Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, fejtóny, moje šibnuté rozprávky, kritika, Súkromné, poviedočky
Pričmochtala sa na zastávku, za sebou pomaly ťahala škrípajúci vozík s čímsi, čo zrejme bolo pre ňu vzácne. Vo vetrovke, hoci bolo teplo. Smerom ku mne vyslala štrbavý úsmev a hneď spustila: „Viete, idem na stanicu, ja zbieram plechovky od piva…“
Slota je všade, ako v tom vtipe, že sa bojím otvoriť paštétu, lebo aj tam ho nájdem. Nesúďme náš národ podľa nejakých pár ksichtov, čo sedia v parlamente. Je to smutné, ale niekedy musím dať za pravdu môjmu svokrovi, čo je 11 rokov mŕtvy, a ten bol po rodičoch Maďar, aj keď srdcom Slovák a hovoril: Buta tóth... Blbý Slovák... Mala som chuť mu jednu prisušiť, lebo neviem, koho tým myslel. Mňa dúfam nie.
Otvorili Max. Len tak, ako správny gadžo v meste, som sa vybrala pozrieť sa tam. Hneď na úvod auto, vycapené ihneď pri vchode, aby ste si nemysleli, že je to nejaký ledajaký prior z môjho detstva. Ale aj napriek kobercom a horibilným cenám, nič moc.
Včuľ pred chvíľou prišla kolegyňa s vtipne-tragickou hláškou, že za tri útržky taoleťáku vo verejnom vecku na stanici pýtali 6 korún. Všetka česť, vecká zmodernizovali veľmi vkusne…
Ako pubertálny jedinec som mávala často záchvaty depky. Pri platniach a hore sladkostí som priberala do závratných rozmerov – dokonca do 65 kíl:-) Keď som sa ako mladá a hlúpa vydala, nedošli mi dôsledky môjho činu. Ale ešte stále to nebol ten optimizmus. Skôr nejaká apatia, že dajako bude. Veď stále nejako „je“.
Výťah sa pomaličky odliepa do zeme. Cítiť jemné mrazenie na chrbte, v končekoch prstov sa ozýva neurčitý tlak. Farebný gombík svieti jasnozelenou farbou. Zastavuje sa na osmičke. Pristupujú ďalší pasažieri. Jedna sadrová noha so svojou majiteľkou, chlapík na vozíčku s röntgenom v ruke i stará babička s prelepeným okom.
Už dlhšie sa zamýšľam nad tým, aká ja budem svokra. Posudzujem len z krivých pohľadov tej mojej. HOvorí sa, že svokra a nevesta sa nikdy nezhodnú. Dúfam, že sa neurazí, ale ja na ňu za rokov mám veľmi rôznorodé spomienky.
Už mi lezú na nervy tie všetky články o Smere a Ficovi. Ale toto je vrchol. Vraj chcú vyberať deťom hudbu! To je čosi ako z hororu od Hitchocka, keď malý Anthony, nejaká beštiálna príšera, čítal ľuďom myšlienky a keď sa mu niečo nepáčilo, jednoducho ho odstránil. Skúsili ste už dieťaťu vybrať hudbu do Mp3?
Ste si pozreli, ako misska čistí grule? Ide jej to celkom od ruky. Akosi ma priťahuje aj fakt, že majú doma prasce:-)
Na Slovensku stojí kilometer diaľnice miliardu. Fakt. A to nemá míľniky obité zlatom a čiary na ceste vykladané diamantmi. Minule dávali v správach, že prekrytie fontán v BA bude stáť milión korún. Taký igelitový stan vo forme kupoly na tri-štyri fontány. No čo na tom môže stáť milión?
Už ho nemám 11 rokov. Dnes je deň jeho pohrebu, ktorý mi utkvel v pamäti, akoby to bolo včera. Keď som ho videla prvý raz, bol to obyčajný chlapík v plášti, vo svojej dielni mal neuveriteľný bordel, ale napodiv, všetko malo svoje miesto. Keď prišla nejaká stará babička so stoličkou, očalúnil jej ju aj zadarmo, ale tak, aby to nikto nevedel, lebo svokra by kričala. Bol to prvý ozajstný dobrák, akého som poznala. Od kosti.
Hovorí sa, že chlapci sú od prírody šantiví, nezbední, neposlušní a ktovie čo ešte. Moje stredné chlapčisko, ktorému Boh nadelil veru dosť talentov - aj takých nepotrebných, je toho dôkazom. V podstate mal šťastie, že sa narodil na Všetkých svätých, ktorí ho už párkrát zachránili - keď nie pred smrťou, tak aspoň pred krutým úrazom. Pri krste som mu dala meno Peter, aby som tú nebeskú ochranu ešte trochu poistila.
Obyčajná sobota na sídlisku. Oneskorení záhradkári sa vracajú z jarných prác, domovníčky prášia koberce. Ockovia sa spolu s kamarátmi z mokrej štvrte presúvajú na svoje obvyklé miesta na vysedené drevené lavice v pohostinstvách.
Poznáte ten pohľad, keď orieškové oči a vrtiaci chvost symbolizuje úplnú oddanosť a lásku? Môjho muža strašne štve, keď poviem nášmu Dinovi: Ahoj, srdiečko! „Mne hovoríš ,starý‘ a jemu ,srdiečko‘!“ Ale, odpovedám, Dino mi nikdy nepovedal nič škaredé a ani mi nikdy nič zlé neurobil. Dino je jednoducho super havík. Čistokrvný kríženec.
Ratolesti sú predmetom rozhovorov asi všetkých rodičov. Úspechy, nadanie, pokroky, všetko sa pretriasa. Ale dá sa tomu čudovať? Dieťa je stelesnením snov, často aj takých, čo sa nám v živote nesplnili. Logické, že sa nimi potom chválime. Lenže, tu treba utrafiť správnu mieru objektivity. Pretože pre matku či otca je práve to jeho dieťa najkrajšie, najmúdrejšie, najbystrejšie… No prosto super. Istá mamička núti svoje dieťa čítať písmená. Dieťa má tri roky. Nechce sa mu. Ale mamička sa nevzdáva. Píše písmenká na lístočky, lepí ich po dome, a núka syna, aby sa učil. Ale malému sa viac páčia farebné kocky a rozprávky v telke. Na druhej strane - ledva trojročné dieťa, ktoré sa hrá s pexesom, alebo pozerá v telke vedomostné súťaže. A zrazu - bum. Vie čítať. V tomto prípade ide jednoznačne o inteligenciu. Veď trojročné deti sa akurát naučili rozprávať. Je to bežné, že by poznali abecedu a začali násobiť čísla?
Znie to veľmi pekne. Určite také existujú. Ale nie všetky sú také. Bohužiaľ. Niektoré sú bezcitné, kruté a bezohľadné. Hovoria priateľovi, čo sa s ním včera kamarátili, že smrdí, je debil, a vymyslia si aj horšie nadávky. Kam sa podeli dobré deti? Také, čo podržia kamoša, stoja pri ňom, nenadávajú a majú kúsok toho zázračného citu, nazývaného empatia?
Hrabú sa v tých bedniach ako keby im išlo o život. Sprvu príde človeku smiešne, keď vidí paničku v novej koženej bunde za pár tisíc, ako prehrabuje kopy handier, hľadajúc na dne bedne skrytý poklad v podobe značkového trička či mikiny. Potom nahádžu vydolované tajomné poklady do vreca a odtiahnu ich z obchodu do bmv-čka zaparkovaného poniže obchodu. Čo s nimi urobia ďalej, aký bude osud vecičiek, ktoré aj za cenu solídnej svalovice vyhrabali a zaplatili kilovú cenu ako v zelovoci, je asi každému jasné. Biznis je biznis.
Hovorí sa, že v ňom prebýva zdravý duch. Osobne však poznám ľudí, ktorí túto premisu dokonale nepotvrdzujú. Hoci majú telo choré, ducha dokonale zdravého...
Kde nebolo, tam fond rozvoja bývania postaví... Jeden veľmi šťastne ženatý pán prišiel tragickou náhodou o životnú družku. Vybrala sa do supermarketu a kým sa dostala ku pokladni s plným nákupným košíkom, zomrela od hladu. Personál obchodného domu sa manželovi ospravedlnil a venoval mu ako kompenzáciu debničku zrelých grapefruitov.
Minule som dostala doporučený list od všeobecnej zdravotnej poisťovne. Vraj nemám doklad o tom, že od 17. 6. 2000 do 20.6.2000 som zaplatila zdravotné poistenie. Po ôsmich rokoch! Bolo to vtedy, keď sa mi skončila materská a do ôsmich dní som sa mala ísť hlásiť na úrad práce. Prišlo mi to sprvu smiešne, ale keď som si nalistovala na nete zákon, ktorý sa tam citoval, smiešne to byť prestalo.
