Celý svoj produktívny vek som venoval policajnej práci a túto som bral ako životné poslanie. Počas 27 rokov vyšetrovateľskej praxe mi prešlo cez ruky tisícky vyšetrovaných prípadov, najmä tých najzložitejších. Dvakrát som za nekompromisné postoje narazil na tvrdý politický odpor. Prvý krát v roku 1995, kedy ako šéf úradu vyšetrujúci "zavlečenie prezidentovho syna" som bol jedným z mnohých, ktorí museli počas lexizmu z polície dobrovoľne "odísť". Druhý krát už po opätovnom návrate, keď ako riaditeľ Úradu boja proti korupcii som "nevyhovoval" vtedajšiemu ministrovi Palkovi. A opäť to bolo z mojej strany "nepochopením" trestnoprávnej nedotknuteľnosti určitých ľudí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Slovensko sa vrátilo 20 rokov dozadu. Takto komentovali zahraniční novinári počínanie slovenskej polície voči demonštrantom počas prejavu amerického prezidenta Georgea Busha v Bratislave dňa 24.2.2005. Kto si pozrel videozáznam zo včerajšieho zásahu slovenskej polície voči kazašskej novinárke pred prezidentským palácom, tak si musel povedať, že Slovensko, teda aspoň polícia, za 20 rokov neurobila ani krok vpred.
Na pozadí talianskej tragédie policajtom zastreleného futbalového fanúšika ešte výraznejšie vystupuje do popredia kvalitné analytické hodnotenie policajných akcií na Slovensku. Umožňujú už teraz pochopiť stav a úroveň, kde sa polícia nachádza a predvídať blízku i vzdialenejšiu budúcnosť, no najmä tento vývoj pozitívne ovplyvniť. Nejde o kritiku za každú cenu, ale o objektívnejšie zhodnotenie situácie z nadhľadu, bez osobného zainteresovania, ktoré má tendenciu zakrývať a prikrášľovať, lebo tak sa zvykne obhajovať osobná zodpovednosť. A pretože maličkosti vypovedajú o podstate veci, zisťoval som ich v dvoch prípadoch : v policajnej razii 3.11.2007 v nitrianskom klube Naozzay a rozbitom nose „sprejerovi“ „šmýkačkou“ trnavského policajta.
Polícia, ako štátna inštitúcia, je povinná pri informovaní verejnosti o svojej činnosti podávať zrozumiteľné a najmä pravdivé informácie. V prípadoch extrémisticky ladeného napadnutia študentov pred Starým divadlom a policajnej razie v hudobnom klube Naozzay v Nitre, tomu tak určite nebolo. V obidvoch prípadoch sa najprv médiám hovorkyňou poskytli určité informácie, ktoré boli neskôr na tlačových besedách v priamom prenose krajským riaditeľom J. Štarkom podstatne zmenené. Niekedy mám pocit, že nás, občanov skúša, čo si ešte o zverejnenom prípade pamätáme a zároveň nám podsúva nepreveriteľné informácie, ktorým musíme bezhranične veriť. Zabúda však, že niektorí z nás si aj pamätajú čo bolo a aj vedia označiť nepravdivé informácie.
Sobotňajšia akcia nitrianskej polície v rockovom klube Naozzay je len ďalším dôkazom zúfalstva a agónie, v ktorej sa nachádza. Stav celej polície je ďaleko vážnejší ako sa mnohí domnievajú. Bojovať proti zločinnosti nespútanou agresivitou policajných skupín voči pokojným a bezbranným občanom v právnom a demokratickom štáte nemožno. To preto, lebo takéto formy a metódy práce sú charakteristické pre policajný štát.
Práca vyšetrovateľa, učí hodnotiť prípady nielen v úzkych hraniciach dokazovania konkrétnych skutkov, ale nazerať a najmä pochopiť ich vonkajšie súvislosti. I keď ma táto myšlienka prenasledovala prakticky od času spracovania mojej analýzy postupu polície v kauze poškodenej Hedvigy Malinovej, k napísaniu tohto článku ma "prinútili" najmä ďalšie následné udalosti, ktoré s ňou určite, aspoň nepriamo, súvisia. Začal som si stále naliehavejšie klásť otázky, či sú v Nitre a jej okolí zaznamenávané prejavy neonacizmu, rasizmu a skupinovo páchaného násilia, a ak áno, aká je ich početnosť, závažnosť a následky. Ústredná otázka teda znela: musia si v danom kriminálnom prostredí "obete" násilia útoky vymýšľať ? A pretože slovenská vláda verejne deklarovala boj proti extrémizmu za svoju prioritu, zaujímala ma aj otázka adekvátnosti a komplexnosti opatrení, ktorými sa voči tomuto nebezpezpečnému javu postavila nitrianska polícia.
Minister vnútra Robert Kaliňák verejne prezentuje názory o „nezvratných“ dôkazoch v kauze Hedvigy Malinovej a pritom si neodpustí cynické zosmiešňovanie argumentov poškodenej strany. Dôstojne ho v týchto názoroch podporuje Ján Slota, ktorý sice priznáva, že jeho informácie nie sú ničím podložené, ale napriek tomu nepochybuje, že Hedviga Malinová chcela „zdrhnúť do Bruselu“ a celý prípad jej lúpežného prepadnutia bol „zinscenovaný“. Ak k tomu priradíme aj verejne vyslovený názor najvyššieho ústavného činiteľa výkonnej moci predsedu vlády SR Roberta Fica o študentke, ktorá podľa neho poškodila meno Slovenska, len aby si zachránila kožu, treba vyjadriť vážne pochybnosti o garancii spravodlivého procesu pre jej účastníčku. Existujú skutočnosti, ktoré podporujú názor o možnom vykonštruovaní procesu s Hedvigou Malinovou ?
Stále viac a viac informácií o občanoch a akákoľvek zámienka k prelomeniu ďalšej hranice ich súkromia a osobných údajov je dobrá. Asi takto sa dá charakterizovať pokus polície, ale aj spravodajskej služby, o čom sa však taktne mlčalo v súvislosti so zmenou zákona o elektronických komunikáciách. Prečo chcú vlastne polícia, či spravodajské služby také komfortné údaje o všetkých účastníkoch elektronickej komunikácie, o druhu, dátume, čase a dĺžke spojenia, množstve prenesených údajov, ako aj geografickej polohe užívateľa zariadenia ? Ich odpoveď je známa a často zdôrazňovaná : chceme vás, občanov, chrániť pred terorizmom a iným závažným zločinom. A záruky proti ich zneužitiu, či ponúkaný nezávislý kontrolný systém? Ale veď na štátny orgán sa a priori musí pozerať, že bude konať v súlade so zákonom a kontrolovať sa bude sám. Žiadna z koaličných politických strán takýto problém vo svojom volebnom programe neriešila, pretože ani prax štátnych orgánov ho nesignalizovala. No a keďže i súčasne platný právny stav umožňuje využitím ustanovenia § 116 Trestného poriadku v rámci trestného konania vyžiadať informácie o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, pravdaže odvôdnený a so súhlasom su
Nočnou morou každého policajta je predstava, že bude musieť pri plnení služobných úloh voči občanovi použiť zbraň. O prípadnom následku radšej ani nerozmýšľa. Preto chcem veľmi zrozumiteľne povedať, že kolegiálne cítim s každým policajtom, ktorý takúto životnú skúšku musel podstúpiť. Na druhej strane ostáva faktom, že použitie zbrane voči občanovi s následkom smrti tak, ako sa to stalo voči Mariánovi Račkovi v chatovej osade Panské vinohrady v piatok 13.4.2007, musí byť predmetom zvýšenej občianskej kontroly i prípadnej kritiky práce polície.
Opäť na mňa zavial chlad už skoro zabudnutého arogantného chovania policajtov a ich verejné obhajovanie policajným hovorcom Martinom Korchom. Prakticky všetko čo policajti urobili bolo v súlade so zákonom a naopak všetko čo urobila občianka-vodička bolo zlé. Pri žiadnej z odpovedí nezapochyboval, ani raz nepripustil možnosť aj iného výkladu zákona či postupu policajtov, a bolo z neho cítiť jasnú účelovosť a zaujatosť. Fakt, že polícia pri každom zákroku okrem striktného výkladu zákona musí rešpektovať aj jeho ducha t.j. cieľ zákona, v prvom rade slúžiť občanom a chrániť ich život, zdravie a majetok, to v jeho názoroch v relácii reportérov STV „Pokuta alebo úplatok?“ nebolo cítiť ani za máčny mak. Ak by som na základe tejto relácie a spôsobu argumentácie hovorcu najvyššej policajnej inštancie Martina Korcha mal hodnotiť, ako polícia zmenila svoj vnútorný postoj k občanom od roku 1989, tak by som nedospel k pozitívnemu výsledku.
"Výsosti, nenechte prchlivost cloumat svým majestátem“, tak by asi zareagoval vrchný radca Rudolfa II. z klasickej rozprávky Cisárov pekár na výrok Jána Packu, že pri rannom zistení - 25 ukradnutých áut za jeden deň na Slovensku, ho „ide rozhodiť od jedu“. Nielenže takéto potláčané vnútorné napätie škodí zdraviu a neprispieva k psychickej pohode, ale naznačuje výraznú frustráciu z tejto negatívnej situácie, ktorá i po pol roku od jeho nástupcu do funkcie sa v ničom nezmenila. Pomaly, ale iste nastupuje osobná zodpovednosť vrcholových policajných funkcionárov aj za tento stav. Pritom nepodceňujem závažnosť a zložitosť riešenia problému „autíčkárov“ ako aj fakt, že bol dlhodobo neriešený alebo riešený veľmi chabo. Už na začiatku tejto Packovej kampane, prípadných „kritikov“ malo odzbrojiť vyhlásenie, že ak sa novými „opatreniami“ zistí čo len jedno ukradnuté auto, polícia bude spokojná. Chápal by som spokojnosť polície pri ochrane života, či zdravia, čo len jedného občana, ale hovoriť o spokojnosti v pomere jedna k štyri tisíc je skôr prejavom malomyselnosti a bezradnosti.
Motto : Porušenie individuálnych práv a slobôd občana štátnou mocou všeobecne ohrozuje nedotknuteľnosť práv a slôbod ostatných občanov. Veľkej časti verejnosti stačí naznačiť, že zavraždenie Patássyho, či Eštóka je „vyrovnávaním si účtov medzi mafiánmi“, čo prekryje fakt, že polícia v obidvoch prípadoch vopred vedela o zámere vraždiť, no neurobila všetky opatrenia na ochranu života občanov. Podozrenie z nezákonného postupu polície, či orgánov prokuratúry pri stíhaní a väzbe pre nesplnenie zákonnej podmienky – dodatočného súhlasu Českej republiky prekryje a rovnako nechá v „pokoji“ veľkú časť verejnosti tvrdenie, že sa jedná o „údajného mafiánskeho bosa“ Mikuláša Č. Základný princíp, že štátne represívne orgány sa odlišujú od nositeľov zločinu tým, že pri svojej činnosti používajú len zákonné prostriedky a metódy a nediskriminačne ich používajú na ochranu každého občana – je spochybňovaný. Práve preto chcem vyjadriť svoj názor na „taktizovanie“ orgánov prokuratúry pri žiadostiach o dodatočný súhlas Českej republiky k trestnému stíhaniu Mikuláša Č. za viaceré vraždy.
Začiatkom roka 2004 došlo k závažnému pochybeniu pri obsluhe a nezálohovaní nahrávaných odpočúvaných telefonátoch na úrade, ktorý priamo riadil J. Spišiak. Strata týchto hovorov vážne ohrozila dôkaznú situáciu v niekoľkých závažných prípadoch, okrem iných aj naším úradom vyšetrovanú kauzu obv. Bielika a spol. O zarážajúcej časovej „náhode“ medzi ostatným telefonátom v tejto veci medzi podozrivými osobami a o dve hodiny nato neuskutočnenom osobnom stretnutí agenta so starostom Rače, pričom práve v daných dvoch hodinách došlo k „pádu“ systému Diskobolos, som už na blogu písal. Ďalšie prípady porušovania interných predpisov a vstupovania do vecnej príslušnosti nášho úradu vyšetrovaním hospodárskej kriminality a korupcie Spišiakovým úradom len potvrdzovalo zakrývanie „chudoby“ v počte odhalených prípadov vlastnou činnosťou v násilnej časti zločineckých skupín.
Politická kalkulácia ohrozených politikov je vždy rovnaká a jej spôsob je nadčasový a neovplyvňuje ju ani stranícka príslušnosť. Slovenskí politici predpokladajú, že občania majú rovnako ako oni krátku pamäť a že proti ich arogancii a hlúposti sa neodvážia postaviť. Aby som vyvrátil tento ich omyl a zároveň dokázal, že z nás vychovali sebavedomých občanov, pripravil som niekoľko poznámok k rozhovoru Vladimíra Palka „Mečiara nedokáže odstaviť nikto“, zverejneného 11.12.2006 na webovej stránke „vybrali.sme.sk“, autor Karol Sudor. Keďže si „politik“ Palko nedá pokoj a vybíja si svoje osobné problémy na mojej „ľudskej stránke“ a svoju upadajúcu politickú slávu zachraňuje špinením mojej cti a dôstojnosti, sice s odporom, ale predsa len, musím sa vyjadriť. Jeho „veselým historkám z nakrúcania“ chýba totiž jedna „maličkosť“ - konzistentný scenár, ktorý by vychádzal z pravdivého príbehu. Tak si ho pripomeňme, aby naša pamäť nezostala len v rukách politických manipulátorov a obchodníkov s reálnymi faktami a udalosťami.
Motto: Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Klass a j. z roku 1978, A -28 : „Štáty môžu považovať za nevyhnutné uchýliť sa k určitým opatreniam ako domové prehliadky alebo zabavenie, aby získali hmotný dôkaz. Je však pritom treba, aby ich právne predpisy a ich prax v danej oblasti zabezpečovali primerané a dostatočné záruky proti zneužitiu.“ Polícia súbežne s veľkou pátracou akciou po vrahoch z Polomky začala ťažkú kanonádu proti Ladislavovi R. a jeho synom za „vydieranie“. Má spočívať v tom, že na „poškodených“ nepodali trestné oznámenia za spreneveru ich peňazí, ale týchto „nútili“ podpísať notársku zápisnicu o priznaní a vrátení dlhu. Do mlynice tejto veľmi „závažnej trestnej činnosti“ spadol aj advokát JUDr. Ernest V. Na druhý deň po zavraždení podnikateľa J.K. v Polomke ho polícia spred jeho advokátskej kancelárie predviedla na policajný úrad a nato ešte v tento deň vykonala v advokátskych priestoroch prehliadku. Pri prehliadke prezerali a zaistili väčšie množstvo založených advokátskych spisov k rôznym prípadom, počítače, videokazety a iné technické nosiče údajov, patriace nielen JUDr. Ernestovi V., ale aj iným advokátom. Pretože som vo svojej vyšetro
"Buď páchateľov zistíme alebo nám ich vydáte." Týmto sloganom ukončil svoju tlačovú besedu Ján Packa, policajný prezident k prípadu Hedvigy Malinovej. Ubehlo len 18 dní, z toho len 12 pracovných a Robert Kaliňák, minister vnútra oznámil senzáciu : poškodená si svoje prepadnutie vymyslela. Chvalabohu, že už sedemnásť rokov máme možnosť otvorene hovoriť aj o profesionalite policajtov, ktorá sa najlepšie ukáže, ak sa lepšie pozrieme na výsledok ich práce. Vyšetrovací spis som naštudoval a informácie z neho zverejňujem na základe súhlasu poškodenej strany trestného konania a súčasne v situácii, kedy je táto vec právoplatne zastavená. Svojím názorom nechcem nikoho obhajovať, ale ani naopak niekoho obviňovať. Chcem len predložiť občianskej verejnosti analýzu policajných postupov, zhodnotenie hraníc dokazovania, spôsoby zadováženia a kvalitu dôkazov, ako aj úroveň nestrannosti vyšetrovateľa pri ich hodnotení. Pri analýze som využil svoje dlhoročné skúsenosti a odbornosť z vyšetrovania zločinov.
Ak som si ešte pred pár dňami myslel, že minister vnútra Robert Kaliňák a policajný prezident Ján Packa sú len morálne zodpovední za zlyhanie polície v prípadoch „Čachtice a Polomka“, tak teraz si myslím, že už sú priamo zodpovední aj za jej profesionálne zlyhanie. To čo sa udialo v ostatných dvoch dňoch v súvislosti s naháňačkou v priamom prenose a najmä tretím zlyhaním polície, ktorá páchateľov mala na dosah, ale „varovným výstrelom“ ich „varovala“ a nechala utiecť, to sme na Slovensku skutočne ešte nezažili. Odvolanie krajského riaditeľa v Trenčíne za "policajných vrahov" z Polomky je od Kaliňáka prejavom osobnej zbabelosti. Aby toho nebolo dosť, ešte sa k tomu pridala katastrofálna neprofesionalita Roberta Kaliňáka v súvislosti s banským nešťastím v Novákoch, odkiaľ v priamom prenose na TA3 obhajoval úplnú „nečinnosť polície“.
Súbežne s pátraním po páchateľoch vraždy J.K. sme od štvrtkového rána sledovali aj zápas o život štyroch zasypaných baníkov v bani Nováky. V piatok 17. 11.2006 o 19,55 h v relácii Téma dňa položil redaktor ministrovi vnútra R. Kaliňákovi otázku, citujem „začalo sa už policajné vyšetrovanie v tejto veci ?“ Odpoveď ministra bola šokujúca, citujem „Myslím si, že pre toto nie je úplne polícia vo všetkých oblastiach kompetentná, predovšetkým banský úrad .... polícia príde až v štádiu, kedy sa náhodou prišlo nato, že došlo v určitom procese k porušeniu zákona, ale tieto otázky musia zodpovedať orgány zodpovedné za baníctvo ...“ Redaktorovi to predsa len nebolo také jasné a vyslovil predpoklad, že keby bolo v bani všetko v poriadku, tak by k takémuto nešťastiu asi neprišlo. Po ďalšej neuspokojivej odpovedi ministra, že nie je pre oblasť baníctva odborníkom, vyslal redaktor tretiu konkrétnu otázku, citujem : „Boli už vypočutí predstavitelia bane políciou ?“. Odpoveďou minister vylúčil pochybnosti, že by sme zle počuli alebo dobre neporozumeli jeho predchádzajúcim odpovediam, citujem „Myslím si, že nato v tejto chvíli nebol ani doteraz dôvod … myslím si, že najprv musí byť zistená príčina,
Čachtice a Polomka – uterák do ringu. Musím sa vyjadriť k tragédii v Čachticiach, kde prišlo k zavraždeniu jedného policajta a k spôsobeniu ťažkého ublíženia na zdraví druhému. Až ma zamrazilo, s akou jednoduchosťou zistil a vyriešil príčinu tejto tragédie policajný prezident Ján Packa, keď policajtom nariadil častejšie používať k svojej obrane strelnú zbraň. Len dúfam, že tým neuvoľnil džina z fľaše a policajti nezačnú streľbu len preto, lebo sa zľaknú.
Bushovu republikánsku stranu priviedli k nevídanej prehre v kongresových voľbách dva nezvládnuté faktory. Prvým bola iracká vojna a druhým korupcia na vrcholovej štátnej úrovni. V Čechách ešte nedávno otriasol vládnou stranou ČSSD korupčný škandál s eurofondami, ktorého hlavou bol riaditeľ kancelárie bývalého premiéra Jiřího Paroubka. V Poľsku otriasol vládnou stranou škandál s korumpovaním opozičnej poslankyne. A ako je to u nás na Slovensku?
Špeciálne vybavený a nepodplatiteľný systém justičných či policajných útvarov je zameraný na odhaľovanie a vyšetrovanie zločinov, spáchaných politikmi vo vysokých štátnych funkciách, ústavnými činiteľmi, sudcami, prokurátormi, atď. Prečo by mali potom politici súhlasiť s existenciou takéhoto špeciálneho systému? Prečo by si mali pliesť na seba bič, či rezať konár, na ktorom sedia? Ozaj prečo, ak oni sú a priori tí najčistejší? Ak by Štefan Harabn, Vladimír Mečiar či Robert Fico zdôvodňovali zrušenie Špeciálneho súdu týmito otázkami, bolo by mi to aj bez ich odpovedí úplne jasné. No minister spravodlivosti takúto jednoduchú vec zabaľuje do superanalýz a rieši ju ako čisto "odbornú" otázku. Premiér Robert Fico dokonca vyzýva na verejnú diskusiu. Nebolo by teda odo mňa slušné ignorovať ju.
