Taktická extradícia.

Keď som v médiách sledoval v kauze Mikuláša Č. ping-pong medzi prokuratúrou, súdom a obhajobou k otázke dodatočného súhlasu Českej republiky k jeho trestnému stíhaniu pre ďalšie trestné činy, vírili mi hlavou rôzne otázky. Čo je na výklade zásady špeciality pri extradícii také zložité, ako nám to podsúva generálna prokuratúra? A keď to azda nie je až také ťažké, nechce tým zakryť niečo úplne iné a podstatnejšie? A nie je to náhodou preto, že došlo k bezprecedentnému porušeniu zákona, za čo nesú zodpovednosť orgány polície i prokuratúry? Mikuláš Č. bol za vydieranie právoplatne odsúdený krajským súdom na osem a pol ročný trest odňatia slobody. V roku 2002 bol súdom podmienečne prepustený na slobodu, avšak pre nesplnenie zákonných podmienok bol na neho neskôr vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz na účely vyžiadania odsúdeného z cudziny na výkon zvyšku trestu odňatia slobody. Začiatkom roka 2003 bol Mikuláš Č. v Českej republike zadržaný a následne v rámci extradície vydaný Slovenskej republike. V októbri 2005 bez dodatočného súhlasu Českej republiky vzniesol vyšetrovateľ Mikulášovi Č. obvinenie pre vraždu Imricha Oláha. V októbri 2006 po výkone celého osem a pol ročného trestu bol ihneď po prepustení políciou zadržaný a pre už vznesené obvinenie z dvoch vrážd pošk. Karcela a Oláha vzatý súdom do väzby. Prípravné konanie bolo ukončené a prokurátor podal na Okresný súd v Banskej Bystrici obžalobu. Dňa 21. decembra 2006 súd odmietol vytýčiť hlavné pojednávanie a vrátil prípad prokurátorovi na došetrenie s odôvodnením, že pred vznesením obvinenia Česká republika nedala k tomuto postupu dodatočný súhlas. To spôsobilo, že všetky vyšetrovacie úkony od vznesenia obvinenia boli vykonané v rozpore so zákonom. Rovnako súd rozhodol o prepustení Mikuláša Č. na slobodu. O sťažnosti prokurátora k prepusteniu z väzby bude v dohľadnej dobe rozhodovať senát krajského súdu. Generálna prokuratúra vydala stanovisko, „že v tejto trestnej veci nebolo potrebné aplikovať zásadu špeciality, nakoľko Mikuláša Č. vydala Česká republika „iba“ na výkon zvyšku trestu odňatia slobody po predčasnom a nezákonnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.“ Dokonca išla tak ďaleko, že iný výklad ako má ona, by znamenal „absolútny zásah do trestnej jurisdikcie Slovenskej republiky, a teda by určitým spôsobom narušil jej suverenitu.“ Na tomto stanovisku zotrvala aj potom, čo 2. novembra 2006 senát Krajského súdu v Banskej Bystrici v trestnej veci proti obžalovanému Branislavovi A. z účasti na vražde Mariána Karcela pojednávanie odročil, pretože orgánom prokuratúry chýbal dodatočný súhlas Maďarskej republiky na jeho trestné stíhanie. Tohto obžalovaného totiž pred rokom zadržali v Maďarsku za iné trestné činy a vydali ho na stíhanie na Slovensko. Začiatkom novembra 2006 opäť bez dodatočného súhlasu Českej republiky vyšetrovateľ obvinil Mikuláša Č. zo spáchania dvoch vrážd pošk. Jozefa Filipa a Gustáva Slivenského. Až potom generálna prokuratúra požiadala príslušné české orgány o vydanie dodatočného súhlasu s trestným stíhaním Mikuláša Č. pre vraždy pošk. Slivenského a Filipa. Český súd koncom decembra 2006 dodatočný súhlas vydal, avšak o jeho právoplatnosti bude rozhodovať odvolací Vrchný súd v Prahe. Salto mortále alebo prokurátorská „taktika“. Ešte 30.12.2006 hovorkyňa generálnej prokuratúry na otázku, prečo zmenili názor, odpovedala: „Nebudeme to nijako komentovať." No už o tri dní 3.1.2007 v televíznych novinách TV Markíza hovorkyňa odpovedala veľmi zaujímavo: o dodatočný súhlas vo vraždách pošk. Slivenského a Filipa požiadala generálna prokuratúra Českú republiku z „taktického dôvodu“. V prípadoch vrážd pošk. Karcela a Oláha „nevidia dôvod“ na takýto postup. Skutočne brilantné vyjadrenie. V oblasti práva, tam, kde by sme pri jeho výklade a najmä aplikácii očakávali jasný a zrozumiteľný postoj, ktorého hlavnou črtou má byť principiálnosť, tak tam generálna prokuratúra používa „taktické“ hľadisko. Taktika v danom prípade znamená popretie svojho predchádzajúceho principiálneho stanoviska, a keďže hrozí prehra, tak sa „účelovo“ taktizuje. V danom prípade účel svätí prostriedky, a keďže s vysokou mierou pravdepodobnosti hrozí prepustenie Mikuláša Č. z väzby, tak je potrebné mať takticky účelovo v talóne pripravený dodatočný súhlas s trestným stíhaním Mikuláša Č. vo vráždách pošk. Slivenského a Filipa. Fakt, že každým takýmto krokom sa praxou tvorí výklad práva a že by to malo byť zjednocované práve generálnou prokuratúrou, to svojím schizofrenickým postojom generálna prokuratúra úplne ignorovala. Ako v takýchto, relatívne podobných právnych postupoch majú v budúcnosti policajti či podriadení prokurátori robiť výklad práva a jeho aplikáciu, na to už generálna prokuratúra nedáva odpoveď. Alebo skôr dáva: ak je to potrebné, tak účelovo taktizujte, a to aj napriek vlastnému vnútornému presvedčeniu, napriek stanoviskám súdov a napriek právnej teórii. Myslím, že takto sa právny štát neupevňuje. Schizofrénia sa lieči na psychiatrii a účelové taktizovanie orgánov prokuratúry ich personálnou obmenou. Paradoxne najťažší úder však „stanovisku“ generálnej prokuratúry o nepotrebnosti dodatočného súhlasu zasadila samotná Česká republika. Práve na základe „taktickej“ žiadosti o dodatočný súhlas sa štátne zastupiteľstvo i príslušný český súd museli v prvom rade vysporiadať s predbežnou otázkou. Tou je zistenie, či žiadosť o dodatočný súhlas je relevantná v zmysle príslušných právnych predpisov a či k jej riešeniu majú príslušné orgány zodpovedajúce kompetencie. Vydanie dodatočného súhlasu českým súdom znamená, že odpovede na položené otázky boli kladné, takže žiadosť o dodatočný súhlas s trestným stíhaním Mikuláša Č., pôvodne vydaného ako odsúdeného k výkonu zvyšku trestu odňatia slobody na Slovensko, bolo potrebné podať a súčasne, že české štátne zastupiteľstvo i súd mali zodpovedajúce právomoci o nej konať a rozhodovať. „Taktické“ zdôvodnenie nekonania generálnej prokuratúry k podaniu žiadosti o dodatočný súhlas Českej republiky s trestným stíhaním Mikuláša Č. pre vraždy pošk. Karcela a Oláha má niekoľko závažných dôvodov. Tým prvým je fakt, že by sa generálna prokuratúra dodatočne verejne priznala k zásadnej procedurálnej chybe, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou bude príčinou prepustenia Mikuláša Č. z väzby. Druhým dôvodom je fakt, že by sa verejne preukázalo, že práve v jednom z najsledovanejších prípadov na Slovensku, polícia i prokuratúra dlhodobo vykonávala v rozpore so zákonom prípravné konanie, a to hneď v niekoľkých závažných prípadoch. Pritom najmenej nedbanlivosťou hrozí zmarenie závažnej úlohy štátu – zákonným spôsobom zabezpečiť dôkazy a postaviť páchateľov vrážd pred súd. Tretím dôvodom je fakt, že obmedzením osobnej slobody Mikuláša Č. jeho zadržaním a vzatím do väzby došlo k závažnému porušeniu jeho ústavných práv a slobôd. Varujúce je, že o neudržateľnosti tohto stavu má generálna prokuratúra vedomosť najmenej dva mesiace a na jeho nápravu nevykonala žiadne zodpovedajúce kroky. Naopak, voči rozhodnutiu o prepustení z väzby, vydaného okresným súdom, podala sťažnosť, ktorá tento stav predlžuje. Ďalším dôvodom je fakt, že osoba Mikuláša Č. sa stala prostriedkom politického boja a už dávno prestala byť len objektom práva a spravodlivosti. Stretnutie na úrade vlády koncom minulého roka za účasti niektorých jej členov, predstaviteľov generálnej prokuratúry a polície, keď predmetom rokovania bola práve osoba Mikuláša Č., pripomína časy dávno zabudnuté: „sedenie“ predsedu vlády s ministrom vnútra, generálnym prokurátorom, riaditeľom spravodajskej služby a riaditeľom sekcie vyšetrovania okamžite po únose prezidentovho syna. Aj vtedy, aj teraz sa do trestnoprávnych procesov primiešava politika. No a ostatným dôvodom, ktorý vyplýva z predchádzajúcich, je fakt, že za tento protizákonný stav zodpovedajú konkrétni policajti a prokurátori. Taktizovanie prokuratúry ma oprávňuje predpokladať , že vznesenie obvinenia Mikulášovi Č. za vraždu pošk. Imricha Oláha bolo možno "len" ďalším „taktickým“ krokom, ktorý mal spochybniť správnosť záverov vyšetrovateľov o vrahoch vo veci vraždy R. Remiáša - veď predsa mŕtvy Oláh nemohol vraždiť - no a keďže účel už svätil prostriedky a Remiášovi vrahovia sú opäť neznámi, tak už ani nie je potrebné zistiť a odsúdiť vrahov Imricha Oláha. Podrobnejší právny rozbor.Trestné stíhanie Mikuláša Č. je protizákonné. Jedna zo základných zásad trestného konania znie, že „nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.“ . Vyžiadanie odsúdeného z cudziny upravuje druhá hlava „Extradícia“ ustanovenia § 489 až 497 Trestného poriadku, Európsky dohovor o vydávaní čl. 14 (č. 549/1992 Zb.) a Zmluva o právnej pomoci medzi SR a ČR (č.193/1993 Z.z.). Z týchto právnych predpisov jednoznačne vyplýva, že po vydaní obvineného k trestnému stíhaniu alebo odsúdeného k výkonu trestu, či jeho zvyšku platí zásada špeciality. Vo všeobecnosti predstavuje zákonnú prekážku trestného stíhania či výkonu trestu vydanej osoby pre iné trestné činy, spáchané pred jej vydaním, než pre tie, pre ktoré bola vydaná. Vydávajúci štát sa môže vzdať uplatnenia tejto zásady alebo môže udeliť dodatočný súhlas na trestné stíhanie pre ďalšie trestné činy. Takúto jednoduchú vec, ktorú chápe aj študent práva prvého ročníka, sa orgány prokuratúry snažia zahmliť nekompetentnými právnickými kľučkami. Česká republika sa svojho práva nevzdala a dodatočný súhlas s trestným stíhaním Mikuláša Č. pre vraždy pošk. Karcela a Oláha nedala. Dodatočný súhlas ani dať nemohla, pretože orgány prokuratúry pred vznesením obvinenia ho ani nežiadali. Z toho vyplýva jednoduchý záver, že Mikuláš Č. vznesením obvinenia pre vraždy pošk. Karcela a Oláha bol stíhaný ako obvinený v rozpore so spôsobom, ktorý ustanovuje Trestný poriadok a medzinárodné zmluvy. Pre zjednodušenie právnickej reči treba konštatovať, že Mikuláš Č. bol a je trestne stíhaný – protizákonne. Niekoľko poznámok k tvrdeniu generálnej prokuratúry o ohrození „suverenity“ Slovenskej republiky aplikáciou dodatočného súhlasu od dožiadaného štátu. Práve Česká republika ako dožiadaná strana sa v prípade akceptácie žiadosti o vydanie osoby Mikuláša Č. (je nepodstatné, či pre účely trestného stíhania či výkonu trestu odňatia slobody) v prospech Slovenskej republiky vzdala časti svojej štátnej suverenity voči tejto osobe. Súčasne jej však ostala zodpovednosť za túto vydanú osobu, čo sa javí ako právo pre nasledujúce obdobie vysloviť dodatočný súhlas s realizáciou represívnych prostriedkov (trestné stíhanie, či výkon trestu), ktoré v čase vydávania osoby neboli predmetom tohto aktu medzinárodného práva. Týmto je do budúcnosti garantované, že Česká republika má právo a zároveň povinnosť rozhodnúť o prípadnej žiadosti slovenských orgánov, či jej predmet nie je v rozpore s jej záujmami i s medzinárodnými záväzkami (napr. zákaz vydania pre politický, vojenský či hospodársky delikt). Zároveń je týmto zabránené, aby nedošlo k prípadnému obchádzaniu zákonov a zmlúv o vydávaní osôb, keďže by sa mohol prostredníctvom vydania k výkonu trestu odňatia slobody realizovať pôvodný zámer dožadujúcej strany, trestne stíhať túto osobu, alebo naopak pri vydaní osoby pre trestné stíhanie by sa mohol realizovať pôvodný zámer tejto osobe uložiť výkon trestu. Netreba zabúdať na ďalší významný fakt, že nie v každom prípade pri vydaní osoby musí ísť o občana Slovenskej republiky. Touto osobou môže byť aj osoba tretieho štátu, voči ktorej bude mať vydávajúci štát (v tomto prípade Česká republika) medzinárodné záväzky a záujmy. Zabezpečené dôkazy a väzba Mikuláša Č. sú zmätočné - neplatné. Do väzby možno vziať len osobu „obvinenú“ z trestného činu (ust. § 71 Tr. por.). Keďže Mikuláš Č. bol obvinený z vrážd pošk. Karcela a Oláha v rozpore so zákonom, potom i následné úkony prípravného konania, vrátane jeho vzatia do väzby, nesú známky zmätočnosti, t.j. sú protizákonné. Jednoznačne tento názor podporuje znenie všeobecného ustanovenia § 119 Trestného poriadku, kde v odseku 2/ sa konštatuje: „Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.“ Práve z tohto dôvodu sudca vrátil vec prokurátorovi na došetrenie a rozhodol o okamžitom prepustení Mikuláša Č. z väzby. Aj prípadný dodatočný súhlas Českej republiky s trestným stíhaním Mikuláša Č. za vraždy pošk. Karcela a Oláha by nemal retroaktívny účinok a tento platí len od doby jeho vydania. Pojem „dodatočný súhlas“ znamená následný súhlas po vydaní odsúdeného inému štátu s trestným stíhaním, neznamená to však legalizovanie neprávneho stavu už vykonávaného trestného stíhania pred samotným vydaním dodatočného súhlasu. Preto i v prípade dodatočne vydaného súhlasu s trestným stíhaním Mikuláša Č. za vraždy pošk. Slivenského a Filipa je nevyhnutné opätovne vzniesť obvinenie a opakovane vykonať všetky bez súhlasu vykonané úkony. V dôsledku týchto právnych pochybení bude nevyhnutne nasledovať prepustenie Mikuláša Č. z väzby, zadováženie dodatočného súhlasu z Českej republiky s jeho trestným stíhaním za vraždy pošk. Karcela a Oláha a opätovné vznesenie obvinenia a vykonania všetkých potrebných vyšetrovacích úkonov. V krátkej budúcnosti bude zaujímavé sledovať, či Krajský odvolací súd v Banskej Bystrici rozhodne skôr, ako bude dodatočný súhlas Českej republiky k trestnému stíhaniu Mikuláša Č. vo vraždách pošk. Slivenského a Filipa správoplatnený vrchným súdom ČR. Ak by došlo k situácii, že dodatočný súhlas právoplatný nebude, vyskúšala by sa v praxi „taktická vyzretosť“ slovenských orgánov činných v trestnom konaní. Dodatok : Ani som nepredpokladal, že moja záverečná predpoveď o probléme slovenskej prokuratúry s právoplatnosťou českého dodatočného súhlasu na trestné stíhanie Mikuláša Č. pre vraždy pošk. Slivenského a Filipa sa tak rýchlo prejaví. Prokuratúra dnes použila „taktickú“, rozumej „účelovú“ procesnú obštrukciu voči sudcom krajského súdu v Banskej Bystrici, keď prokurátor namieta ich nezaujatosť v danej veci. Jednoznačne tým chce oddialiť rozhodnutie odvolacieho senátu krajského súdu o prepustení Mikuláša Č. z väzby a súčasne získať čas, aby český vrchný súd správoplatnil rozhodnutie o dodatočnom súhlase k trestnému stíhaniu Mikuláša Č. vo vraždách pošk. Slivenského a Filipa. Prokuratúra by aspoň mohla poznať stanovisko Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého nie je možné namietať zaujatosť všetkých členov určitého súdu, ale len konkrétnych sudcov či členov senátu.