Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Bavme sa opäť tak trochu o literatúre. Ponorme si mysle do svojich obľúbených mužských postáv. Mysľou mi prebehol Hamlet, Robby z Troch kamarátov, Prokop a mnoho, mnoho iných. Opäť sa teším na plodnú diskusiu.
„Keď sme sa naučili lietať vo vzduchu ako vtáci a plaviť vo vode ako ryby, ostáva nám jediné. Naučiť sa žiť ako ľudia.“ (G. B. Shaw)
Aprílová noc v roku 1802 priniesla do fínskej kolísky ďalšieho nezbedníka. Narodil sa muž, ktorý dal fínskym stromom a jazerám nesmrteľnosť. Elias Lönnrot, otec a zostavovateľ fínskeho národného eposu, Kalevala.
„Nie je väčšia pravda na svete. V Plzni sa varí najlepšie pivo.“
„Draci nie sú zvieratá, Tomislav. Sú to bytosti, ktoré tu boli pred nami. Majú svoj vlastný spôsob života, vlastné hodnoty.“ (Alexandra Pavelková)
„Za prvé jsem to nečetl a za druhé, je to pitomost.“(Jaroslav Hašek)
Minule som sa dostal k poviedke Vinca Šikulu „Pastierska kapsička.“ Myslím, že všetci pamätáme na onú rastlinku, ktorá skrášľuje naše lúky, nočné stolíky. Ale tak svojsky chutí, taká rastlina na putovanie, na prechádzky do lesa. A takisto, aj keď nie je nič pod zub.
Neraz začujeme rozprávku o matke prírode, ktorá niekedy spí zimným spánkom, tancuje po jarných púpavách, chodí s nami na prechádzky v lete a maľuje verše v jeseni kdesi pod smrekom. Nikto nevie, kde sa práve nachádza, ale každý ju cíti. Človek ju dokáže cítiť prostredníctvom voňavej prírody, krásy a lásky k tomu živému. No a rozprávky o tom ako sa farbí počasie, tie bývajú vari nádherné. Výnimku netvorí ani malá kniha o malej víle od Jána Uličianskeho, Štyria škriatkovia a víla. Pikolo, Solário, Vento, Fedro a Viva.
Ja viem, povie sa slovo knižnica a každý si pod tým predstaví to svoje. Či už tú, ktorú videl na vlastné oči, alebo tú, o ktorej čítal, alebo ja vlastne ani neviem, kto si čo pod slovom knižnica predstaví. Napíšte mi, prosím, vašu predstavu, ja sa s vami o tie pocity rád podelím.
Vonku je hnusne, zamrznutá hlina a holé kopce. Pozerám sa na mesto, zdá sa mi prázdne. Všade len tmavé budovy, búchajúc o seba chladom. Stromy v meste prestali kvitnúť, vône pekárni sa už dávno vytratili a kováčom už dávno zamrzol oheň v peci.
Včera sa mi snívalo o lese. Kráčal som neznámym lesom dole kopcom. Listy sa mi lepili na päty, potil som sa, podopieral palicou. Bolo to neznáme prostredie, nové pre moje oči. Ale niečo som poznal, tú vôňu. Zvláštne, veď každý les vonia stále inak. Škoda, že som nebol vo Fínsku, je to vraj krajina, kde je najviac lesov a stromov.
„„Havelka... Moučka... Ryšánek... pojďte se mnou,“ ozval se ředitelův hlas, vysílený rozrušením.“ (Jan Drda- Vyšší princíp)
Ja síce neviem, kde ľudia chodia na tie reči, ale odniekiaľ ich berú. „Mladí ľudia nečítajú. Najhoršie to je s dospievajúcimi.“ Podobné moralizátorské reči počúvame už dosť dlho. Nemyslím si, že tento problém je akýmsi fenoménom. (Takisto ako audioknihy, biblioterapia a pod. ) Prečo teda mladí ľudia nečítajú a čo robiť preto, aby mladí ľudia začali čítať?
Stále, keď si čítam Povídky malostranské, príde mi na um hrôzostrašná búrka. Po malej strane prší, hromy bijú a ja utekám do najbližšej krčmy. Sadnem si za stôl, dostanem guláš a chleba. Oproti mne si sadne práve to dievča, čo tancovalo a spievalo a začne mi rozprávať o Prahe. Moja gusľarka.
Sú hrady, ktoré stoja dodnes. Nesú v sebe mnoho ukrytých pokladov. Rytierske sály, erby všetkých panovníkov, mnoho príbehov a povestí bez ktorých by naše návštevy neboli také milé. A o jednom takom hrade je aj dnešný článok.
Napísalo sa mnoho kníh o vojne. Jestvuje toľko vojnových románov, koľko sa ani spočítať nedá. Čím to teda je, že Remarqove knihy otvárame a čítame, keď našťastie žiadnu vojnu pri sebe nemáme?
Ja si myslím, že dobrá kniha je ako skutočný priateľ. Ak sa človek pozorne začíta, dokáže si s knihou vytvoriť až intímny vzťah. Kniha ho lieči, dáva mu najkrajšie pocity, aké človek v sebe dokáže nájsť. Lásku, nádej a takú tu správnu silu, ktorá človeka vytrhne z biedy. Akoby ste boli nejaký strom. Korene vám hnijú v zemi a čertvie čo všetko vás ešte obhrýza. Hnijete z vnútra a potrebujete niekoho, aby vás presadil. To je pre mňa biblioterapia a to je pre mňa Karel Čapek. Čím je mi vlastne blízky a čo je to tá biblioterapia? Na obe otázky sa pokúsim odpovedať v nasledujúcich riadkoch.
Zatvárajú sa nám oči, pomaličky sa dostávame do snenia. Voňavá posteľ nás dostane tam, kde chceme. Blížia sa Vianoce a tak ako vídame zapálené sviečky, tak sa zapaľuje niečo v nás. Priania, túžby, sny. Po čom túžim ja? Byť na mieste, ktorému sa hovorí Studánka.
Draky a kúzla, rôzne podoby ohňa. Príbehy, rozprávame si ich v lete, sedíme okolo ohňa, pozeráme na oblohu a cítime sa magicky. Vzduch je nabitý mágiou, je ukrytá v náš. Jestvuje mnoho príbehov, hemžiac čarodejníkmi, trpaslíkmi, kráľmi, drakmi a čo ja viem, kým ešte. Prečo teda Artuš a Merlin?
Ponorme sa na chvíľu do čias Přemysla Otakara II. V palácoch sa píše na pergamen, po stoloch búchajú typária, šikovní poddaní poctivo kradnú zásoby svojmu pánovi. Kuchári pečú mäso, vonia bylinkami. Na hostinách sa namáča šťavnaté mäso do brusnicovej omáčky. Do čiaš sa nalieva medovina a víno. Potulní igrici rozprávajú balady a privádzajú dámy k starým láskam a spomienkam. Predstavte si rytiersku dobu. Zavrite na chvíľu unavené oči a myslíte na starý mlyn. Ja neviem ako vy, ale stále keď idem spať, myslím na starý mlyn. Idem sa doň skryť pred búrkou a zahrať si so strašidlami mariáš. To je akási moja predstava doby rytierskej.
