Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
búrka ako naozaj.. hromy blesky a ešte aj krúpy.. človek až v duši cítil tú černotu, ktorú so sebou priniesla.. ale už prešla... otváram okno a nádhera.. vôňa a ticho po búrke sú ako batoľatá pricucnuté k prsníku... proste nádherné... svieže... čistučké...
Žiadny človek, ktorý pracuje s ľuďmi, sa nevyhne tomu, aby bol terčom kritiky, či už oprávnenej alebo neoprávnenej. Jedna glosa hovorí, že u nás je každý pedagóg, liečiteľ, politik a futbalový rozhodca. Je jasné, že z pohľadu zvonku je každá práca ľahká a hocikto by ju hravo zvládol, ale žiadny z nás netuší, koľko toho „ľadovca“ je ešte ukrytého v mori.
Hrozný názov pre článok – ja viem, ale nič s tým nespravím – je to skutočnosť. Minulý rok sme sa s manželom presťahovali konečne do NÁŠHO vytúženého bytu. Nejde o klasicky panelákový byt, ide o byt v staršom dome, takže má svoje rôčky a aj väčšina obyvateľov domu spadá do kategórie ľudí „čo si už toho dosť pamätajú“.
Lekári v štátnych zariadeniach štrajkujú(štrajkovali?) za zvýšenie svojich základných platov. Pán Pažitný sa (ich?) vo vyššie uvedenej relácii ("Pod lampou") spýtal, odkiaľ na ich zvýšenie platov vziať, komu zobrať? Pripusťme, že formálne mnohí občania tejto republiky súhlasia v tomto momente, že by sa im platy mali zvýšiť , čo vôbec nemusí samozrejmé a názor mnohých môže byť i iný.
Máme tu štrajk zdravotníkov. Je tu veľa otázok prečo a ešte viac odpovedí. Zdá sa, že vznikla neprekonateľná bariéra . Pred ňou sú zdravotníci a všetci tí čo štrajk podporujú a za ňou sú všetci tí, ktorí sú proti nemu. Bariérou je podľa odporcov politika. Ak by nebolo volieb nebolo by štrajku. Je to veľmi pohodlné vysvetlenie. Ak by bolo pravdivé, bolo by to fajn..
Ako študentka sociológie a komunikácie sa už dlhšiu dobu zaujímam o oblasť komunikačných technológií a o spoločenské zmeny, ktoré tieto technológie so sebou prinášajú.
Ahoj, volám sa Peťo a dnes bol môj súdny deň! Aby som zbytočne nenaťahoval čas, bol som podať svedectvo pre spravodlivé rozdelenie majetku 9 rokov po rozvode mojich rodičov. Aj keď mám už 26 rokov a myslel som si, že som „veľký“, zmýlil som (nič zvláštne, nebolo by to prvý krát). Dieťa asi nikdy nebude dosť veľké na to, aby počúvalo slovné trenice dvoch osôb, ktoré nesú honosný titul – Moji rodičia. Pozeral som na nich a nechápal som, ako môžu dvaja ľudia takto skončiť. Mali sa niekedy vlastne radi? Asi hej, veď som tu ja a brat, živé dôkazy lásky... Alebo sme sa nenarodili z lásky? Mama žije od rozvodu s iným chlapom, o jej niekdajšej kráse hovorí už len fotka na občianskom preukaze. Alkohol ju premenil na zbedačenú starenu. O deti má minimálny záujem, o to väčší je jej záujem o byt, v ktorom sme po rozvode zostali žiť my – otec, brat a ja.
V Košiciach vraj zbúrajú tri štadióny, aby tam mohlo byt postavené nákupne stredisko. V Bratislave, je situácia rovnaká. Až mi ostal z toho rozum stáť.
Zhrbená babička nečaká na odpoveď, iniciatívne mi igelitku plnú k prasknutiu strčí do ruky a začína sa štverať hore schodmi do trolejbusu. Prekvapene ju nasledujem a očami kmitám po jej drobnej postave, nože skúsim zistiť, kde sa v nej berie toľká razancia.
Od minulého štvrtku táto téma denne rezonuje v slovenských médiách. A dokedy, to zatiaľ nikto nevie. Aké bolo a možno ešte je, zákulisie doteraz najväčšieho protestu slovenských zdravotníkov?
Nedávno mě zaujal rozhlasový rozhovor redaktora a novináře ČR6 Radko Kubička s redaktorem Karlem Hvížďalou o tom, kdo je to vlastně v Česku novinář. Padla podtémata, co dělat s utajením zdroje informací, etický kodex, privilegia novináře, dokonce imunita, prestiž novinářů nebo jejich důvěryhodnost. Nějaký posluchač si povzdechl, že tu chybí novinářské odbory.
Je vysoká, pekná, inteligentná, modrooká, vtipná a prítažlivá…, keď ma vidí tak sa rozbehne a skočí mi okolo krku, opýta sa ako sa mám a či som sa na ňu tešil, lebo ona na mňa veľmi. Opäť som zaskočený a neviem poriadne čo povedať, vidí to na mne a je z toho smutná. Neviem čo s tým mám robiť…, “ak ju miluješ nieje čo riešiť” ja to však riešiť musím lebo nemôžem dýchať, niekedy nemôžem spať ani jesť, mám ten pocit, že ma niečo zadúša… “Miluje ma ako koňa” a dala by za mňa život. Mimochodom aj ja za ňu, som jej priateľ, najlepší kamarát, nejlepší milenec (aspoň tak hovorí), vtipný a príjemný spoločník…, čo vlastne chcem, prečo sa musím trápiť, že mám po boku ženu, akú by chceli mať všetci. Vy neviete? Laco eS.
Pravidelné alebo aspoň časté stravovanie v reštaurácií McDonald’s nie je zdravé. Tak tento názor už určite všetci dobre poznáme. Viac menej sa s ním dá aj súhlasiť, čo si určite uvedomuje aj samotné marketingové oddelenie tejto spoločnosti, nakoľko neváha utrácať kopu peňazí za svoju reklamnú kampaň, v ktorej sa nás spotrebiteľov snaží presvedčiť o zdravosti svojich možno nie celkom najzdravších produktoch. Ale sú pre trh slovenského spotrebiteľa vôbec takéto aktivity zo strany spoločnosti McDonald’s potrebné?
Detstvo – najkrajšie obdobie života. Pozeráte na svet z metrovej výšky a svet je taký krásny, jednoduchý. Všade kam prídete ste stredom vesmíru, zlatým prckom, ktorého chce každý vybozkať, objať, počuť, čo nové sa naučil. Svojimi nevinne krásnymi očkami vyvolávate úsmevy okoloidúcich. Známy sa len čudujú, že rastiete ako z vody, ako ste vyspeli, že už nie ste taký maličký ako nedávno.
Môj priateľ hovorí, že tá kampaň je fajn. Ja neviem. Skutočne neviem. V sobotu som pred jedným veľmi ócéčkovým ócéčkom vyzvala vietor do diskusie na túto tému. Zapojila sa miesto neho síce moja láska, ale s približne rovnakým efektom. Málokedy beriem do úvahy názor niekoho iného (tým skôr muža), hlavne ak je ten môj už skvele vyformovaný a pripravený na exkluzívne entrée v sprievode zdrvujúcej argumentácie. Pre istotu... Každopádne, ostrú kritiku megafotografie kyprej ale „nenormálne šťastnej a so svojím vzhľadom spokojnej“ dámy som si vychutnala. Zazdalo sa mi, že sa znova niekto snaží naznačiť čo si mám myslieť.
Poznám iba málo / žiadnych/ mladých ľudí, čo by povedali, že neradi cestujú. Cestovanie sa stáva merítkom úspešnosti, veď aj výraz „zcestovaný“ označuje človeka „do sveta“. A človek „ do sveta“ je ten, ktorý je podľa mnohých najvyšší ideál. Človek aby sa bál necestovať. Ešte by ho mohli označiť za domaseda, teda človeka“ neskúseného, nepraktického, neenergického, lenivého mentálne aj fyzicky. Nemám rada, keď označujú ľudí za hlúpejších ako ostatných len preto, že“ veď ten ani päty z domu nevytiahol, čo ten môže vedieť“ Je to fajn, keď mladí pocestujú, ale je zlé, keď sa „scestovanie“ stáva súčasťou obrazu o človeku.
A zase sa raz dejú veci... Tentokrát síce o čosi skôr, pointa je však opäť rovnaká: zmiasť! Na Slovensku máme tú česť každé štyri roky, takže si trúfam povedať, že už sme si celkom zvykli. Teda minimálne ja osobne a už celý ten chod udalostí beriem akosi zábavne a pointa celej šou sa pre mňa zdá sa mení na: rozosmiať! Aha, zabudol som napísať o čom píšem... Sú to dve čarovné slová: predvolebná kampaň.
Všimli ste si tu nádhernú, niekedy až do šialenstva zachádzajúcu atmosféru na letiskách? Minulé leto som mala skrz svoj fantastické organizačné schopnosti ako aj dokonalý time-manažment jednej nemenovanej agentúry „bivakovať“ až na troch a poviem Vám už táto skúsenosť bola excelentným zážitkom.
Možno som šťastný človek. Každý mi to hovorí - máš tri deti, muža, ktorý ťa miluje, auto, dom... Akosi mi to nestačí. Neviem prečo. Možno preto, že aj ľudia, ktorí ma nepoznajú, na mňa reagujú neprimerane. Stalo sa mi, že som v zastúpení - vyhrala som akúsi súťaž - naštvala osobu, ktorá ma nikdy nevidela. Žena, ktorá ma zastupovala, teda išla po moju cenu, sa vraj tvárila tak hnusne, že tá druhá - ktorá so mnou spolupracovala, si myslela, že som to ja... No katastrofa. A tak na mňa zanevrela, že prestala so mnou spolupracovať.
Nie, nechcem nadávať na naše zdravotníctvo. Asi ako každý obyvateľ našej malej republiky som koncom minulého roku zaregistroval veľké bububu od poisťovní-utekajte na preventívku, lebo inak si budete v novom roku platiť zubára za vlastné!
