Zuzana Šagátová
jazz, blues, jar
Iba krátko, krátko ako dnešná hodina, ktorá neexistovala, lebo nemala možnosť, lebo niekto sa rozhodol nedarovať jej to.
Ak stratíte svoje sny, stratíte dôvod žiť a možno tým stratíte aj svoj život. Takže pokračujte v snívaní. (D. Scott) Zoznam autorových rubrík: Floyd Raven mi napísal, Súkromné, Nezaradené
Iba krátko, krátko ako dnešná hodina, ktorá neexistovala, lebo nemala možnosť, lebo niekto sa rozhodol nedarovať jej to.
Rada by som povedala, že je jar, leto alebo babie leto, alebo čokoľvek letu podobné. Čokoľvek podobné teplu na mojej koži, čokoľvek podobné pocitu v mojej duši. Také to teplo. Sálajúce a bezprostredné.
Prežila som do jari a tak povediac som za vodou. V časoch keď si sneh začal sadať na moju tvár, povedal ktosi môjmu telu, že je príliš slabé na takýto život, na toto nočné bdenie.
Dnes večer narozdiel od vecí, čo sa stávajú celkom nerozmyslene. Vždy v živote som vedela, čo som chcela, iba som si tým nebola istá alebo som si to rýchlo predtým rozmyslela.
Rána sa začali celkom nerozbitne. Prichádzali spontánne. Do nich som sa nenásilne zobúdzala s pocitom. A to mi zatiaľ stačí.
Toto odkladanie ma desí. Všetko nemá svoj čas. Averzia voči čomukoľvek. Vstala som zavčas rána. V uliciach bolo chladno. Sneh pod nohami vŕzgal a moje neisté kroky smerovali nevedno kam, celkom po tme.
Cestou tam sme sa s D. rozprávali o všeličom. Myslím, že som jej spomenula, že mi celkom stačí toto. Neviem presne, čo to je, len je to asi niečo, čo nesie v sebe pokoj a tomu sa celkom spontánne dokážem tešiť.
O pár rokov neskôr sme obaja sedeli u našich v obývačke. On zas o niečo múdrejší a ja zas o niečo staršia. Lebo povedzme si otvorene, aj po niekoľkých rokoch sa o tom u nás nehovorí. Stále to predstavuje akési spoločenské faux pas, že chlap v kockovanej košeli je napokon taký môj.
Spočiatku sa mi zdali tie poviedky celkom nezmyselné a veľmi zdĺhavé. Nebola som si istá, či ich na dnes večer zvládnem, ale čosi ma nútilo sústrediť sa na ne, aj keď niektorým veciam celkom neviem prísť na chuť.
V jedno januárové ráno, keď som si povedala, že dni nebývajú také ťažké, som zapálila vo svojej izbe vonné tyčinky, aby sa ich vôňa niesla celým bytom, všetkými mojimi myšlienkami.
Tak som si priala a tak sa splnilo. Zázraky sa dejú v každej chvíli. Malé, či veľké prídu postupne. Niekde navôkol si len tak lietajú a čakajú. Zoskočia, keď sa im bude chcieť do začiatkov, do konocov. Ale vždy k nám.
Do doby, do ktorej som sa položila, do ktorej som vošla, sa nechcem vzdať tak úplne. Začať žiť tak potichu, nenápadne, s kúskom vzduchu do pľúc, s dôveryhodnou napodobeninou plnohodnotného života.
Vyspala som sa do celku. Do dnešného rána, ktoré bolo celkom obyčajné. Moje dni bývali rôzne. Zívali, kašľali, mali nádchu, horúčku... ale vždy boli moje.
Tieto výkriky do prázdna, teda, do plna z plného hrdla by som chcela venovať luciji. Za to, že si ma našla. Za to, že je som si našla ju. A za všetko ostatné. Zasnežené, ukryté.
Mohlo by to plynúť aj inak, ale plynie to takto. Plynie, neplynie. Časom sa zastaví a potom sa pohne ďalej. Nebolo mi zvláštne, ale neviem, či je celkom (ne)normálne mať chuť sa iba tak spontánne rozplakať v aute. Odstaviť ho nabok a položiť svoju tvár do teplých dlaní. Vypnúť motor a ostať v tichu. Tieto vysokohormonálne reakcie u mňa ma načisto hnevajú, ale sa iba tak spontánne dokážem cítiť tak či onak nešťastná.
Tak som sa potrebovala roztopiť. Presne ako ten sneh u nás, ktorý sa vykašľal na Vianoce. Odtiecť niekam preč, vliať sa do potoka a spolu s vodou odísť, stihnúť ju zakaliť, aby videli, že veci nedokážu odísť (prebolieť) len tak priezračne.
Keď sa dokážem ocitnúť iba v takom jednoduchom dni. Nekompikovať si veci. Iba sa zobudiť, dať raňajky, pobaliť veci a ísť. Aj tak sa dajú prežívať dni.