Martin Šuraba
Jean Giono-Muž, který sázel stromy
"Jenom velké a citlivé duši otevře příroda své srdce."(Karel Poláček) "Iba duch, ak dýchne do hliny, môže stvoriť človeka."(Antoine de Saint-Exupéry)
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie

"Jenom velké a citlivé duši otevře příroda své srdce."(Karel Poláček) "Iba duch, ak dýchne do hliny, môže stvoriť človeka."(Antoine de Saint-Exupéry)

„Děsím se davu, je nejkrutější a nejhloupější ze všech přírodních živlů.“ (Karel Čapek)

Volali ho kráľ komikov. Vyvádzal zaujímavé kúsky, z ktorých sa smejeme dodnes. Neučil sa poriadne scenáre, preto bol majster v improvizovaní. Vlasta Burian a jeho filmy. Sú pre mňa nesmrteľné ako on sám. Stále si budem pamätať na jeho Ondoňa; na jeho jedenie, kde strčil pol kurčaťa do chleba. Smejem sa, len čo si naň spomeniem. Myslím, že by sme ho mohli charakterizovať slovami ako figliar, fiškus, potmehúd, nezbedník a šibal. Mal krásne oči. Ktovie ako nimi hľadel na svet. Ale čo jeho kariéra vo futbalovom drese Sparty Praha?

Ja viem, už samotný názov je oxymoron. Kto to kedy videl, že postmoderný realizmus? Veď postmoderná literatúra je tá, ktorá odmieta všetky doposiaľ získané hodnoty. A realizmus? Ten je predsa o niečom inom. Ale čo ten realizmus vlastne je?

Môže to byť rozkvitnutá čerešňa, kde mám chuť navštíviť Elrondovu Roklinku plnú vodopádov. Môže to byť zatúlaný večer v auguste. Vtedy s Gimlim pijeme pivo a on mi rozpráva povesti spod hôr. Spomenie Mithril. Ale teraz je jeseň, mám chuť zabehnúť do Kraja za hobitmi.

Listy nám čosi šepocú, neprezradia sa slovami. Sú tajomné. Šepkajú si svoje tajomstvá pomocou farieb a vône. Som zvedavý a preto utekám za nimi. Balím si ruksak, obúvam tulácke topánky a chystám sa na výpravu ako Frodo so Samom.

„Každá pamiatka po mŕtvych je vzácna, najmä keď sme ich ľúbili.“ (Emily Brontëová)

Zatúlajme sa mysľou do neznáma. K jazeru, kde všetko spí. Cítime sa tam ako po krvavej bitke. Krv sa pomaličky stráca a napĺňa jazero. Nikto si na krvavé bitky nepamätá, okrem doráňaných stromov. Možno je tu predsa niekto, kto si na všetko pamätá. Spí v jazere sladkým spánkom a uvidíme ju iba vo svojom vnútre. Možno by nám tá jazerná pani porozprávala niečo o boji, ostrých mečoch, koňoch, o rytieroch. Akí teda sú v našej mysli? Trochu vám načrtnem svoju predstavu o rytieroch a takisto vám tu zopár rytierov popíšem.

Čím to je, že nás fascinujú hrady? Kráčame vôkol nich s neuveriteľnou úctou, nesmieme si z nich bohatstvo, o ktoré sa s nikým nechceme podeliť. Ale prečo? Prečo nás hrady fascinujú a priťahujú?

Príbeh inšpiroval J. R. R. Tolkiena pri písaní svojho veľdiela.

Už v starej antike ľudia verili, že šport posilňuje telo i ducha. Ja si myslím, že mnoho ľudí má svoj šport, ktorý ho robí šťastným. A pre mňa je to futbal. Ale aký je ten futbal starý? Aká je jeho história? Kde sa začal hrať? Keďže som človek neustále zvedavý, tak som navštívil knižnicu, aby som sa o tom dozvedel. Myslím si, že nejeden z nás vníma futbal ako lásku svojho života a preto som sa rozhodol napísať tento článok.

Myslím si, že každý z nás sa občas cíti ako mladý Bastian z Nekonečného príbehu. Len tak si sadnúť niekde v podkroví, pozrieť sa do knihy a začať život v novom svete. A vďaka ľuďom ako Tolkien, Ende, Sapkowski, Lewis, Červenák, Pavelková, a mnohým iným, sa nám darí zažívať to, čo zažil Bastian. Dostávame sa do sveta, kde neplatia rovnaké zákony, aké poznáme. Dostávame sa do literatúry, ktorej hovoríme fantasy.

Mám rád rôzne mytológie a ich príbehy. Korene príbehov sú staré a silné, zanechávajú v človeku dávku predstavivosti. Možno sa príbeh nikdy nestal, ale čo nám bráni pouvažovať nad ním? Bolo by krásne predstaviť si hrdinov a ich osudy. Najkrajšie osudy sú o láske a tak má hádam každý mytológia príbehy o láske. Poznáme príbehy o Siegfriedovi a Brunhilde, o Berenovi a Lúthien a mnoho iných. Samozrejme aj ten, ktorý vám dnes „prerozprávam“, o Tristanovi a Izolde.

V lete je oheň najkrajší. Rád sa naň pozerám ako sa sfarbí a rád počúvam pukanie dreva. Puká tak, ako kedysi pukali drevené postele. Rád o takej dobe snívam pri ohni, doba svietenia petroleju, doba, keď ľudia fajčili z fajky a tá voňala. Čas, keď si ľudia pri ohni (alebo petroleji) rozprávali príbehy.

Obdivujem ich a tak trochu sa ich bojím. Sú pre mňa bojovné, ale za každý boj musia nejako zaplatiť. Rád si ich predstavujem vo svojich snoch a dobrodružných výpravách, orly.

Učili sme sa už dávno, že čítať knihy, to neznamená, pamätať si iba obsah. Čítať knihy je dar silnej mágie a veľkej predstavivosti. Pri čítaní Oscara Wilda ma začali zaujímať moje tri obľúbené hrady v anglickej literatúre. Aké sú?

Ľudia odjakživa túžili, prahli, bažili po večnej sláve, nesmrteľnosti a hlavne po veľkom bohatstve. Kvôli týmto túžbam hľadali, skúmali, bádali, študovali, obzerali si rôzne spisy a trávili veľký čas v kadejakých laboratóriách a knižniciach. Mnohí to robili hlavne preto, aby boli nesmrteľní, bohatí a slávni. Okrem Krištáľovej lebky, Longinovej kópii, či Svätého grálu, ľudia túžili aj po inom nástroji moci. Túžili po Kameni mudrcov.

Tu a tam si obujem svoje tulácke topánky a chodím všade, kam ma nohy zavejú. Párkrát som sa stratil, ale potom som sa našiel kdesi v poli. Vôňa letného sena mi prezradila chuť domova. Pri sene zacítim tú typickú letnú atmosféru. Je čas zbierania jahôd (neskôr malín a černíc), čas nočného túlania, čas opekania a letných ohňov, čas voňavého lesa. Tak ako všetko, aj jahody, maliny, černice, bukvice, borovice, smreky, jedle, smrekovce, lipy, liesky, orechy, čerešne, aj tieto čarovné dary prírody potrebujú požehnaný dážď, búrku.