Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
V sobotu pred Štedrým dňom (23.12.06) sme sa vybrali navštíviť výstavu „Maľovanie na hodváb na Bratislavskom hrade. Vo výstavnej sieni vedľa kaviarne Maria Kristína Café bola iná výstava, tak sme sa vybrali hľadať tú našu do objektu hradu. Tu bolo otvorené len Historické múzeum, o ktorého expozície sme práve nemali záujem....
Tak, a máme po Vianociach... Bývam v Bratislave, ale celú rodinu mám na strednom Slovensku. Určite to mnohí poznáte. Zbalíte vak, ktorý drží už len silou vôle a vyberete sa na sviatky domov. Cesta tam ešte ako tak ubehne. Tešíte sa...
Jedného krásneho dňa, už ani neviem prečo, ma napadlo, že by som si mohol zmenšiť zadok. Začal som teda uvoľňovat svalstvo zadku v domnení, že zdegeneruje a ja budem mať menší zadok. To svalstvo sa mi určite podarilo uvoľniť, ale po čase ma to začalo boliet.
Chcem sa vyrozprávať, vyžalovať, vyplakať, vypudiť to zo seba... Možno ma k tomuto primäl prípad Lucie B. o ktorom dávali reportáž, má tu aj svoj blog, po ďalšom pokuse o samovraždu je v kóme.
Ak som sa niečo naučila počas mojho štúdia na vysokej škole, tak je to podvádzať. Písať si ťaháky, opisovať, používať „bomby a zvládať písanie seminárok/prác/bakalárok poslednú noc pred odovzdaním. Bežná prax. God bless the button Ctrl - bože požehnaj tlačítku Ctrl. (Pozn.autora:)).
Nechuť ba až nenávisť premiéra Fica k súkromným firmám a kapitálu je zjavná a trčí ako sedliakovi slama z čižiem z každého jeho vyjadrenia k privatizácii („sme proti akejkoľvek privatizácii) ale aj k sprivatizovaným spoločnostiam ( elektrárne, SPP a pod).
Bolo 14. decembra. Kopa snehu na uliciach, brečka na cestách i chodníkoch. Na zastávkach ľudia, ktorí pokrikovali po neohľaduplných vodičoch, keď ich ošpliechali. Klasická mestská situácia, ako to už býva. Ležal som práve polonahý v posteli prikrytý perinou. Vedľa mňa spala tá najkrajšia časť môjho života. Moja druhá polovička, bez ktorej by som bol stratený a spomínal, ako sme sa stretli v jedno skoré zimné ráno v kaviarni.
Tu je len par faktov z exhibície legiend v ľadovom hokeji, ktorá sa uskutočnila 7.12.2006 na zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave. .
Zobudil ju hlas televízora.Bola smutná, lebo zase bolo ráno.Keby bola doma, ani by jej to nevadilo, ale ona bola v Poprade na nudnej dovolenke so svojimi rodičmi.
...nevideli ste ho náhodou? Nestretli ste ho včera cestou z práce? Že neviete, ako vyzerá? Vy fakt neviete, ako spoznáte anjela? Tiež som to nevedela, kým som HO nestretla... Chcel mi pomôcť aj keď ja som si myslela, že jeho pomoc nepotrebujem.
To je hrozné, človek si ráno privstane, aby mohol skôr skončiť v robote a ísť si po svojom a tu hľa nečakaná prekážka v podobe mestskej hromadnej dopravy. Jednoducho autobus spájajúci Petržalku s Novým mestom, s pravidelným polhodinovým intervalom si proste neprišiel ...
To dusno a prázdnota. Zostala medzi nami ležať ako ťažká vidiecka „duchna. Neviem, čo mám povedať, nevieš čo máš povedať.
Cítim sa príliš slabá na to všetko, čo sa teraz okolo mňa deje. Jeho som veľmi milovala, stále mi na ňom záleží, ale akosi to všetko postupne vyprchalo a náš vzťah ma už viac nenapĺňal. Možno som bola hlúpa, alebo sebecká, keď som mu dávala nádej, že sa raz stretneme, chytíme sa za ruky a pobozkáme sa, akoby ani neuplynul žiaden čas odkedy sme sa na seba posledný krát pozerali. S výčitkami, nenávisťou, možno až apatiou v očiach.
Hľadám slečnu nebezpečnú. Nebezpečnú pre moje rozhodovanie. Pre moju slobodu. Pre moje cigarety. Pre môj voľný čas.
Taký typický hmlou zaliaty deň, plný dažďa a vlhkosti. Na najvyššou poschodí nášho domu je zažaté svetlo. Je to moja izba a ja sedím v jej strede v tureckom sede a vôkol mňa je kopu papierov.
Pred mesiacom som sedela v krčmičke v Čechách a písala list jednému z mojich učiteľov k jeho narodeninám: Vy sám najlepšie viete, že rozhodujúcim medzníkmi v živote nie sú životné jubileá, ale okamihy, keď pravda víťazí, sloboda má šancu a je čas na lásku. Často sa dotýkate svedomia sveta a trápite tým svedomie vlastné.
Keď nedávno otvorili Podnikateľský inkubátor v Banskej Bystrici , samozrejme pri veľkej ceremónii hovorilo sa, že ho postavili pod záštitou Európskej únie. Už o spomínanom podnikateľskom inkubátore sa šírila reklama, že konečne bude prínosom v Banskej Bystrici a bude slúžiť ako pomoc pri podnikaní malým a stredným podnikateľom.
Sedím na lavičke pri detskom parku, kde moja osemročná dcéra, evidentne vyrastená nad priemer osadenstva, rýchlo prisposobila svoj mentálny vek okoliu. Triapol roka tipujem... Chvalabohu, že vie vypnúť, tiež by som sa mohla od nej niečo naučiť.
Tak dobre, dobre, je to pravda. Nasledovala som sen svojho muža, bez toho aby som sa ozvala a povedala čo si v skutočnosti myslím. Akonáhle som však začala žiť v prostredí, ktoré mi tato dedina ponúkla, pochopila som, že tudy cesta nevede a moje srdce, myseľ a všetky túžby, chcú ísť spať.
Možno to nie je najlepší nápad na začiatok blogovania, ale z toho, čo sa mi aktuálne vyvaľuje v mozgu nič múdrejšie nenájdem. Občas sa mi stáva, že niečo píšem, ale klávesnica akoby mi uhýbala spod rúk. Je to pliaga - tvorivý blok.
