Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Stretnutie s priateľmi nás po rokoch priviedlo na detské ihrisko, kde sme s deťmi kedysi strávili veľa pekných popoludní. Pomáhali sme im rozhýbať hojdačky, strážili na preliezačkách nad našimi hlavami a občas im z nich pomáhali.
Dvadsať päť stupňov. Viac náš domáci termostat v super chladnom byte asi nikdy neukazoval. Vonku je o dobrých desať viac. A to už je podvečer. Odhodlaná sa prezliekam a deti prekvapene dvíhajú obočie: „Ty ideš behať? Teraz?“
Umca, umca, umca, umca... Fíha, dnes to nejako roztočili... Zo strany bytu, ktorá je jedným oknom natočená do dvora, sa ozývajú mohutné basy. Susedia vedia, ako sa zabávať. Ale toto je naozaj už dosť nahlas.
Okná dokorán, horúčava príjemne vyhrieva náš studený byt. Ťukám do klávesnice a spoza okna sa ozve plač. To musí byť naozaj malé bábo. Náš byt je dlhý a plač sa ozýva celý čas, kým kočík prejde okolo.
„Musíme tam byť presne o trištvrte na osem. Mami. Ponáhľaj sa.“ Ak sa obvykle niekto ráno ponáhľa, som to ja. Teraz nie. Matúš si vypýtal košeľu a Julka pekné šaty. Ako by to bolo... na koncert sa patrí takto.
Týždeň som nebola doma. Tak to niekedy s prácou je. Nič také hrozné sa nestalo. Malí sú už veľkí, mali čo jesť, tato sa postaral o zvyšok. Nič také hrozné sa nestalo. Iba...
„Kto koho skúša? Ja teba, či ty mňa?“ Sedia oproti sebe na gauči, obaja pred sebou jogurt s rožkom a pohár sirupovej vody so slamkou. Zajtra majú písomku z vlastivedy. Tato má povinnosti mimo domu a ja ešte musím ťukať do počítača
Pred časom ma priateľky vzali na úžasné a zvláštne miesto. Malo pre mňa nie veľmi zrozumiteľný názov Nárcie a dostalo ma – atmosférou, netradičnosťou a krásou. Netušila som, aké šťastie som mala, že bol náhodou marec.
Pár sivých na bokoch, na zvyšku hlavy tiež prerastajú. Šediny na brade som si všimla už dávno. Vlasy až teraz. Ešte nemá ani štyridsať. Zastrihávam, čo strojček vynechal, a rozmýšľam, ako sa to pomaly deje, že môj muž starne.
Tak po tomto mi už fakt neuverí, že Zúbková víla nie som ja. A nespadlo to niekam? Keď tu nie je zub, tak si ho musela zobrať - že by tu nič nenechala? Prevraciame vankúš, pozeráme pod matrac, kde je odmena od víly.
„V sobotu sme potom boli v Bratislave. Skoro sme zmokli. A večer sme hrali s babkou karty.“ Matúšovo písmo je krivoľaké a viem, že štylistika nie je dokonalá.
„Život je asi nejaká hra na plusy a mínusy, pričom výsledok závisí od celoživotného skóre.“ Takto sa pred pár dňami začínal mail od otca ťažko chorého chlapca, o ktorom som kedysi písala.
Keď sme otvorili vrchnú zásuvku, bola celkom naľavo. Drevená farebná šperkovnica, pre nás truhlička plná pokladov. Dnes už viem, že náušnice, klipsy a náramky v nej boli len bižutéria. Babička sa nezdobila, dávala si ich iba do divadla a na naozaj vzácne príležitosti. Nepotrpela si na honosné a okázalé kúsky. Tie, čo mala, sa vmestili do malého priestoru, celé roky si nekupovala nové. Cenné klenoty - pár prsteňov - mala inde. Nezaujímali nás, neboli také pekné. V škatuľke bývali ŠPERKY, krásne, lesklé, vzácne. Nikdy sme si ich neskúšali. Iba sme sa nimi radi prehrnuli, obzerali si ich a premýšľali nad tým, či a kedy raz také tiež budeme mať.
Spomienkový optimizmus je veľká vec. Ale aj keď ho zapnem na maximum, z mojej pamäte z čias, keď som mala dvadsať, nevyčaruje medzi najdôležitejšími prejavmi uvedomelosť, cieľavedomosť, ani prácu pre komunitu. Jakub to má inak. Kým som ho stretla, netušila som, že na Slovensku je dedina s menom Dolný Lopašov. Jakub je odtiaľ - jeden z necelej tisícky ľudí, ktorí bývajú v dedinke v trnavskom okrese. Hrdo nosí Lopašov na tričku, a vďaka nemu aj jeho priatelia, ktorí v dedine nikdy neboli. Ale možno sa tam raz pozrú. Napríklad aj preto, aby sa potešili z toho, čo Jakub a jeho priatelia v Lopašove menia.
Očami pohýnam autobus dopredu, ale rýchlejšie ako krokom to nejde. Veď som to vedela, klasická hnusná zápcha. Julka nám zabudla povedať, že má koncert – vraj až o týždeň. Ale aj keby nezabudla, skôr by som to dnes nezvládla. Pred štvrtou sme ešte boli v Skalici, môžem si gratulovať, že som stihla autobus z Bratislavy domov o štvrť na šesť. No, lenže koncert sa začal o pol... Možno nebude hrať celkom na začiatku. Možno sa to už od Rovinky rozbehne. V hlave rátam sekundy a zhrabávam posledné zvyšky optimizmu.
Čarujeme pohľadmi, aby sme upútali čašníka. Nič. Jemne zamávam. Tiež žiadny efekt. Ide okolo a kamarát ho osloví. Ani teraz nič. Ich snáď trénujú na to, aby sa pozerali cez zákazníkov ako cez sklo. Dve tretiny ľudí sedí ako my pri prázdnom stole. „Vieš čo? Tu sa asi nenajeme. Poďme inde,“ hovorí kamarát. Je blízko niečo iné? „Pohľadáme.“ A len o poschodie nižšie zbadáme táckareň. „Ideme, som hladný.“
A ty nepoznáš podniky v centre? Fakt? A čo robíš večer? Opýtala sa ma dvadsaťročná dievčina začudovane. Nepoznám. A vlastne ma to ani nemrzí... Vonku je ticho a tma. Stlmíme svetlo a sadneme si k sebe. Pripravení na posledný pravidelný večerný rituál malého zbojníka - hoci všetko dôležité urobil pred uložením sa, ešte sa nutne potrebuje napiť, vycikať, vysmrkať... nehodiace sa škrtáme a želáme mu po ikstý raz dobrú noc. A začína sa Večer. Keď som takto vídala svojich rodičov, čudovala som sa a vravela si – ja nikdy. Takto netvorivo tráviť večer, a nespoločensky, ani sa o ničom extra nerozprávajú. Trápne. No...
Pred týždňom to bolo zvláštne predpoludnie. Zatiaľ čo „chlapi“ išli po šibačke, my „dievčatá“ sme ostali doma. Veľmi dobre si pamätám tie veľkonočné pondelky, keď sme so sestrou čakali. Pred šibačmi sme akože utekali a akože sme sa jedovali na mokré blúzky, ale v skryte duše sme boli rady, že k nám trafili.
Jedno auto pokazené, druhé má dnes muž. Kým zamykám, obzerajú v predzáhradke puky na baze. Privriem bráničku a vykročíme k škole. Julkina ruka, ktorou chytá moju, je trochu chladná. Nebude dlho. Druhá ruka ostáva voľná. Zbojník kráča samostatne ako chlap pár krokov pred alebo za nami – nie sme ďaleko od štádia „nedávaj mi pusu pred kamarátmi a nehovor mi Matúško!“
Mala by som vstať a ísť spraviť raňajky. Mala by som. Ale ešte chvíľku nie. Otočím hlavu doprava. Teším sa, že spala so mnou. Nemala by sa zobudiť sama. Chcem tu byť, nech sa nepreberie opustená vo veľkej posteli. Na raňajky je ešte chvíľka času.
