Strapatá matka kričiaca z pivnice... Zoznam autorových rubrík: Poviedky - bez cukru, Poviedky - trochu cukru, Poézia, Ako si tu žijeme, Zo spomienok, Job, Súkromné, Nezaradené
Pred dvomi rokmi mi skončila trojročná materská dovolenka, a tak som sa v záujme zachovania svojich nadobudnutých vedomostí, rozhodla nájsť si prácu. V tej predchádzajúcej som požiadala o výpoveď dohodou, nakoľko sme sa niekde medzi prebaľovaním prvého a kojením druhého syna, presťahovali vyše sto kilometrov od miesta môjho profesijného pôsobenia. Dostala som pozvanie na pohovor na miesto asistentky v nitrianskej firme.
Potrebujem ich. Aj keď mám svoju rodinu, svoj vlastný svet, bez priateľov by to nebolo ono. Takí, ktorí vedia brať, aj dávať, rozprávať aj počúvať, podať pomocnú ruku alebo prijať tú moju. Len sa niekedy ťažko hľadajú... Mne sa podarilo zopár naozajstných priateľov nájsť. Pri hľadaní som mala tú česť naraziť na týchto deväť ľudí, ktorích za priateľov považovať nemôžem:
Pán profesor, chcela som dnes napísať článok o učiteľoch. Sedela som a intenzívne rozmýšľala nad článkom, čo sa mi stalo asi prvýkrát v živote. Nakoniec som nenapísala nič. Iba toto. Keď sa povie učiteľ, jediný, kto ma napadne, ste vy. Vy, ktorý ste pre mňa znamenali tak veľa. Vy, ktorý ste mi pri odchode z gymnázia s úsmevom povedal: "Silvia, poslúchaj." Naozaj som sa snažila. Ale povahu nezapriem. Boli ste vždy s nami, podporovali ste nás, vychádzal nám v ústrety. Preto Vám patrí moje poďakovanie a úcta. Aj keď už teraz neučíte, pre mňa navždy zostanete Pánom učiteľom. Pretože sú veci, na ktoré sa nezabúda.... (p. prof. Milanovi Krahulcovi)
Keď vymieňaš nočné myšlienky za denné, jediným úderom vystrelím do vydýchaného ranného vzduchu stovky porcelánových úlomkov s nádejou, že ťa zasiahnu.
Takmer hodinu držím telefónne slúchatko pri uchu, až sa mi krásne sfarbí do červena. Jeden z mála naozajstných priateľov, hádam z doby niekedy okolo vymierania dinosaurov. Pätnásť rokov manžel a otec, zvedavý na názor ženy.
Ako sa cítiš, človeče, keď vykročenou nohou narazíš do múru? (Voda všetkých morí by nestačila na to, aby zmyla škvrnu po krvácajúcom rozume. - Lautréamont.)
Prišiel jeho čas opustiť svojich druhov. Má strach. A je trochu zvedavé.
Nikto v nej nesmie upratovať, aj keď je pravda, že ľudí pri pohľade dnu väčšinou pochytí záchvat jarného triedenia a vyhadzovania. Môj šuplík je plný až po okraj. Jeho obsah sa so mnou šesťkrát presťahoval a keď sa raz rozhodnem odtiaľto odísť, pocestuje so mnou znovu.
Držím v ruke slúchatko a nemo pozerám dnu. Akoby som v ňom chcela niečo zbadať. (Prosím ospravedlňte vnučku, že sa nedostavila na pohreb. Nevedela o ňom.)
Chcem sa rozprávať o téme potratov, interrupcií, umelom prerušení tehotenstva. O ľudskom živote. O téme, ktorá je rozoberaná všade a každým. Nechcem hovoriť politicky, nábožensky ani spoločensky. Chcem hovoriť ľudsky.
"Ty mi v tom určite poradíš..." "Chcem počuť tvoj názor..." "Čo povieš na toto?"
Poznám jeden park. Park plný stromov, kríkov, poničených lavičiek, rozbitých fľiaš, pozahadzovaných prezervatívov, zavše z vysokej trávy vykukne feťák, aby požiadal o oheň alebo sa opýtal koľko je hodín (možno je tam už viac dní, tak mu treba pripomenúť aj dátum).
Unavuje ma, ako sa dnes všade húfne oslavujú ženy. Predpokladám, že môj názor sa stretne s masovým nesúhlasom, ale sme ženami celý život a nič sa na tom nezmení. Kto tento sviatok vlastne oslavuje?
Celý život som mala za priateľov, až na pár výnimiek, mužov. Bolo to spôsobené tým, že na našej ulici sa v tej generácii urodili prevažne chlapci. A tak som hrávala futbal, chodila na karate, učila sa pľuť a smrkať len tak do trávy. Nie, rozhodne som nepôsobila ako dáma.
Kráčam po ceste s neodolateľnou maskou šťastného človeka. Pozerám, zamýšľam sa, posudzujem, hodnotím. Vidím mladú študentku a priznávam si svoju závisť. Obzerám sa za ňou ako chlap v najlepších rokoch a mám čo robiť, aby som nezapískala. Nuž, keď je raz niečo pekné, tak je to pekné.
Toto je príbeh o mojej vlastnej neschopnosti postaviť sa niektorým faktom zoči-voči. O mojej hanbe pred človekom, na ktorom mi záleží a nie som schopná spraviť nič, aby som mu pomohla. O Milanovi.
Keď už nie je možné vybrať si nejakú možnosť, potom zostáva iba pokúsiť sa o nemožné.
V snahe rozvinúť debatu na úrovni mi hovorí známa: "Ty, ja si neviem predstaviť, aké to bude keď zomriem." Nebola som schopná uspokojivo jej na túto otázku odpovedať a tak sa naša filozofická debata skončila rovnako rýchlo, ako sa začala. Ale chrobák v hlave už bol nasadený a ja, povaha, ktorá sa musí vo všetkom vŕtať, kým na to nepríde, som zapojila svoju jedinú funkčnú nezamestnanú mozgovú bunku.
Zo sladkého ničnerobenia ma vytrhol vytrvalý škrekot našej poštárky: "Silviaaaaaaa....Máte doručenkuuuu...." Prevrátila som oči, ono podľa mojich skúseností, doporučené listy nie sú nikdy dobrým znamením a vytrepala som sa hodiť svoj vzácny autogram na zdrap papiera.
