť. Ja som nemala ani bledomodrý šajn a prísť na to, čo by som vlastne chcela v živote robiť mi trvalo ešte roky rokúce…
Zabudnite na ne. Realita je iná a dosť smutná. Byť utlačovanou menšinou v takej Ugande nie je veľká výhra. Pygmejovia, alebo ako sa im miestne hovorí Batwa žili po tisícročia v nepreniknuteľných lesoch stredu Afriky, v horách, ktoré dnes tvoria pohraničie Ugandy, Rwandy a Demokratickej Republiky Kongo.
Minulý týždeň som dcére skosila ofinu, ktorá jej visela pred očami. Píšem skosila, lebo rovno ostrihať nie je v mojich silách, našťastie moje dcéry sú ešte vo veku, kedy ich to príliš netrápi. Naša šéfkuchárka si to všimla, ocenila moju snahu a potom sa ma s vážnym výrazom v tvári opýtala, či bielym deťom, keď sú staršie aj naďalej rastú vlasy smerom dolu a zavadzajú im v očiach, alebo im, tak ako normálnym ľuďom v istom veku začnú rásť smerom hore?
Rozvádza sa mi kamarátka s päťročným synom. Stáva sa to. Ako mnohé iné, ani ich manželstvo zdá sa neunieslo príchod dieťaťa do rodiny. Okrem nevery a problémov medzi sebou ale zistili, že majú aj diametrálne odlišný názor na to, ako vychovávať dieťa. Ona by vytúženému potomkovi zniesla modré z neba, on trvá na tom, že z neho treba vychovať tvrdého chlapa.
Na to, aby sa našinec vybral žiť a pracovať do niektorej rozvojovej africkej krajiny musí byť tak trochu blázon. Alebo nadšený idealista. Alebo oboje...
T.I.A. – „This is Africa“ je veta, ktorú Afričania veľmi radi pred cudzincami používajú – na vysvetlenie prakticky čohokoľvek. Keď ide povedzme o to, že musíte na hraničnom prechode počkť dve hodinky, lebo páni, čo pečiatkujú pasy šli na obed, alebo keď polícia zatkne niekoho na základe tipu štýlu „jedna pani povedala“ a potom aj napriek tomu, že majú skutočného páchateľa odmieta nevinného prepustiť, lebo nezaplatil bakšiš, tak ma to vie celkom pekne vytočiť. Ale dostala som sa aj do situácii, kedy som ja túto vetu s potešením hovorila turistom, ktorí si akosi nevšimli, že nie sú v Európe...
V Ugande takýchto párov (čierno-bielych) stretnete veľa...
...alebo ako sa žije v krajine, kde nie je zdravotné poistenie, za lekára sa platí v hotovosti a spravidla sa k nemu ide až keď je stav kritický...
Možno ako viacerí z vás, aj ja mám krásne spomienky na tie malebné búdičky so srdiečkami na dverách, ktoré sa kedysi dali nájsť na slovenských dedinách. Keď ale prišlo na lámanie chleba a ja som v Ugande potrebovala stolárovi, ktorý v živote záchodové sedátko ani nevidel vysvetliť ako takú latrínku postaviť, mala som s tým menší problém...
Čítala som nedávno dva články o mobilných telefónoch v Afrike. Jeden vravel o tom, ako počet užívateľov mobilov v Afrike prudko rastie a aký je to úžasny biznis pre operátorov a druhý o tom, ako sú operátori v Afrike nešťastní, lebo ľudia sa oveľa viac prezváňajú, než by telefonovali. Oboje je pravda a aj keď netuším, ako sa to vyrovnáva pre mobilných operátorov, vidím ako to vyzerá v praxi.
Donedávna si naša dnes štvorročná dcéra rozdiely vo farbe pokožky nevšímala. Ľudia sa delili na kamarátov a cudzích a to, že niektorí kamaráti mali inú farbu pokožky jej pripadalo ako detail nehodný povšimnutia.
Mala som 17 a prvého frajera. Kráčajúc jarnou Bratislavou, držiac sa za ruky sme nečakane stretli moju babičku. Po nasledujúcom rodinnom nedeľnom obede u babičky to prišlo: Kto to bol? Čo robia jeho rodičia? Sú to slušní vzdelaní ľudia? Sú stále spolu?
Pôvodne som bola hlboko presvedčená, že moje deti budú mať pekné slovenské mená. Veď ako sme sa vždy smiali známym, ktorí si doma vychovávali Nicolettky Strakové, či Jeanettky Slivkové.
Čoraz viac mojich kamarátov a známych sa vydáva na cestu vegetariánstva, čiže jednoducho nejedenia mäsa. A na mňa ich presvedčenie o tom, že nie je správne, aby nejaká tá kravička, prasiatko, či kuriatko muselo kvôli môjmu obedu umrieť postupne začalo mať vplyv a začala som zvažovať, že by som sa snáď mohla aj ja touto cestou vydať. Veď kvôli syru, maslu a vajčkám nikto neumrie a môžem si ich dopriať naďalej a možno sa takto aj k trochu zdravšiemu menej mastnému štýlu stravovania dopracujem...
V jednom z vedúcich ugandských denníkov vyšiel minulý týždeň rozsiahly článok o problémoch ohľadom sexual harasment na Makerere Univerzite v Kampale a o nutnosti zaviesť presné definície, čo vlastne sexuálnym obťažovaním je a čo nie je.
Rozmýšľali ste niekedy o tom, aký je to pocit, keď sa za Vami na ulici každý obzrie, keď ľudia zastanú s otvorenými ústami, pustia, čo držia v rukách a s nadšeným úsmevom na Vás pozerajú? Skúste sa vybrať do rurálnej Ugandy...
A navyše takto prevádzkovať reštauráciu? Nuž, v Ugande má pripojenie na elektrickú sieť tak 3-5% populácie...
