Katarina Pisutova
Manželovi nevernému počas ženinej materskej sa odpúšťa ťažko…
Klasický príbeh, ktorý som bohužiaľ v posledných rokoch počula od rôznych kamarátok niekoľkokrát – s veľmi malými obmenami...
Komunitný projekt v Ugande (www.lakebunyonyi.net), americký manžel, dve dcéry, online vzdelávanie a chuť cestovať a objavovať nové veci... Zoznam autorových rubrík: africký život, americký život, len tak kecam, Súkromné, Nezaradené

Klasický príbeh, ktorý som bohužiaľ v posledných rokoch počula od rôznych kamarátok niekoľkokrát – s veľmi malými obmenami...

Zhruba pred rokom som na blogu uverejnila článok , v ktorom som vysvetľovala, ako je možné, že od mladého človeka, ktorý sa rozhodol, že je ochotný bez nároku na mzdu ísť pomôcť v rozvojovej krajine aj tak niekto požaduje uhradenie nákladov – letenky, či ubytovania a stravy. Tak aby som nielen odradzovala, ale aj povzbudila, tu sa snažím ponúknuť pár tipov, že ako si dobrovoľnícky pobyt zorganizovať a zabezpečiť – či už taky, kde letenku a pobytové náklady niekto hradí, alebo taký, kde si to dobrovoľník uhradí sám.

Boli sme na týždeň v hlavnom meste Ugandy Kampale, a v hoteli sme urobili vážnu strategickú chybu – pri odchode z hotela na pár hodín sme nezamkli dvere na balkóne izby na prvom poschodí. Naivne sme sa spoliehali na to, že v dobre stráženom areáli hotela s trojmetrovým plotom zakončeným ostnatým drôtom so zamknutou bránou so strážnikom, ktorý zodpovedne zapisuje kto ako a prečo do areálu vchádza by nám nemalo veľa zlého hroziť. Nuž, behom trojhodinovej neprítomnosti nám z izby zmizol laptop.

Týmto zvolaním na celú krčmu ma kedysi odpálkoval kamarát, ktorému som sa snažila naznačiť, že si nemyslím, že je od neho pekné zabávať krčmovú partiu historkami o intelektuálnej nedostatočnosti jeho priateľky. Však ak mu pripadá nedostatočná, nech sa s ňou rozíde, ale prečo ju zhadzovať? Chlapec ma ale zrušil okamžite a promptne, miestnosť vybuchla smiechom a ja som zahanbene zmĺkla.

Bezpečnosť na ugandských cestách je termín nezmyselný, nakoľko výrazy bezpečnosť a ugandské cesty akosi nejdú dokopy.

„Neviem ako tam u vás v Amerike, ale tu u nás....“ „Eeee, aj nie som z Ameriky, ja som z Európy“. „Naozaj? No to je jedno...“ Takýto dialóg som tu viedla nespočetne krát. A to aj s ľuďmi, ktorí ma nejaký čas poznajú a predpokladala som, že ak si aj nepamätajú kuriózny názov mojej krajiny, aspoň ten kontinent majú správne...

V horách juhozápadnej Ugandy malo kedysi prakticky každé údolie svojho ducha, svojich vlastných bohov, svoje vlastné zvyky. Zhodou okolností to bola práve bohyňa Nyabinghi z uagndsko-rwandského pohraničia, komu sa podarilo stať slávnou ďaleko mimo svojho pôvodného regiónu...

Pravdu povediac, keby som žila na Slovensku, tak ma nad tým asi ani nenapadne rozmýšľať. Ale tu, v našom zapadlom kúte Ugandy jednoducho nie je škola, kam by som chcela svoje deti poslať, takže sme túto možnosť začali tak akosi prirodzene zvažovať.

Poznáte teóriu o inštinkte pre zachovanie rodu? Podľa nej sa samec pre zachovanie rodu snaží oplodniť čo najviac samíc, aby počal čo najviac mláďat, aby ich čo najviac prežilo... A samica, tiež v záujme zachovania rodu hľadá stabilitu a snaží sa si jedného samca udržať dlhodobo – aby pomohol chrániť mláďatá, kým sa budú o seba vedieť postarať sami. Ja som tú teóriu prvý raz počula z úst neverného manžela, ktorý na základe tohto zdôvodnenia tvrdil, že on za to nemôže, to je predsa prirodzený inštinkt a manželka by to mala chápať...

Na Slovensku sa tradícia snubných prsteňov nejako nenosila, zvládla som sa vydať aj rozviesť bez neho a nejako mi nechýbal...

Podľa správ to našincovi pomaly pripadá akoby ľudia v Afrike okrem vzájomného vraždenia sa takmer ani nič iné nerobili. Laždú chvíľu niekde vypukne krvavý konflikt a my len žasneme, ako je to možné, ako k takému niečomu mohlo dôjsť a začíname mať pochybnosti o tom, či má zmysel snažiť sa takýmto ľuďom nejako vôbec pomáhať... Nemôžem si v žiadnom prípade dovoliť tvrdiť, že rozumiem tomu, prečo sa konflikty v Afrike tak často strhávajú, ale tu uvádzam niekoľko faktov, ktoré možno osvetlia aspoň niektoré aspekty komplexných problémov.

Závisí to asi celé hlavne na tom, ako človek definuje potrebu...

Keď som prvý raz otehotnela, tak som sa vrhla na príslušné knižky, materské časopisy – a prečítala toho možno až priveľa. Všetky články, ktoré popisujú to úžasné šťastie, kolegyne a kamarátky, popisujúce ako sa im zmenil život, všetky priority, ako sú deti to najdôležitejšie, najkrajšie a najlepšie na svete...

V Ugande sú Vianoce bubnovacím sviatkom. 25. decembra sa od rána do večera ozývajú bubny zo všetkých okolitých dedín, v rôznych rytmoch a tóninách. Ako kulisa k sviatočnej atmosfére je to celkom fajn...

V októbri a novembri sme podnikli 6týždňový veľkovýlet. Leteli sme do Johannesburgu, prenajali si tam auto, potom strávili 5 dní v Kruger parku, následne sa presunuli do Botswany. Tam sme absolvovali Salt Panes, potom národný park Chobe, potom prešli so Zambie. Strávili niekoľko príjemných dní v meste Livingstone, obdivujúc Viktóriine vodopády y oboch strán, potom jednu noc na ostrove na Zambezi a prechod do Namíbie. Cez Caprivi strip sme prešli do Etosha parku, ďalej postupovali na juh a západ a zastavili sa v Sossuvlei na pieskových dunách. Potom prešli na juh až do Cape Town a pomaly sa cez vínne oblasti vrátili do Johannesburgu a na lietadlo domov – do Ugandy. A toto všetko s nami radostne preskákali aj dcéry – staršia tri a pol ročná, mladšia jeden a pol. Užili sme si to aj my aj oni, aj keď každý trochu ináč. Tu je pár poznámok o tom, že ako to vyzeralo...

Commonwealth Heads of Governments Meeting, konajúci sa každé dva roky v niektorej členskej krajine. Väčšinou Alžbeta II ako hlava Commonwelath-u tieto meetingy poctí svojou prítomnosťou. V týchto dňoch sa CHOGM koná v Kampale – hlavnom meste Ugandy a krajina je už niekoľko mesiacov hore nohami.

Do narodenia našej prvej dcéry ostávalo ešte niekoľko mesiacov, keď manžel prehlásil, že samozrejme že z ekologických dôvodov budeme používať látkové plienky. Najprv som si myslela, že je to vtip. Kto sa s tým predsa dnes v ére pampersiek ešte zdržiava?

“Uganďania sú pomalí a leniví. Nerozmýšľajú, lebo nemusia. Veľmi si zvykli, že sa im každý snaží pomôcť a už to začínajú vyžadovať a zneužívať”. Toto som si nedávno prečítala ako názor Slováka, ktorý nejaký čas pracoval v Ugande ako konzultant. Mierne povedané ma takéto názory iritujú…

Netuším, či na to existujú nejaké štatistiky, ale je to taký môj súkromný dojem. Mám pocit, že stále viac mojich kamarátok a známych sa vydáva do cudzích krajín...

Vraví sa, že ak dáte dieťaťu odmalička viac jazykov, dávate mu do života niečo navyše, bude preň ľahšie sa nekôr naučiť ďalšie jazyky, bude mať viac možností atď... Mám pocit, že dnes trend učenia angličtiny od úplne čo najútlejšieho veku sa u nás rozbieha na plné obrátky. Angličtina v škôlkach frčí naplno, súkromné škôlky, ktoré sú schopné poskytnúť native speakerov zarábajú na vysokom školnom. Možno je to v niektorých prípadoch aj tak trochu otázka prestíže. K akým životným úspechom to tým deťom dopomôže asi ukáže až čas...