Zaujímam sa o život okolo nás, o ľudí, ktorí potrebujú pomoc a hľadajú cestu k láske, hľadajú zmysel života, lebo každý môže, a teda aj ja, malými skutkami zmeniť tento svet. Skúsenosti z parlamentu mi ukázali, že poslanci v parlamente neriešia problémy občanov tejto krajiny a svojimi populistickými rečami ukazujú len svoje ego. Preto máme novú spoluprácu, nový cieľ a nové riešenia v našom novo-založenom Inštitúte ochrany ústavných práv. Správy Vám budeme prinášať na facebooku a na mojom blogu. Zoznam autorových rubrík: Príbehy, Nezaradené
V predchádzajúcom zhodnotení európskych príkladov sa vyskytujú charakteristické znaky mobbingu. Ale čo je dôležité, môžeme si všimnúť mnohorakosť ubližujúcich prejavov zo strany zamestnávateľa, ktoré pôsobia v dlhšom časovom úseku, a to najmenej pol roka. Rovnaké situácie sa vyskytujú aj na slovenských pracoviskách, len chudák Slovák nevie, alebo nechce vedieť, čo sa to deje. A čo sa to tam vlastne mlčky deje a odkedy to tam existuje?
V Správe o násilí sme sa zamerali na poznatky a skúsenosti, ako je to v našej krajine pri aplikácii hlavne Smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.
V predchádzajúcich článkoch som priniesla informácie o príčinách vzniku Občianskeho združenia Práca a vzťahy. Spomeniem jeho hlavný dôvod, sústavné zvyšovanie počtu obetí psychického násilia na pracovisku za posledných 22 rokov po nežnej revolúcii. Preskúmali sme pomoc zo strany štátu. Neexistuje žiadna inštitúcia na pomoc týraným obetiam.
Na začiatku nového volebného obdobia želám každému poslancovi Národnej rady, aby jeho svedomie sa stalo prirodzeným zákonom, ktorý nech je zapísaný a vrytý do duše každého z nich. Tento zákon je ľudský rozum, ktorý prikazuje konať správne a zakazuje konať proti človeku. O to viac, keď dnešný človek síce túži po dobre, ale stal sa náchylným na zlé a podlieha omylu.
Od prvej právnej úpravy existencie nového Zákonníka práce prebehlo už viac ako 10 rokov. A presne toľko sa ťahá problém porušovania ľudskej dôstojnosti zamestnancov na pracoviskách. Problém, ktorý v demokratickej spoločnosti nikdy nemal vzniknúť. Už viac ako 10 rokov existuje početná skupina zamestnancov, ktorá nie z vlastnej viny mala možnosť podieľať sa na ochrane svojich práv na pracovisku.
Ešte pred voľbami sa naše Občianske združenie Práca a vzťahy rozhodlo pripraviť Správu o násilí na pracovisku. Pomaly sa blížime k jej záveru. Aké sú naše poznatky a skúsenosti? Ak vychádzame zo situácie, čo je dnes dôležité a rozhodujúce pre náš život, tak rozhodujúce pre každého z nás je, ak dosiahneme určitý stupeň vzdelania.
V doterajších príspevkoch som poukazovala na problém našej spoločnosti, ktorý sa po nežnej revolúcii zakorenil na našich pracoviskách. Pozícia zamestnávateľa, ktorý má na pracovisku moc sa postupom času pomaly menila a zmenila na vykorisťovanie človeka človekom. A dnes sme dospeli do obdobia, keď prípadov ponižovania, ubližovania, sabotovania práce zamestnancov zo strany zamestnávateľa trvajúce aspoň pol roka a viac je neúrekom. Chodiť do takejto práce je veľmi nepríjemné. Ale mnohí z nás nemáme na výber a mlčíme. Preto máme veľa zamestnancov ktorí, nepoznajú, že tu ide o mobbing.
Milí občania nášho pekného Slovenska, veľmi si vážim prejavenú dôveru vo voľbách. Moja cesta vďaka Vám pokračuje. Aj keď to bude cesta tvrdá, tŕnistá a násilná, ale verím, že budete stáť smelo a odvážne pri mne. Nebojme sa!
Riešim na medzinárodnej úrovni jeden veľký problém: mobbing. Mobbing existuje od nepamäti, ale v posledných rokoch ho vidíme ako monštruóznu sieť, utkanú v celej spoločnosti. Je to problém, ktorý nikto na Slovensku nemá v programe, iba ja.
Problematika násilia na pracovisku má na Slovensku veľa nevyriešených otázok. Predovšetkým neexistuje žiadna inštitúcia na pomoc obetiam, kde by sa im poskytla psychologická, sociálna, či právna pomoc. A keď neexistuje ani legislatívna úprava, potom zamestnávateľ "veselo" porušuje zákon s požehnaním štátu. Médiá o prípadoch výskytu páchania psychického teroru nechcú informovať. Ako sme sa presvedčili aj vo volebnej kampani. Je pre nich lepšie písať o škandáloch a o skorumpovaných politikoch. Ignorujú nás. Ale to ešte neznamená, že na Slovensku nemáme obete psychického teroru páchaného na pracovisku. Každá obeť nám signalizuje svoje ťažké zdravotné a psychické následky. Zodpovednosť v každom jednotlivom prípade nesie štát a predstavitelia jeho moci. Nezabezpečil a nezabezpečuje svojim občanom ochranu proti prípadom tohto násilia.
Na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností nájdete aj neobyčajné ženy so zaujímavými programami. Tri z nich sa dnes mali predstaviť na dnešnej utorkovej tlačovej besede. Všetky sa vo svojej doterajšej práci zameriavali a zameriavajú na pomoc ľuďom v núdzi. Zo svojej praxe vedia, že sú potrebné legislatívne zmeny, na ktoré politici doteraz nemali vôľu, a ani čas. Chcú to zmeniť ako poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky.
Politické strany počas 22 rokov vládnutia plnili príkaz svojich materských strán. Pred každými voľbami nám sľubovali a sľubovali, ako sa v spoločnosti zlepší, napríklad postavenie žien - matiek, postavenie rodiny, starých ľudí. Ba dokonca ani len to postavenie zamestnancov sa nezlepšilo. Aj keď človek v práci strávi dve tretiny života. Aspoň tam sa naše politické strany mohli prejaviť. Aj posledná novelizácia Zákonníka práce posilnila postavenie zamestnávateľov. Vládnutie našich politických strán nám občanom neprinieslo nič pozitívne.
Keď som sa začala zaoberať problematikou násilia na pracovisku, začali mi pribúdať prípady, ktoré mali jeden cieľ ohroziť slabšieho jedinca. Na pracovisku je to zamestnanec. Ak by však pozícia nadradenosti vychádzala z pozitívneho správania človeka, potom by pomáhala na pracovisku, ale aj v živote efektívne zvládať mnohé situácie a dosahovať stanovené ciele aj pre zamestnávateľa.
Dnes som zašla na nezávislý štátny úrad, kde som si pred siedmimi rokmi našla prácu. Keď som prešla vstupnými dverami, vrátnik ma z diaľky vítal: "To ste Vy, mám Vás sledovať, každý vstup do budovy a z budovy. Mám príkaz sledovať aj iných."akoby na ospravedlnenie dokončil. " Už ma to tu vôbec neprekvapuje." reagujem. "Tento úrad je obrovská mašinéria zla. Chce likvidovať každého, kto sa mu postaví do cesty." Vrátnik mi elegantne otvára bezpečnostný systém a ja vchádzam do útrob známej budovy stále sledovaná vrátnikom. Konečne sa mu strácam z dohľadu a moje kroky smerujú do podateľne. Známy a milý hlas kolegyne mi po zvítaní oznamuje: "Čakajú Ťa na osobnom úrade."
Len čo som dopísala predchádzajúci článok Naliehavé potreby občanov tejto krajiny, v ktorom sa venujem tretiemu bodu môjho volebného programu (štát bude musieť zaviesť kontrolu príčin nezamestnanosti a práceneschopnosti s dôrazom na antimobbingové opatrenia) a zavesila som ho na blog, dostala som e-mail. Kto mi tu píše? Netrpezlivo ho otváram.
Nádeje, že písanie mojich článkov o násilí na pracovisku, o zdravotných, sociálnych a ekonomických následkoch pre našu krajinu zobudí našich občanov a privodí zásadnú zmenu nasmerovania novej cesty aj na Slovensku k ochrane ľudskej dôstojnosti nie sú ešte žiadnou zárukou. V súvislosti s naším súčasným spoločenským marazmom a nadchádzajúcimi voľbami sa objavujú bojazlivé názory občanov-voličov, resp. obetí násilia na pracovisku pokúsiť sa prelomiť bariéru slovenskej politiky.
Ktorá politická strana prináša riešenie problémov násilia na pracovisku? Ktorá politická strana prináša obyčajnému človeku ochranu pred šikanovaním v zamestnaní? Ktorá politická strana má riešenie na tento stále sa prehlbujúci a vyskytujúci psychický teror na pracovisku? Odpoveď je jasná. Žiadna.
Za posledné roky sme si mohli všimnúť, že politika sa dostala do rúk politických strán a stala sa bojom politických názorov. Kde sa stala chyba? Veď politika by tu mala byť pre nás bežných ľudí a o bežných veciach. Pred každými voľbami do parlamentu sme s manželom zhodnotili, že bývame na Slovensku, vychovali sme tu naše deti a nemáme ani základné ľudské práva a slobody. Denne sa tu porušuje ľudská dôstojnosť. Ale toto bulvár nepíše, veď by na tom nezarobil.
Dnešná správa "Výrazný rast nezamestnanosti sa udial v rokoch 2008 až 2010, teda za vlády Roberta Fica, pripomína Úrad vlády SR. Počet nezamestnaných vtedy narástol takmer o 140-tisíc." vyvoláva malé zamyslenie. Aké je to obrovské číslo, ale to, že za každým číslom sa skrýva ľudský príbeh, to sa už nikde nepíše. A prečo? poviete si. Koho to zaujíma? A to je chyba. Veď za každým číslom sa skrýva príčina a následok. Politické strany nikdy nevenovali tejto problematike žiadnu pozornosť. A ani teraz pred voľbami. Občania boli pre nich a aj teraz sú len štatistické čísla vyjadrené v počte nezamestnaných.
Milé komerčné médium, každý deň čítame Tvoje bulvárne správy a počúvame Ťa. Tešili sme sa, ako nám bude dobre a nakoniec je dobre len Tebe. Milé komerčné médium. Máme pred voľbami do parlamentu. A znovu sa chystáš informovať nás o nezamestnaných. Dnes som sa znovu nedostala do Tvojich správ, aby som mohla informovať verejnosť o mojich správach. Myslíš, že moje správy nie sú bulvárne a nikoho nebudú zaujímať?
