Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Vytáčajú ma poučky. Najmä tie, ktoré musia deti vpisovať do hárkov na domáce úlohy. Verš je jeden riadok v básni. Detská literatúra je literatúra písaná spisovateľmi určená pre deti. Rým je zvuková zhoda slabík na konci veršov.
„Dobré ráno, maminka.“ Natiahne svoje ruky a celou váhou sa ku mne privinie. Jej vlasy mi ako záclonka prikryjú tvár. Odfúknem ich len z nosa. Nestačí jej objatie. Pritlačí sa tak, aby som ju svojimi rukami čo najviac pokryla.
Bojujeme – dohodami a kockami. Premiestňujeme vojačikov po mape sveta. Útoky a obrana, získavanie a strata krajín. Dohrávame, zas som dopadla najhoršie. Odkladám s drobkou hru do škatule. Matúš je preč. Nevoláme ho späť.
Sadáme do auta, nepúšťam rádio. Matúš má chuť rozprávať sa, nepokazím predsa peknú chvíľu. „Mami? Čo znamená liberálny?“ Aha. No.
Osemdesiat v bankovkách a kôpka v drobných. Audit detských pokladničiek večer pred exkurziou dopadol výrazne lepšie, než pohľad do peňaženiek ich rodičov. V poriadku, šetria dlho a sú to ich peniaze. Lenže.
Moje deti nemajú typickú babičku. Mnohé v jej veku štrikujú, starajú sa o záhradku a hýčkajú si vnúčatá. Ona oprášila jazyky, veľa pracuje, píše, prednáša a cestuje po celom svete.
Trochu ma kopne a vzápätí zaľahne polovicu mojej periny. Dýcha nahlas a pokojne. Osmelím sa a pohladím tam, kde tuším jeho vlasy. Nechcem ho prebudiť.
Veľké deti, dlhší spánok. Keď boli malí, neverila by som. A stále si to neviem prestať užívať. Novoročné ráno u priateľov mi pripomenulo časy, keď ma z postele ťahali za očné viečko drobné prsty. Priatelia majú dvojročného syna.
Kde je? Obzerám sa okolo. Všetci ostatní chlapci sa prezliekajú a prezúvajú, môj nikde. „Je tam, vzadu,“ kývne rukou mladý tréner a vyberie sa ho zavolať.
„Kedy dnes prídeš?,“ ozvalo sa v telefóne. „Až okolo siedmej.“ „A potom už budeš večer doma?“ „Hej. Čo, chceš ísť von?“ „No... niečo také.“
„Ešte nemôžem.“ Odpovie mi každé ráno, keď sa dooblieka a ja jej vypulírujem okuliare a učešem ju. Je to odpoveď na moje „vyčisti si zúbky a poď raňajkovať“.
Malí prišli domov s tým, že tentoraz chcú robiť svoje projekty na vlastivedu a prírodovedu inak. Vraj vziať veľký papier, napísať, nakresliť a nalepiť obrázky už nestačí.
Dvere auta buchnú do tmavého ticha. Niekde blízko vyrušia psa. Zašteká krátko, bez odozvy z ostatných dvorov. Šťuknem kľúčom v zámke. Každý zvuk znásobuje ozvena.
Jej ruka je teplá a drží ma pevne. Už je skoro taká veľká ako moja. Verím, že ju netlačím. Cítim, ako mi vlhnú oči. Toto je doma, toto je absolútny pokoj.
„A keď sa tak ponáhľaš, čo keby si sa s nami len v aute rozlúčila a my by sme išli do školy sami?“ Dnes sa až tak neponáhľam... „Matúško, zajtra, dobre? To naozaj budem počítať každú minútu.“
Keď mali malí asi šesť rokov, dostali sme niekoľko podobných hier. Sú to kartičky s otázkami a odpoveďami a ich cieľom je naučiť deti niečo o svete – ako sa slušne správať, ako sa nestratiť, niečo o bezpečnosti.
Príliš teplé noci a rána majú niečo do seba. Napríklad to, že ráno sa prebudím pol hodiny pred budíkom. Schytím knihu. A po prvej strane vyskočí v hlave čertík – rob niečo, keď už si vstala včas. Napríklad – zbaľ sa.
„No poď! Pridaj!“ Matúš vyskakuje z gauča – kričí na cyklistov na obrazovke a mohutne povzbudzuje. Posledné metre prebrali z letargie aj tata. „No! Skracuješ to! To čo je?! Nie! Zasa!“
Stretnutie s priateľmi nás po rokoch priviedlo na detské ihrisko, kde sme s deťmi kedysi strávili veľa pekných popoludní. Pomáhali sme im rozhýbať hojdačky, strážili na preliezačkách nad našimi hlavami a občas im z nich pomáhali.
Okná dokorán, horúčava príjemne vyhrieva náš studený byt. Ťukám do klávesnice a spoza okna sa ozve plač. To musí byť naozaj malé bábo. Náš byt je dlhý a plač sa ozýva celý čas, kým kočík prejde okolo.
