Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, fejtóny, moje šibnuté rozprávky, kritika, Súkromné, poviedočky
Na stolčeku je položená čistá košeľa, sviatočná mašľa a pod stolom čaká na svoju premiéru aktovka. Starostlivo vyčistené topánky sa lesknú od vytrženia. Malá školáčka, učupená v perine sa trasie ako osika. Veľké slzy sa jej kotúľajú po tváričke. Vlásky má spotené, čosi sa jej snívalo. „Bola tam učiteľka, ktorá strašne kričala a potom ma vyhodila za dvere...“
(Vzala som si ksrdcu radu babičky Lívie. Dik.) Ošarpaný dvorček. Povetrím poletujú drobné vločky. Konkurujú kúskom nezhoreného papiera, ktoré nezbedník vietor prifukuje z blízkej divokej skládky. Na zemi sa povaľujú plastové fľašky, vykývaný plôtik sa ohýba pod ťarchou vypratej bielizne. V družnej zhode tu v zmrzutej vystretej polohe ustrnuli dedkove teplé spodky spolu s babkinými kostolnými sukňami.
Krčma dýcha smradom z cigariet. Puch sa dá priam krájať. Na stoloch kolieska od pivových pohárov. Pri stoloch jednohubky – človiečikovia, ktorí celý deň čakajú, kým sa to tu otvorí, aby mohli vyjsť medzi ľudí. Do krčmy. Aby sedeli sami pri stole a popíjali jedinú svetlú iskierku dňa. Pohár pivka. „Prečo som sa vlastne oženil? Lebo to odo mňa spoločnosť očakávala, alebo snáď preto, že som nechcel ostať sám? Ľudia sa však ženia z lásky, nie z povinnosti. Asi som sa previnil voči mocnostiam života a preto sa teraz musím trápiť.
Viete, kedy môže žena vytiahnuť ruky z umývadla plného riadu, prestať žehliť, prať a upratovať? Keď privezú uhlie...
Pozn: Tento text sa „vďaka“ svojej nevhodnosti nevošiel do časopisu, kde pracujem. Ale ja sama nevidím na tejto veci nič hrozné. Naopak, myslím, že keď niekde, kde zlyhali už všetky lieky, zaberie práve toto, je to super. Nehovorím, že je to všeliek, možno je to hlúposť… Homeopatia. Evokuje v človeku predstavu o domácom liečení zápalov hrdla mliekom a medom, alebo o kurírovaní infekčných bradavíc zahrabaním jablka pod odkvap pri dome. Pojem však nemá nič spoločné s domácou lekárničkou. Slovo homeopatia pochádza z gréčtiny a skladá sa zo slov homoios - podobný a pathos - bolesť, utrpenie. V zjednodušenom zovšeobecnení je to vlastne liečba podobného podobným. Jej protikladom je alopatia (gréck. allos - ináč, inak), teda konvenčná medicína plná antibiotík a antiseptík.
Tichá dedinka sa pomaly ukladá na večerný spánok. Stromy predlžujú svoje tiene, v potoku ticho žblnká mrznúca voda. Skromná žienka na priedomí sa na mňa usmieva a kýve rukou: „Dobrý deň, ako sa máte?“ Chcem začať o svojich problémoch s deťmi, v práci či doma. Zarazí ma však jej pohľad zastretý akýmsi tieňom. Akoby len čakala, až sa na ňu spýtavo pozriem, a už z nej vyrazí nekontrolovaná záplava slov: „Keby ste vedeli, aký mám ja kríž...
Malé dievčatko v kvetovanej suknieke sa predieralo cez lavice k stolu. „Pani učiteľka, ako sa píše adresa?“ Staršia učiteľka v okuliaroch sa prekvapene zahľadela do úprimnej tváričky. Prváčence sa potichu venovali svojmu zamestnaniu – s jazykom medzi perami kreslili zimné športy. Milanko, zababraný od vodových farieb, sa vŕtal v nose a sústredene dolaďoval farbu na snehuliakovi. Janka sa s potešením vnorila do snenia, oči prilepené na okennú tabuľu sa jej slastne privierali.
Rusko - Obrovská krajina, s ktorou máme spoločné aj niečo viac, než len minulosť. Ešte Ján Hollý ho vo svojej nesmrteľnej Sláwy dcere spomínal ako „veliké to tam dubisko, jenž vzdoruje zhoublým až dosaváde časům...“ V médiách sa objavujú kadejaké poplašné správy o tuberkulóze na Sibíri, o hlade a biede, v ktorej žijú dnešní Rusi. Ale je to naozaj tak? Podľa informácií na nete je Rusko krajinou takmer podobnou našej. Ba dokonca má nižšiu nezamestnanosť, a vyšší hrubý domáci produkt na obyvateľa, než Slovensko. Sú teda informácie o katastrofálnej biede, mafii, alkoholizme zakliatom v slove „vodka“ i zakorenených pozostatkoch socializmu pravdivé? Opýtala som sa Gleba Chesnokova, usmievavého Rusa, ktorý zaujímavým a šťastným riadením osudu študuje teológiu na Spišskej Kapitule.
Sedadlo v autobuse. Taký koženkový fľak, na ktorý si sadnete, keď sa už nevládzete ani voziť. Koľko príhod sa mi odvíja v hlave, keď sa zahľadím na ten kúsok oddychového priestoru. Asi všetky mamičky mi dajú za pravdu, že čas, ktorý signalizuje koniec deväťmesačného „nosenia batoha“, sa zdá byť neuveriteľne dlhý. Škrtala som si dni v kalendári. Počítala hodiny. Termín sa blížil. Už len tri dni...
Predstavme si rodinku, sedem detí, muž a žena, na prvý i posledný pohľad opäť v inom stave. Oblečení viac než skromne a pomerne špinavo. Takých môžete stretnúť v okolí smetných nádob, a potom na diaľnici, ako sa terigajú po krajnici, vysilení a obťažkaní všetkým, čo smetiak dal.
Výkvet národa slovenského máme v tej národnej zrade. Smiešne, ale občas sa aj pobavím. Ako toť včera. Poznáte to Slotove: Ja neuverím Mečiarovi, že je mŕtvy… Aj keby bol, ešte mu dám pod nos zrkadielko, či naozaj… A podobné bonmoty. Niekedy sú tí naši poslanci naozaj zábavní. A robia naozaj zázračné veci. Najmä, ak im ide o dvíhanie vlastnej životnej úrovne či utajovanie čiernej minulosti.
Piatok Opäť sa hádali dlho do noci. Ani prsty v ušiach nepomohli. Čudujem sa, že susedia sa ešte so mnou vôbec normálne bavia, keď ma vidia umývať schody. Vlastne som vôbec netušil, že panelákové steny sú tenké ako papier. Mama kričala, oco sa veru nedal zahanbiť...
Bola noc. Tma sa dala krájať. Vo vzduchu bolo cítiť lipový kvet. Jemný zvuk tečúcej vody sa nevtieravo tisol do duše. Chladná rosa akoby čakala na svoju príležitosť. Ešte chvíľočku a slnko prehupne cez náhrdelník hôr na obzore. Nemohol spať.
Zaprášené dvere na chalúpke sa vŕzgavo otvárajú. Na dvorček, zaprataný rôznymi zbytočnosťami sa vyterigá babka, obťažkaná z jednej strany smetným košom a z druhej taškou s plastovými fľašami. Špinavý pes neurčitej rasy sa s nadšením vrhá na ňu, zahrýza sa jej do vyčaptanej galoše. S mladistvým elánom mu babka uštedruje kopanec a pokojne sa kláti ku smetníku.
Keď mi dovolil podať mu ruku, bola som vo vytržení. V mladosti si totiž sľúbil, že sa ho ženská ruka nedotkne. A to už ani nehovorím o dni, kedy mi dovolil mu dať pusu na líce. No nie, to teda bolo vyznamenanie. Fakt.
Staručký, ošumelý dedko sa šuchce popri regáloch samoobsluhy. Namáhavo sa uberá pomedzi instantné polievky a sterilizované strukoviny. V ruke mu visí vyťahaná taška s nákupom, na hlave má vyblednutú šiltovku. Poplátaná vetrovka na ňom visí ako na strašiakovi do maku. Oči mu už neslúžia, trasľavo obzerá konzervu pre mačky.
Nie je to tak dávno. Veru, už pár hektolitrov špinavej vody Dunajom pretieklo. Len toť pre pár mesiacmi, ešte keď nezdražel chlieb a elektrina, a keď ešte platilo, že si šporíme na dôchodok, sa jedna kráska vydala za jedného chlapíka, ktorého meno mi, veru – a to som vcelku dosť slušný televízny maniak – nič nehovoril. Vizáž tuctová, meno o ničom. Vraj akýsi kúsok mäsa, bôčik, či rebierko. Ale vzal si jednu vždy upravenú kočku z telky, a v ten moment sa jeho meno stalo známym po celom Slovensku.
Sú ľudia, po ktorých ostane vo zvyšnom svete obrovská medzera. Diera, ktorá sa už nikdy nezaplní. Spomienky ešte síce jasne žiaria, ale postupne blednú. Diera však ostáva. Takí, čo ich môžeme nazvať osobnosťami, sú tu takisto len na chvíľu. Ako my všetci. Nepomôže potom nazerať do dvier, vyčkávať na okne, alebo s nádejou dvihnúť telefón, že to bude ten alebo tá, ktorého mám tak veľmi rada. Už nikdy...
Preto koláč, lebo aj keď je niekedy pripálený, tvrdý, alebo málo sladký, vždy chutí o trochu onakvejšie, než napríklad robotnícky chlebík. Ihneď na začiatku by som mala povedať, že môj genetický potenciál ma predurčuje stať sa učiteľkou. Ako ten malý dráčik, čo sa v rozprávke chcel stať požiarnikom, ja som si povedala vo veku 10 rokov, že sa stanem učiteľkou.
Šla som reklamovať futbalku. Nestála málo, ale viem, že sú aj také, čo stoja cez dve tisícky. Ale táto sa rozpadla po štyroch dňoch. Nuž, povedala som, si, moje dieťa, ktorému som ju venoaval na narodeniny, si to nezaslúži, a na 450 korún musím pracovať jeden celý deň.
