O chlapcovi, ktorý stratil zápalky XVII

Ráno sme vstali, spravili si anglické raňajky a šli von. Rys s líškou ostali doma.

Písmo: A^- | A⁺

Zato s nami šlo malé, zvedavé, čierne mačiatko. Obtieralo sa o nás, ňuchalo kadečo a občas zapriadlo.

„Bol raz chlapec, ktorý si neveril,“ začalo rozprávať mačiatko.

„Takých bolo,“ prezradilo dievčatko so zápalkami a usmialo sa na nezbedného tvora. A miestami očami šibla pohľadom po mne.

„Veď tak začína ten príbeh, čo hľadáte. O čarodejníkovi, ktorý mal rysa, draka a koňa,“ začalo mača.

„A ako to pokračuje ďalej?“ opýtal som sa mačiatka. Veľmi opatrne, predsa len. Bola to ešte veľmi malá mačka, ale mala distingvované spôsoby. Napríklad z ničoho nič sa rozbehla, skočila s a zaryla pazúriky do môjho chrbta. Potom žmurkala po mne a jej pohľad naznačoval, že je plný blaženosti.

„Spomínaný chlapec si veľmi rád vymýšľal somariny, neumýval sa. Potom ťahal dievčatá za vlasy a prišlo veľké dievča, ktoré ho naučilo, ako sa správať vzorne,“ podpichla ma. Od prvej chvíle, keď prišla možnosť si ma doberať, naťahovať, neodolala.

So ženami to je občas tak. Pokiaľ ma miluje, nájde si akúkoľvek drobnosť, aby ma mohla naťahovať. Kritizovať, doberať si ma, chytať za slovíčka, hrať so mnou hru so slovami. Teda, že ja som ten zlý, ufúľaný chlapec od uhlia, o ktorého sa treba starať. Ale chráň pánboh, aby sa človek zmenil na to, čo bude chcieť ona. V živote vám to neodpustí. Pri takej si človek povie, že ju miluje a chce s ňou byť.

Presne tak som sa na ňu pozeral a ona mi čítala myšlienky. Dievčatko so zápalkami bolo šťastné. Bola nádherná. Kráčala po lúke, doberala si ma a občas nežne hladkala čierne mačiatko.

„No ticho, chcete počuť ten príbeh?“ ozval sa zvedavý tvor s malými labami.

„Dobre, dobre, už budem dobrá,“ povedala mačiatku a ono začalo priasť.

„Tomu snáď neveríš ani ty,“ usmial som sa aj ja na ňu. Zasmiala sa. Ale mačiatko ma poškrabalo. Vraj preto, že som malého tvora prerušil.

„Poznám príbeh preto, lebo za skalou je knižnica, ja som našla diery a čítala kadejaké príbehy. Až potom, keď prišiel rys, uvedomila som si, že je to ten rys. Chlapec so zápalkami je ten chlapec, draka ste už stretli a kôň sa pasie u nás na dvore,“ vysvetľovalo mačiatko.

Držal som ju za ruku, založili sme oheň a čierne mačiatko nám šlo porozprávať príbeh. Príbeh zo Zelenej knihy z lesa: „O chlapcovi, ktorý mal rysa, draka a koňa.“

„Bol raz hanblivý chlapec, ktorý kráčal po lese. Mladý čarodejník, ktorý vedel vycítiť čiernu mágiu. Bál sa jej, preto sa učil ako sa voči nej brániť. Málokto rozumie zvieratám, pretože zvieratá si nájdu čarodejníka, s ktorým budú rozprávať.

Rysa stretol pri love. Čarodejník natrafil na černokňažníka, ktorému robilo potešenie ubližovať druhým čiernou mágiou. Preto aj štvornohého tvora chcel uloviť, aby mu mohol ubližovať. Hoci čarodejník bol mladý, vyzval na súboj starého černokňažníka. Starý harcovník spútal mladíka kliatbami a chcel uvaliť mocnú kliatbu. V rozhodujúcej chvíli sa spamätal rys a zahryzol černokňažníkovi do achilovej päty. Ten skríkol a zapálil les plameňom, ktorý nezahasila žiadna voda.

Mladý čarodejník a rys sa pozerali na seba. Černokňažník na pár vecí zabudol. Rysa nedokázal skrotiť, nezískal ho na svoju stranu. Ale rys nedokázal svojou mágiou zachrániť čarodejníka. Obom bolo jasné, že ak zomrú, tak spoločne.

V lese bola jaskyňa a v nej žil tvor. Ten zacítil čiernu mágiu a okamžite ožil. Tvor v jaskyni bol zelený drak. Len, čo uvidel čarodejníka s rysom, vzal ich pod ochranné krídla a odleteli kamsi preč.

Černokňažník doputoval k domu. Ihneď rozbil dvere čarami, šiel do stajne a ukradol koňa. Kôň, hoc, nerád, cválal s ním preč. Kúzla boli silnejšie. Dorazili na lúku, kde kôň zacítil život. Černokňažník sa zastavil, aby sa posilnil.

Bol taký arogantný, že si niečo nevšimol. Na tej istej lúke bol aj drak, rys a čarodejník. Kôň zacítil niečo silné. Bol však ranený čiernou mágiou, ktorá ho bolela celú cestu. A to všetko si všimol zelený drak. A tak rozpäl krídla, chytil do zubov černokňažníka a zhodil ho z útesu.

Čarodejník sa spriatelil s rysom, drakom a koňom. Začal sa učiť dračej mágii, s rysom sa prepojili a kôň bol vždy nablízku. Predtým ako sa pobrali spať, sľúbili si, že sa nikdy nerozdelia!“ dopovedalo mačiatko.

„A nerozdelili,“ povedal niekto v diaľke. A stáli pri nás všetci. Drak, rys a kôň.

„Kde máte čarodejníka?“ opýtal som sa.

„Never všetkým príbehom. A najmä nie takému, ktorého si súčasťou,“ povedal drak, jeho očie sa zaleskli svetlom. „Príbehy plynú a menia sa s každým rozprávačom. Ale pamätaj, skutočný príbeh sa odohráva v tvojom vnútri a bez neho by sme tu neboli!“ dokončil so šibalským úsmevom.

Čierne mačiatko sa rozbehlo za drakom. Predtým na mňa žmurklo, určite vedelo viac. Ale nechalo ma, nech mi zvedavosť trochu opantá fantáziu.

Pozrel som sa na svoju drahú. Keď zapálila zápalku, vedel som, že príbeh nie je len o mne, ale o nás.

Staršie diely:

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-ii

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iii

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iv

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-v

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-vi

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-vii

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-viii

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-ix