Počas prvého októbrového víkendu bola nad Bratislavou pozorovaná výrazná polárna žiara. Vidieť ste mohli v podstate všetky jej kategórie. Od u nás vzácnej nízkoenergetickej zelenej, až po vysokoeneregetickú fialovú žiaru.
Existencializmus, Zakyntos, Martinský jarmok, moje šesťdesiate tretie narodeniny, dúhy, medzi lopúchmi, aktuálny stav výstavby novej martinskej nemocnice.
Toto leto sa mi konečne podarilo na dobu dlhšiu ako je víkend, dostať aj s infrared foťákom na Moravu a zviditeľniť neviditeľné.
Krížová cesta stojí pred kostolom v jednej z mestských častí Považskej Bystrice.
Belgicko, Holandsko, Island, úplné zatmenie slnka, veľryby, maják, galéria v Reykjavíku, skoro 24 hodinová cesta naspäť, mačky na dvore, nová martinská nemocnica...
Vrátila som sa rovnakou trasou k vrchnej stanici lanovky a pokračujem smerom na Chleb. Trasa sa pomaly zahusťuje, veď je krásny letný deň a čas dovoleniek.
Po všetkých prázdninových aktivitách som sa rozhodla venovať jeden deň sebe, fotografii a prírode. Bez náhlenia, bez výkonových cieľov a bez potreby stihnúť všetko podľa plánu.
Tajomstvo na ktoré sa najskôr zabudlo, potom malo byť zničené, aby nakoniec bolo obdivované.
Cesta svetla stojí v obci Mužla (okres Nové Zámky) od roku 2025.
Dunaj, mosty, historické budovy, kostoly, ale aj tiché zákutia, to všetko je Bratislava. Staré mesto ponúka množstvo miest, ktoré stojí za to obdivovať a objavovať.
K pamiatkam a k histórii patria samozrejme, aj sakrálne pamiatky. Nedávno som navštívila Ostrihomskú baziliku a práve vtedy som si naplánovala, že aj takéto miesta zaradím medzi naše prázdninové aktivity.
Leto. Najväčšie horúčavy načas ustúpili. Už sa dá v noci celkom príjemne vyspať. Na chvíľu som prestal úplne fotiť. Môže za to aj daždivé počasie. Oveľa viacej teraz čítam a píšem.
Toto je už predposledný článok, ktorý je venovaný stovkovým miniboxom Milana Weinera.
Začiatkom mesiaca rušíme stereotyp. U kamarátov na chalupe spomíname na detstvo, susedov, frajerky. V druhej polovici mesiaca, v horúčavách, utekáme do lesov trochu sa schladiť. Všetky obrázky pochádzajú zo Slovenska.
Poľné kvety patria medzi moje najobľúbenejšie. Rastú tam, kde ich človek neseje, nepolieva, nestará sa o ne a predsa prinášajú radosť a krásu nielen pre človeka, ale aj pre hmyz. Sú skúšané teplom, suchom, vetrom, nevzdávajú sa.
Na Malofatranský Kľak, s nadmorskou výškou 1352 metrov, chodím v každom ročnom období. Nepočítam koľko krát som už na tomto kopčeku bola a aj niektoré stromy dôverne poznám, vždy ma vie toto miesto očariť.
Zlepil som model netradičnej turistickej atrakcie, ktorej skutočná predloha stojí pri Liptovskom Mikuláši.
Sú aj také dni, keď ma neláka zdolávať kilometre ani zbierať výškové metre. Dni, keď netúžim po ďalekom cieli, ale po tichu, ktoré človek nájde len v prírode.
