Kráčam popri potoku, vonku prekrásne svieti slniečko, malá v kočíku akurát zaspala...V oboch smeroch ľudí ako na korze. Peších, cyklo-motorizovaných i „kolieskáčov." Tých, čo majú kvalitnejšie kolieska na chodníku ani nepočuť, len tak prefrnknú okolo a už ich nieto. Skateboardisti...to je iné kafe...
Dnes ráno mi opuchlo oko. Ľudia, keby ste ma videli! Na polovicu Európanka, na polovicu Číňanka...fakt zaujímavá „okulahodiaca „ kombinácia!
"Mami, čo je to intrakcia?" spýtala sa ma včera moja Katka. Pokrčila som čelo, prizmúrila oči, hlavu nahla trochu nabok a snažila som sa prísť na to, s ktorým slovom si onú intrakciu pomýlila. Podarilo sa...
„A iba vtedy za tebou príde, keď je zhulený..." „No a čo..." a nasledujú výrazy, ktoré sem nemám ani tú najmenšiu odvahu napísať!!!!...vypočula som si dnes, keď som pomalým krokom prechádzala popri lavičke plnej teenagerov. Fuuuha! Zvláštny pocit.
Uplynulý víkend som bola vonku. Večer. Sama. Bez kočíka. Bez detí. Waw, konečne! Najskôr som sa síce pobalila do kočiarovej tašky, no vzápätí som si uvedomila, že k môjmu večernému outfitu sa zelená kabelka bude hodiť predsa len lepšie:o)
Včera večer som Anetku uspávala na rukách. Je to jedna z tých chvíľ, kedy zaspáva len kúsok od mojej tváre. Na perách cítim jej pravidelný dych a môžem sa na ňu dosýtosti vynadívať.
Stála som zoči voči vrahovi, ruku som podávala iniciátorovi rukojemníckej drámy, tlieskala páchateľovi ozbrojenej lúpeže....
Dnes ráno v kúpeľni som sa opäť preniesla v čase a priestore. Hoci som stála bosými nohami na chlpatej podložke, „celá" som bola na celkom inom mieste...
Dnes som sa uvidela v očiach mojej dcérky. V malých, ešte stále tmavomodrých kolieskach dúhoviek som vyzerala ako taká fazuľa...
Neznášam ho. Nenávidím! Keď napĺňa izbu, celý byt. Chodím od kuchyne až po spálňu, nikde nikoho. Ani hláska...nikto nepýta čaj, nikto nie je zvedavý na to či ono. Iba ticho. Hlučné a ušidrásajúce ticho.
Mám v nose tvrdé pupienko. Boľavé, ooooch, ako veľmi. Už aj pri najmenšom a najjemnejšom pokuse niečo s ním urobiť sa mi hrnú slzy do očí a niekde tam všetky moje pokusy o úľavu končia.
Pretierajúc si očká a s pusinkou otvorenou na celý svet nám naša najmladšia fešanda jasne dávala najavo, že si pred večerným spánkom ešte chvíľu pospinká. Neprotestovala som. Jednak by mi to ani veľmi nepomohlo a po druhé, robí to takmer každý deň. Od piatej tak hoďka aj čosi a po ôsmej spánok až do rána bieleho...Takto to funguje už niekoľko mesiacov..
Môj vtedajší život nebol zlý, no nebol vždy ružový a krásny. Škola, práca, svadba...nie všetko vyšlo podľa vysnívaných predstáv a na kolená ma zrazila hnusná a tvrdá realita. Mala som 24 a z tohto obdobia mi ostali pekné i tie menej pekné spomienky, švagrina a bývalí svokrovci, s ktorými doteraz vychádzam výborne. A to najvzácnejšie, moja dcérka Katuška.
"Mami, môžem chodiť na skauting?" opýtala sa ma nedávno Katuška s papiermi o zbore v našom meste v ruke. "Môžem? Vieš, oni sa starajú o prírodu a chodia na všelijaké výlety." Zamyslím sa, ale, veď, prečo nie...
A už je to tu zase. Odklepávam ďalšiu päťročnicu. Odkedy som zmaturovala a potom zabezpečovala rozvoz svojim „unaveným" tiež zmaturovaným spolužiačkam, uplynulo už ...ehm...niekoľko rokov. Presne pätnásť. Uff. Že pätnásť. O pätnásť rokov viac skúseností, viac radostí, starostí, vrások i fotiek v albume.
Dnes som sa aspoň na chvíľku vrátila do detstva. Myšlienkami som bola asi 22 rokov späť... Mám 10 a je piatok. Hodiny v kuchyni ukazujú pol druhej a v zámku zaštrkocú kľúče. Mamina ide zo školy. Konečne! Neznášala som byť sama doma. Bez nej tam bolo ticho, pusto, neútulne. Chvíľku sa rozprávame. O tom, čo bolo v škole, hoci sme celý deň strávili v tej istej budove. Minúty ubiehajú a my sa chystáme na víkendový nákup. Mamina si ešte primaľuje ústa bledoružovým perleťovým rúžom a môžeme vyraziť.
„Mami, mami, pozri, aké krásne som namaľovala!" ozýva sa spoza zatvorených dverí detskej izby. Nakuknem dnu a zahľadím sa do tmy. „Aha, aha, tu je, " kreslí staršia Katuška prstom po vankúši. Spí. A rozpráva zo sna. Ako ja, keď som bola malá.
Je mi smutno. Pusto, nevysvetliteľne. Oproti mne po chodníku kráča žena. Pred sebou tlačí kočiar, z ktorého trčia dve, na kočík už dosť veľké nohy. Spod nôh sa ozýva krik a plač. Žena, prefarbená blondína s neupravenými vlasmi zopnutými do chvosta a oválnymi okuliarmi ho rýchlym krokom tlačí a čosi si popod nos šomre.
Milujem dopoludnia. Všetko je vtedy akési iné. Svetlo v spálni, slnko za oknom a aj potok pretekajúci cez naše sídlisko zurčí akosi inak. Ako dopoludnia.
