Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Vedia, čo jeme aj pijeme. Kto je maškrtný a kupuje si lacné keksy, kto má rád prvotriedne potraviny. Ako často do seba dostávame kofeín. Kto má rád poriadok a komu je to jedno. Aké máme talizmany, poznajú fotky našich mužov a detí.
„Čo je toto?" Cukríky som jej ráno nedávala, ale v kapse aktovky je plná škatuľka. „To sú... tiktaky od Elinky. Vravela som ti, že mala dnes narodeniny. Rozdávala. A mami, môžem si dať? Odložím si ich v izbičke." No jasné, presne viem, ako rýchlo a kde by skončili. „ Nie. Odnes ich do kuchyne."
„Budú to tri triedy maturantov. Potrebujú vedieť ako vystupovať, hovoriť, pôsobiť dobre a presvedčivo." Také bolo zadanie. To zvládnem. V pohode. Už som stála pred komplikovanými skupinami.
Teta Ruženka nevidela. Mala chorú nohu a už nevedela chodiť bez pomoci. Maličká, trochu zhrbená, s priesvitnou tvárou starých ľudí. Mala jemné ruky, keď sa ma chytila bolo to ako dotyk motýľa. Teta Ruženka bola prastará teta dávneho priateľa mojej sestry. Do 99 rokov žila sama vo vlastnom byte, keď mala sto, presťahovala sa do penziónu.
Ty ideš do Grécka? Do Atén? Čo si! Veď tam sú stále štrajky a demonštrácie, vraj tam vytiahli aj vodné delá - vyprevádzali ma viacerí. Teraz stojím vo výťahu a čítam ďalšie z upozornení, ktoré sa začína „dear guests, we kindly inform you...". Dnes nejazdia autobusy, električky, ani taxíky, dozvedám sa. Iba metro. Včera nejazdila žiadna hromadná doprava. Zajtra možno aspoň tie taxíky budú, potrebujeme sa dostať na letisko.
Do posledných krokov pomáhame niesť ruksaky s knižkami, tašky s telocvikom, hudobkou, potreby na výtvarnú. Na prahu školy sa rozlúčime. Objímeme sa a pobozkáme. Stojíme a hľadíme ako smerujú k šatniam o pár sekúnd dlhšie, než oni vnímajú.
Roky jazdím okolo. Najprv som si myslela, že tie náhrobky sú taká zvláštna propagácia miestneho kamenára. Vyrobil a vystavil, aby si každý všimol, čo všetko ponúka. Uprostred ničoho na zelenej lúke vedľa seba stojace pomníky. Lúka je veľká. Občas na nej zakotvia kolotoče, párkrát som tam videla chlapcov naháňať loptu. Oproti je družstvo. Nedalo mi. Vyzeralo to na dážď, do stromov, sa opieral vietor, ale bola som sama a neponáhľala sa, tak som zišla z cesty. A ona to vôbec nie je žiadna reklama výrobcu náhrobných kameňov. Všetko je inak.
Som tu za dva mesiace asi štvrtý raz. Ako na klavír. Tá istá sestrička, zas iný lekár. Vždy si tu pripadám strašne nesvoja. Bodaj by nie. O chvíľu sa vyzlečiem.
Vo veľkej keramickej peci mäkko praská oheň. Pred chvíľou sme sa vrátili z maštale. Bolo treba podojiť kozu, pohladiť koňa a naložiť drevo. V tom dvojkoláku nás vozila babka s dedkom, hovorí Jarka a všetky si spomenieme na svojich starkých. Pod nohami cestou späť do domu šuchoce žlté lístie. Jablká treba zajtra obrať. Tuhšie si pritiahneme šály. Pozor, aby sme nekopli do sklenených svietnikov na zemi pri dverách. Táňa sa zohne a odtrhne pár lístkov čerstvej mäty. Vojdeme do dverí, zhodíme bundy a o chvíľu každá držíme v rukách veľkú šálku s čajom.
Mohla byť sobota alebo možno aj štvrtok. Babička bola dôchodkyňa a šila, keď bolo treba. Len muselo byť dobré svetlo. Roztiahla v obývačke okrúhly stôl. Robila to iba pri dôležitých slávnostiach a pri strihaní.
Prsty sa nám dotýkajú, pobrukujeme si popod nos. Skladáme spolu obrázok z malých plastových kúskov. Náročné je to, musíme dávať veľký pozor, aby sme nezničili, čo vyskladáme.
Toto je prvá konferencia, kde som si počas žiadnej prezentácie nezapla počítač. Obedujem a dochádza mi, že takéto zvláštne zhromaždenie ľudí zažívam asi prvý raz.
Načo je toto dobré - opakujem som si sediac v aute s dvoma rozbitými prednými dverami, poškodeným blatníkom a odrazeným nárazníkom. To sa tá cesta z plávania dosť pretiahla a predražila. Tato pred chvíľou aspoň odviezol deti, po dvoch hodinách už dosť rozdivené. Stojím pred cudzím domom vo Viničnom. Vážna nehoda medzi Pezinkom a Šenkvicami zamestnala policajtov, bude treba čakať - povedali mi rovno. Tak čakám.
Mala asi sedemdesiat, ťažko sa to odhadovalo. Veľké deti ďaleko, aj veľké vnúčatá. Vždy, keď prišli, bol to sviatok a krásne. Lenže zas odišli. Nevadilo jej bývať samej so sebou. Na presklenom sekretári na háčkovanej dečke soška panenky Márie a nad ňou na stene obrázok Jána Pavla II. Ráno slabá káva osladená medom. Trochu upratať aj tak vždy uprataný domček, malý nákup - často skôr pre pár slov s predavačkou než pre kilo cukru. Skromný obed. Medzitým malé hospodárstvo, podvečer omša. Pokojné dni v pomalom rytme. Starší ľudia už toho veľa nenabehajú.
Na čo je dobrý divý gaštan - pagaštan. Neviem celkom. Je krásny, preto ho rada fotím. Dajú sa z neho robiť postavičky. Babky verili, že gaštan položený do rohu odplaší pavúky, asi nemajú radi jeho pach. A vraj nosí šťastie. Od jesene až do tej ďalšej mám vždy jeden v kabelke. Po pár týždňoch už scvrknutý, ale predsa si šťastie nevyhodím.
Skoro každé ráno stretávam pred školou mamu so šiestimi deťmi. Nie všetky sú jej. Do školy berie aj deti iných mám z dvora - od prváka po puberťáčky. „Dobrý", kývneme si vždy a ona jemne postrčí najmenšie, aby sa tiež pozdravilo. Občas sa strieda s mužom, asi ako komu vychádza práca. Po nej prichádza ďalší tato zo susedstva. Najprv odvedie prváka a potom ešte malú škôlkarku. Malému dáva tašku až v školskej chodbe, zväčša idú peši a tak ťažkú brašňu nosí sám prehodenú cez plece. Jeho malý je na prváka dosť urastený. Tak ho dali na zápasenie, tréning dvakrát v týždni mu pomáha vybiť priveľa energie, ktorú telo má, ale hlava ešte nevie celkom spracovať.
„Prerušenie! Nemáme medveďa. Tak bude namiesto neho žirafa, dobre?" Mám čo robiť, aby som sa nerozosmiala. „Dobre, veď to má tiež štyri nohy. Môže byť žirafa." „Ho ho ho, čo robíš, človeče, zabil si mojich najvernejších sluhov", hrmí hlbokým hlasom medveď - žirafa - Julka. Vedľa nej sa chichoce Matúš. Jeho kráľ vykukuje z roku scény, cúva pred divým zverom.
Abdul odchádza. So správou som prišla minule zo školy. A každý, komu ju poviem, ostane vyvalený - a smutný. Vážne odchádza? A kam, a prečo, to je škoda - reakcie sú rovnaké. Tak som sa ho išla opýtať. Áno, odchádza, prikývol. Ešte sa občas objaví, ale ide za iným biznisom, za ďalšou životnou výzvou. Nebude už v Šamoríne vyrábať a predávať najlepšiu zmrzlinu, koláče a torty na svete. Bude v Grobe piecť husi a kačky.
„Keď, keď, ja to neviem, snif. Neviem to..." Malá pusa ako podkovička, oči červené, aj celá tvár. Plače už určite dlhšie. Práve som prišla domov, pol deviatej večer. Pánečky. „Tak mi to ukáž, Matúško. Čo sa deje." Na stole hárok papiera so slabikami. MA a MO, SE, LI, MI... „Skúsime prečítať? Tak, čo je toto za písmenko?" „M." „A toto?" „O." „Tak a spolu to je?" „ME?" Uf. „Matúško, keď je to M a O, ako by to mohlo byť spolu?" „Vidíš, neviem, snif." „Ja viem, ja viem! To je mo!", poskakuje vedľa neho sestra. Hárok prečíta zhora zdola bez chyby za pol minúty. „Tak to skúsme ešte raz." Trápime sa ešte pár minút. Je neskoro. Nemá to význam. Treba cvičiť zajtra.
Kráčala pomerne pevne, hoci mala obuté vysokánske podpätky. Nad nimi sieťované pančušky a džínsové kraťasy tesne pod zadok. Rozpustené dlhé vlasy, výrazné líčenie. Takto tu vídam mnohé dievčatá. Za Slovnaftom od jedného semafora k druhému a zasa naspäť. Pomaly, niektoré hlavu sklonenú, mnohé pozerajú priamo do áut. Takto priťahujú pohľady vodičov a možno niektorých aj zastavia. Táto dievčina by tu nebola nič výnimočné. Keby.
