Marie Stracenská
Anjeli
Už sú to dva týždne. Priviedla som deti do školy. Hneď za dverami vestibulu ma zastavila cudzia učiteľka. „Tu sa s nimi už rozlúčte, odteraz už budú chodiť do šatne sami." Pustila som im ruky, kľakla si, aby som ich mohla objať. S vakmi na chrbtoch to bolo nemotorné. Pobozkali sme sa, zaželala som im krásny deň, zašepkali sme si ako vždy, že sa ľúbime najviac na svete. Otočili sa a kráčali k šatni. Julinka sa ešte obrátila a poslala mi vzdušnú pusu. Zašli - a ja som vykráčala von, k autu a do práce. Ťažko sa ide. Už im nezavesím bundičky, musia sami. Nepomôžem hľadať odkopnutú papuču, nenadvihnem vak. Tak zrazu sú veľkí.