Mirka Polohová
Príbeh jednej perníkovej chalúpky...
Napriek tomu, že je stále sivý a susedia nás ohovárajú, že nemáme na vymaľovanie, mám ho rada. Od prvého momentu, keď sme doviezli z bytu posledné črepníky kvetov a posledné knihy, ktoré zostali z čias, keď som ešte verila na rozprávky a trojhlavých drakov. Už vtedy, počas prvej noci, kedy som zaspala úplne sama v obrovoskom skladisku všetkého, čo naša rodina vlastní a úplne nezamknutá, som pochopila, že som konečne doma. Preto je mojou veľkou láskou. Nikdy sa nebojím, keď v noci spím a zobudím sa na zvuky. Počúvam ako v kozube praská oheň a jemným červenkastým svetlom osvetľuje cestu cez obývačku. Nebojím sa ani priateľských duchov. Aj keď som si vedomá toho, že v našom domčeku zomrelo veľa ľudí a ešte viac sa ich tu narodilo. Toto je príbeh, ktorým žije, jeho vlastný osud.
