Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Sveter a hrubé ponožky. Keď si dávam pyžamo a nejdem hneď rovno do postele, obe je nutné. A to som rada, keď pod pyžamom nemusím mať ešte aj tričko. Pyžamo je flanelové, ó, aké sexi... Ale na čas košieľok budeme musieť počkať tak do mája. Kým nezačne prúdiť teplý vzduch zvonku.
„Prosím ťa. Ja už fakt neviem." Tato stojí pred skriňou detí totálne bezradný. Snažil sa pripraviť malým veci na ráno. „Už som úplne mimo. Nejako sa strácam... Nie som schopný vybrať Julke oblečenie. Tak aby nevyzerala... divne." Keby naša škola vyhlásila referendum za uniformy, je mi jasné, že by prvý dvihol ruku.
Sadol si mi na kolená a preložil jednu svoju nohu cez druhú. Zamrvil sa, chytil moje ruky a prekrížil si ich na bruchu. Hlavu naklonil tak, že sa mi dotýka líca. Zhlboka si vzdychne a oprie sa chrbátikom o moju hruď, úplne uvoľnený. Má o rok viac a o pár kíl menej ako moji malí. Ale sadol si presne tak isto, ako to robia oni. Rovnako si na mojich kolenách radi nájdu svoje pohodlie. Páči sa im cítiť mamu zo všetkých strán. Po chvíli sa naše dýchanie vyladí. Nevadí, že si pri rozprávaní nevidíme do očí. Lebo môžeme hovoriť celkom ticho - a ucho pri uchu, líce pri líci - pekne sa počujeme a cítime.
Na stolčeku stáli dve šálky s kávou. Cez okno kaviarne dopadalo nízke podvečerné svetlo, mriežkované cez záclonu a krásne teplé pod ňou. Z jednej strany stola pán vo svetlom obleku. Oproti nemu pani, vedľa na kresle kabelka a klobúčik. Pozerali sa von oknom a občas usrkli z jemného porcelánu. Sedela som pri stolíku vedľa, čakala a čítala si knihu. Všimla som si ich náhodou, ale odkedy som ich zbadala, bolo mi ťažko na nich nepozerať. Okolo seba mali bublinu pokoja a pohody. Vôbec sa nerozprávali. Asi na niekoho čakajú. Možno na dospelé deti. Alebo priateľov z mladosti.
Tri dni mi pripomínala, že jej mám pomôcť dokončiť špeciálny darček. Zabalili sme, zalepili a ona doplnila nápis. Pre Ježiška odo mňa. „Juli, a ako Ježiško spozná, od koho od je?" „Veď Ježiško vie všetko." Pozerá na mňa ako by som sa pýtala, či je tráva zelená. „Je tam počítač s hrou, s takou postavičkou Pou. Kameň, ktorý vyzerá ako bumerang. Náramok a nakreslené, čo som robila v lete. Vyrobila som to. No a leto sa končí, pomaly sa blížia Vianoce. Keď sa to páči mne, možno sa bude aj Ježiškovi. " Už som balila kadečo a kadekomu. Ale že budem baliť niekedy darček Ježiškovi , to mi nenapadlo. „On mi vždy prinesie toľko darčekov. Tak prečo by aj Ježiško nemohol niečo dostávať?", vraví dieťa. Jasné. Prečo by nemohol.
„Ďakujem. Nestáva sa často, že mi zastaví žena a sama." Stopárov je stále menej. Keď môžem, zveziem. Kedysi som takto tiež najazdila stovky kilometrov. Roly sa vymenili, už nesedávam na mieste spolujazdca a tiež sa zmenil môj postoj k stopársko - vodičským rozhovorom. Rada jazdím mlčky. Nepotrebujem nutne tliachať, len aby to nebolo trápne. Ticho za trápne nepovažujem, je mi vzácne. Tento mládenec však zjavne hovoriť chcel.
Každý, kto zbadá jej ruky, si ich zapamätá. Dlhé štíhle prsty sú doma na klaviatúre, rovnako ako so skúmavkou v ruke. Rada hladí ruky iných. Ako lekárka sa často dotýka aj nepekných a boľavých rán. „Je to len koža," zvykne hovoriť, keď robí s niečím veľmi špinavým, „to sa umyje". Jej dotyk nikdy nie je len tak.
Obrovská opletaná fľaša a z hrubého skla stála v rohu kuchyne. Úzke hrdlo zapchaté niečím, čo pripomínalo plastelínu, trčal z neho čudný prístroj podobný teplomeru. „Dedo robí víno,“ vysvetlila mi kamarátka. Mútna tekutina s penou vnútri fľaše očividne pracovala. Bola v tom zvláštna alchýmia, tajomstvo.
Ešte že som v tej škole dávala pozor. A čítala si aj niečo navyše. Kráčame hore banskoštiavnickou kalváriou, traja veľkí a traja školopovinní. Nakukneme do každej kaplnky. Malí trvajú na zachovaní poradia, chcú poznať celý príbeh a to presne. Ako ideme hore kopcom vysvetľujem výjavy, občas slovo preberie tato. Príbehy nás dovedú až hore. Cítime sa neskutočne a mysticky, nad mestom s tisíckami svetiel. „Poďme už", ťahá ma preč zbojník. Som prekvapená, veľmi sa sem tešil. Nechávali sme si tú cestu na posledné dni výletu a na večer. Ale je riadna tma, kopec vysoký a cestičky úzke... „Ty sa trochu bojíš, Matúško, však." Prikývne.
„Ty brďo! Tak toto som ešte nevidel!" Ty si toho ešte nevidel, panáčik, pomyslím si, ale nepoviem nahlas. Otočím sa. Matúš oči ako kolesá od voza a zíza na okno. Pri spodnom okraji je prilepený veľký lúčny koník.
V uchu mal náušnicu, takú tú okrúhlu, dutú a rozťahovaciu, na ktorú som už asi stará. Na ruke oceľový prsteň a hlavu bez vlasov. Mohol mať niečo cez dvadsať. „Dáme si dve kofoly a dvakrát víno - raz ako strik a raz s minerálkou, ale zvlášť." Pokrútil hlavou, nechápal. Asi sme to zle povedali. Skúsili sme znovu a ešte raz. „Trampolína je vzadu?", opýtali sme sa kým nalieval. Tá nás k podniku, jednému z mnohých pri tomto jazere, prilákala. „Už ju nemáme," zavrčal. Keď nám podával poháre, všimla som si jeho mikinu. Zelená s nápisom - názvom nacionalistickej strany a v nej odznak s jej logom. Oči mi padli na rovnako ladený plátok na barovom pulte. Na titulke fotka hrdého predsedu, čo by chcel mať pod palcom celý kraj. Po ceste von sme minuli nacionalistický plagát.
„U nás je tak – kto pracuje, dostáva plat. Kto je v dôchodku, penziu. A kto nepracuje, nemá nič, žiadnu podporu. Mám dvoch synov. Jeden je dospelý, 24-ročný. Študuje, ešte rok a bude z neho magister, učiteľ. Druhý má dvanásť, pôjde do siedmej triedy. Robotu nemám. Ani muž. Robil s betónom, panely, odliatky, ale už sa nestavia a aj on je päť rokov bez práce.“ Pozerám na drobnú ženu, má najviac o päť rokov viac ako ja. Hovorí po ukrajinsky, ja po slovensky, ľahko si rozumieme. Na lavičke pred dverami domu švagrinej v malej dedine na východe rozložila svoj tovar. Z obrovských tašiek vyťahuje bielizeň, tričká, tepláky, nohavice. Ceny trochu nižšie ako u Číňana. Zazvonila a ponúka, keď si vyberieme bude rada, keď nie, žiadna tragédia. Skúsi o dom ďalej.
Z poľa plného slnečníc sladkasto zavanie. Bežím ďalej. Dvesto metrov medzi stromami popri bazových kríkoch, vyhnúť sa žihľave. Okolo poľa s kukuricou, je čerstvo pohnojené. Po kilometri zavanie kopa podstielky vyvezenej z niečej stajne. Uch, nepríjemný sladký zápach, niekde blízko asi bude mŕtvy vták. Po ceste pred chvíľou prešiel traktor, zvíril slamu a malé žlté kúsky stále nie sú celkom usadené, skúšam zadržať dych. Obehnem kopu vytrhanej suchej buriny, po daždi by bola cítiť ako huby. Vbieham do dediny. Je skoro áno, ale nie som na ulici sama. Pri cintoríne pani zametá chodník, cez jemný závoj prachu zacítim jej čerstvo vypratú zásteru. O kus ďalej sa snažím vyhnúť dymu z cigariet, obláčik zakrýva ženy v pauze pri upratovaní kalinkovskej krčmy. Vraciam sa a už sa teším na lístie navŕšené asi kilometer od domu, vonia ako pôda.
Na lesnej cestičke pri rannom behu už boli popadané listy. To pre ten včerajší vietor, klamala som si chvíľu. Ale nie, už sú aj žlté. O pár týždňov ich nebude pár, budú mi šušťať pod teniskami. Prekročila som spadnutý konár, vyhla sa hlbokej stope po traktore a šliapuc po žltozelených srdiečkach som si spomenula na iné lístie spred roka, o veľa kilometrov ďalej.
Rozoznajú veľmi presne každú mušličku - túto našiel Matúš a druhú Julka, nie, tá nie je ich. Prehrabávajú sa v kope a precízne ju triedia. Nechápem, podľa čoho. Rovnako nerozumiem, ako sa vyznajú vo všetkých svojich figúrkach gormitov a petšopov. Myslela som, že ich zbieracia mánia prejde už dávno - ale nie. Matúš si pamätá všetkých svojich bojovníkov a dokonca vie aj akých on nemá, ale vlastní ich Dávid alebo Gáborko a aktuálne ma informuje, akí pribudli do Riškovho portfólia. Sú ich desiatky a on sa v nich stále vyzná. Veľmi presne si obaja zbojníci pamätajú, kto našiel akú mincu. A hlavne kto mi kedy ako dlho pomáhal. V tom majú jasno.
Tešili sme sa týždne. Uvidíme a budeme ich počuť naživo. Pesničky kapely so spánkom v názve počúvame dookola a poznáme každý poltón. Dlho sme odkladali zo študentských zárobkov. Muzikanti a Praha a priatelia a sloboda!
Kedykoľvek si spomeniem na túru zo svojho detstva, vybaví sa mi ako prvý obraz otca s dcérou na krku. S nohami hojdajúcimi sa mu na hrudi, dlaňami sme sa držali za jeho stále vyššie čelo. A smiali sa naširoko tešiac sa z výhľadu, aký nikto iný nemal. Bolo nám najlepšie na svete.
Na stole stála kanvica mlieka. Zaujímavo, aj keď trocha príkro voňalo a bolo teplé ako môj prst. „Treba ho rýchlo preliať do fľaše," povedala kamarátka. Neskôr som pochopila. Vo fľaši sa zakrátko urobil hustý smotanový štupeľ. Museli sme ho zjesť lyžičkou, ešteže mala široké hrdlo. „Mám ju od babky a snažím sa ju nerozbiť. Ľudia kedysi dobre vedeli, ako skladovať mlieko." Kamaráti brali mlieko od tety z vedľajšej ulice niekoľkokrát v týždni. Mala dve kravy a predávala ho susedom na striedačku. Spoľahlivo prehlušilo chuť kávy v hrnčeku, ale ona bola vlastne škoda ho do čohokoľvek liať. Najlepšie chutilo samé. Správalo sa ako perpetuum mobile. Odliali ste - a zas sa vytvorila smotana. A znova a znova. S čerstvým mliekom na raňajky sme u priateľov na dedine strávili pár krásnych letných dní.
Keď nemám problém prenocovať štyroch ľudí , na posteliach a v čistých perinách. Kedysi som si k priateľom nosila spacák a do starého podnájmu si aj oni nosili svoj k nám. Ak vôbec, často sme vôbec neriešili ako prenocujeme. Ale už máme vlastný byt - a byt je aj komora a komora sú aj periny a veľký byt je aj veľa priestoru na spanie... Na internátnu izbu ani privát by som sa už nevrátila. Ale tie spacákové časy mali niečo do seba.
Tak už je skoro po žatve. A najhlbšie výtlky zacelili. Týždeň sme nepotrebovali vedieť ani koľko je hodín, len podľa ubúdajúceho mesiaca sme sledovali ako idú dni. Teraz obzerám svet a narážam na stopy času, celkom dosť vecí sa stalo. No ten bezčasý týždeň bez signálu by som kedykoľvek v roku vymenila za akýkoľvek iný.
