Všetci vravia, že som večný optimista. Asi som ten najlepší klaun na svete. Snažím sa nebáť sa. Zoznam autorových rubrík: Domáca politika, Spoločnosť, Z môjho života, Zahraničná politika, Škola, Osobnosti, zaujímavosti, Šport, Hudba, Nezaradené
...zaželali sme z moravského Třinca. Nie, nepomýľte sa! Nemá to nič spoločné s oslavami vstupu Slovenska a Česka do Európskej únie. To sa nám len v plnej paráde, v neuveriteľnej sile a svižnosti predstavila známa rocková formácia sympaťákov zo Švédska. Skutočne chytali za srdiečko a dojali mnohých. Ja predýchavam ešte dnes...
Naznačil mi starý známy počas vzácnej návštevy. "A keď mi predčasne zomrela moja druhá žena, vtedy som sa s ním nadobro rozišiel!", pokračoval v rozprávaní svojho vzťahu k viere. Takýto Boh, tak veľmi nespravodlivý. Ten, ktorý dovoľuje bezprávie vo svete, ktorý prehliada vojny a nevyslyší naše modlitby...
Neviem, či patríte medzi tých, ktorí na konci starého roka zvyknú bilancovať. Našťastejšie pritom ide o peniaze. Ako si raz pamätám, keď mi jeden z kamarátov vinšoval, aby sme aj v nasledujúcom roku zarobili aspoň toľko, koľko v tom starom. Skutočnosť, že veľkú časť roka strávil šúpaním zemiakov v jednej anglickej reštaurácii, odtrhnutý od všetkých svojich kamarátov na Slovensku, bol už vedľajší. Ale nie o tom som chcel. Sú medzi nami aj ľudia, ktorí bilancujú svoje vnútro, hodnotia rok z pohľadu samých seba. Sú to ľudia, ktorí našli svoju identitu, prinajmenšom sa ju snažia nájsť. Majú môj veľký obdiv...
"Nech sú požehnaní tí, ktorí chápu, že moje moje nohy už nevládzu chodiť. Nech sú požehnaní tí, ktorí majú pochopenie, že zle počujem, a ktorí sa usilujú hovoriť nahlas a zrozumiteľne. Nech sú požehnaní tí, ktorí vedia, že moje oči už veľa nevidia..." A z jej očí, ktoré už takmer nevidia, vytryskli malé slzy a na tvári sa zjavil úsmev dojatia... Bolo to požehnanie starého človeka...
Vždy ma vedelo vytáčať, že už v polovičke novembra vysvecuje stromček pred Tescom a obchody sú plné vianočných vecí. Koledy v reklamách a v reproduktoroch pouličných trhov rovnako oznamovali príchod Vianoc, a opäť raz s obrovským predstihom...Ako veriaci človek, teda malo by tak tomu byť, som sa v Advente snažil niečo si predsavziať. Predsa len, je to výnimočné obdobie - očakávanie narodenia Spasiteľa. Ako to však už s predsavzatiami chodí, ľahko sa ich človek vzdá...nesprávna rutina je ťažký oriešok. A tak stojíme na prahu Vianoc a ja zisťujem, že predsa len by som našiel aspoň jeden rozdiel...
Fňuká môj pätročný synovček. Keď sa ho pýtam že prečo by nemal, odvetí stroho: "Neposlúchal som maminku a tatinka...!". Usmejem sa na neho a utešujem ho. Je to však elektruizujúce, ak si už tak malé dieťa dokáže "spytovať svedomie". Máme sa čo učiť...
Rád si chodíš zabehať, navštevuješ fitnes centrum, cvičíš aerobik, zumbu, plávaš alebo sa venuješ nejakému zo športov? Ak áno, je to určite správne. Veď nie nadarmo sa vraví, že v zdravom tele zdravý duch. Ak sa však zamyslíme, neplatí táto rovnica o telesnej pohode aj naopak? Čo tak teda: so zdravým duchom je aj zdravé telo...
Potíchúčky klopem na dvere, otváram ich a vchádzam do izby. Na posteli leží prikrytá starenka. Okno má dokorán, ťažko sa jej dýcha. Veru, ťažko sa dýcha človeku, ak je skutočne sám. Starenke však razom zažiaria unavené slabučké oči. "Poďte ďalej, už na Vás čakám..."
Ak sa povie Londýn, asi každého napadne mesto módy, obrovská metropola a stelesnenie multikulturalizmu. Mňa síce napadne ako prvé niečo trošku iné - futbal - a to bol aj hlavný cieľ mojej návštevy. Aj napriek tomu som si odniesol omnoho viac a to len za úbohý víkend. Lodnýn je v istom zmysle brutalita...
Známy oslavuje okrúhle jubileum. Aj ja som medzi pozvanými, takže sa veľmi teším na príjemný večer strávený v kruhu množstva jeho kamarátov. Mnohí z nich sú vplyvní a známi ľudia, ktorí niečo dokázali alebo sa tak aspoň tvária. Našťastie to bude neformálna akcia - žiadne obleky a ženské róby. Blíži sa čas začiatku a ľudia pomaličky prichádzajú. Mnohí z nich sa nesú vzpriamení, nastavujú ruky na srdečné privítanie. Sú to skutoční elegáni...z ktorých sa však po polnoci vykľujú riadni looseri...
Zvonka krásna budova, dokonca aj vo vnútri vynikajúco zariadená a vyzdobená. Niet sa čo čudovať, je predsa takmer nová. Za jej prahmi sa však často žije život, ktorý už nie je natoľko príjemný. Choroby, staroba, ale často aj nesmierna samota a úzkosť. Na každom rohu číha "Smrť". Aj tak je však na tomto mieste niečo krásne. Človek totiž spoznáva skutočnú podstatu života...
Vstávaš a hrnieš sa do ďalšej rutinnej jazdy? Hovoríš si, že opäť zažívaš ráno, rovnaké ako tisícky rán predtým? Myslíš si, že pred tebou je zase len ďalší z mnohých dní života? Dnešné ráno je však iné,rovnako ako iný bude aj prichádzajúci deň. Každý deň je učiteľom...
Ranná cesta do obchodu dnes bola trošku iná. Do očí mi hneď udrela veľká diera v dvojitom skle vchodových dverí, spestrená červenou farbou dôležitej telesnej tekutiny. Nehoda alebo vandalizmus? Odpoveď bola jasná. Zahral som sa na stopovacieho psa, cesta vandala sa dala lemovať asi o dĺžke tristo metrov. Smutne som pokrútil hlavou...Čo viedlo človeka k takémuto činu? Aspoň sa dobre dorezal...
"Prosím vás, nemáte nejakú knižku, z ktorej by som mohol sledovať a vyčítať, čo sa má hovoriť?" Tak začal jednoduhý rozhovor, ktorého výsledkom sa stalo pevné a neskutočne silné priateľstvo ľudí z dvoch rozdielnych krajín. Život je skutočne zaujímavý, preto sa oplatí žiť ho v radosti a bez obáv komunikovať s neznámymi ľuďmi. Človek totiž nikdy nevie, ako môže stretnúť nového skutočného priateľa...
Krátko pred ôsmou a slnko už poriadne praží. Nič na tom nemeí ani fakt, že som niekde v horách Liptova. "Čaká ma veru horúce cestovanie, niekedy až nepríjemné", pomyslím si. Všetko ale razom mení skupinka mladých na autobusovej zastávke - budem cestovať s nimi...
V živote som dostal množstvo darov a darčekov. Prostredníctvom nich, ak je človek úprimný, prejavuje vďaku alebo úctu druhému. Preto každý z nich bol pre mňa niečím vzácnym. Aj napriek tomu sú niektoré dary vzácnejšie ako len vzácne. Najmä vtedy, ak vám niekto daruje absolútne všetko a absolútne s pokorou...
Všade počuť krik, smiech, radosť, ale aj škriepky. Ihrisko zvyčajne nebýva tichým miestom, teda ak na ňom "vystrájajú" a šantia deti. Z výrazov ich tvárí, z ich konania možno čítať množstvo emócií; každá z nich je absolútne autentická. Ihrisko učí, vychováva, socializuje prezrádza a skutočnú tvár. Preto je nesmierne dôležitým "nástrojom"...
A tak sme šli na bicykloch smerom k pokojnej krajine, vychutnať si jej čaro, zvuky prírody a rozjímať. Bohužiaľ sme však neboli sami a to nás nahnevalo. Zrazu však všetko stíchlo a kúsok od nás kľačali tri malé deti. Ruky mali zopnuté, modlili sa a svojím pohľadom vraveli: "Nerozčuľuj sa, veď na svete je tak krásne..."
Ľudia stoja vo veľkom počte na priestranstve pred kostolom. "Čo sa deje, kto zomrel?", pýtajú sa náhodní okoloidúci. Nie, ľudia tam nestoja, aby sa lúčili. Naopak, prišli niekoho vítať. Zrazu prichádza auto a všetci vedia, čo z nákladného priestoru vyvezú. Relikvie svätca, jeho pravá ruka v tele figuríny. Aké to zvláštne a možno aj absurdné...
Človeku niekedy dobre padne zaplávať si, u mňa najmä v zimnom období. Vždy sa zregenerujem a zdravo unavím. Rovnako vždy obdivujem borcov, čo vydržia plávať aj celú hodinu a skutočne sú namakaní. Tentokrát som však na plávarni stretol aj iných namakancov - "čistých bodybuilderov"...
