Deň ako každý iný. Slnečný. Tlačím pred sebou kočík a neviem sa vynadívať na našu, už sediacu, fešandu. Míňame Katkinu školu, v mysli si vybavujem, ako sme sa ráno smiali a odprevádzali sa pri výťahu. Krásny pocit....v sekunde je však preč. Brrr. Ešte teraz ma striasa...
Aké ponižujúce!!!! Ja, ktorá sa aj pre jeden rožok vráti k pokladni. Ja, ktorá by nikdy v živote bez zaplatenia nezobrala ani cukrík, napolitánku či struk hrachu...Nikdy!!!!Dnes som bola podozrivá. V Tescu. Viem, sčasti moja chyba. Ale, aj tak...že zlodejka. Príliš silná káva.
Obyčajne, keď už stojím pri pokladni, ledva stíham hádzať tovar do recyklovateľných tašiek, potom platiť a s taškami, snáď aj v zuboch, utekám od terminálu, lebo mi už na chrbát dýcha ďalší nakupujúci a medzi mojimi taškami sa už váľa kopec iných, nie mojich vecí. Dôverne známe. Tak končí každý môj nákup.
On. Trhan na prvý pohľad. Ona. Nazvem to, nie príliš rozumovo obdarená, súdiac podľa jej „vyberaného" slovníka. Ono. Jednoducho chúďa.
Podvečer. Na chodníku popri nás prechádzajú dvaja cyklisti. Mama a dieťa. Nevedno, či malá fešanda alebo fešák. Prilba poctivo na hlávke, oblečené v neutrálnych farbách. Čo však viem isto je, že malo dobré uši. A svoju mamu poslúchalo na slovo. Len, či sa mu to tentokrát oplatilo...
„Mami, kedy sa presťahujeme do nového domu?" vysypala na mňa dnes Katka, keď sme sa vracali z nákupu. Na túto tému sme sa kedysi bavili takmer denne, no, teraz si uvedomujem, že už dlhšie bolo okolo nášho nového bývania ticho. „Keď si našetríme a dáme si ho postaviť, zlatko."
Tváre starých ľudí nepatria vždy medzi tie najvľúdnejšie. Denne míňam ufrfľaných deduškov či zazerajúce babičky. Nesúdim...neriešim...
„Mami, pozri, to sú recepty, čo ti raz prišli poštou! Pamätáš?" prehrabávala sa malá cukrárka v našej kuchárskej knihe. Pozerá, preberá, zalizuje sa. "Túto jej upečieme!" a s rozžiarenými očkami vyťahuje tvrdú kartičku s obrázkom jahodovo-šľahačkovej torty.
Chcete si rekordne rýchlo zvýšiť tlak? Stačí sa vybrať do jedného nemenovaného obchodného reťazca s modrou tabuľou, žltým kruhom a modro-červenými písmenami...
„Mami, pomodlíš sa so mnou?" pýta sa ma Katka každý večer, hoci sa vždy modlíme spolu. Sadám si na okraj postele ako vždy, ako vždy poprepletám prsty a modliac sa pozerám na jej zatvorené oči a v modlitbe sa pohybujúce ústa. Taká naša chvíľka.
Mám toho najlepšieho a najúžasnejšieho muža pod slnkom. A nech si hovorí kto chce, čo chce, mám. Ja mám. My máme...ja a naše deti...
Stretla som jedného. A potom ďalších sto. A predsa bol ten jeden iný. Iný ako iní... Prechádzka, ako každá jedna. Ja, kočík, slnko, potok, chodník...Na konci chodníka stojí muž. Máva. Obzriem sa, komu. Za mnou nikto. A muž stále máva. Po hodnej chvíli sa odhodlám...zamávam. Muž sa usmieva. A ide mi oproti. Pozerám, premýšľam. Poznám?? Nie, nepoznám. Hm...
Aj my sme v nedeľu oslavovali. Mala som sviatok, na ktorý som asi najpyšnejšia zo všetkých sviatkov. Veď som MAMA. Dostala som karamelovú sladkú „lakucinku" a výkres s kvietkom, kde je v každom lupienku napísané, začo mi moja dcérka ďakuje. Jeden darček som však dostala skôr. Už vo štvrtok.
Alergia ma tento rok fakt dostala. Okrem „klasických" prejavov zapuchnutých očí, plného nosa a kýchania v intervale niekde medzi 50 až 100krát za deň, si to na mňa tento rok namierila aj, poviem vám, s dosť nepríjemnou žihľavkou.A tak som sa ráno budila s pupienkami, podobnými tým od komárov, naozaj kdekoľvek na tele. A v ľubovoľnom počte. Raz som bola ako muchotrávka, inokedy sa zjavili len sem-tam na nohe...skrátka nevyspytateľné, no neuveriteľne nepríjemné.
„Mami, nemusím už dnes pančuchy?" dobiedza Katuška ako každé ráno, odkedy zima odovzdala žezlo jari. Doteraz ma tých pár ranných stupňov nad nulou vždy presvedčilo a bolo jednoznačne zamietnuté. Dnes sa mi však zdalo celkom pekne a teplo, tak, snáď už nemusí. „Ani baby už nenosia..." argumentovala vytrvalo. Povolila som. Veď aj slnko svieti.
To bola vonku mela. Od jesenných búrok som už celkom zabudla, ako sa dá za oknami nášho bytu cítiť bezpečne. Dážď bubnoval na parapetnú dosku, kvapky sa odrážali na spodný okraj okien a miešali sa tam so žltým peľom. Ešteže som ich pred Veľkou nocou neumývala. Bolo by po mojej snahe:o)
Včerajšok sa nie príliš vydaril. Doobeda som raz nevedela , čo si obliecť von. Na slnku horúco, keď zafúkalo, zima ako šľak. A tak som na prechádzke nerobila nič iné, iba sa obliekala a vyzliekala. Obliekala a vyzliekala. Domov sme šli klusom. Hlad je zlý.
Včera som vstávala o jedenástej. To sa už dávno nestalo. A hoci som už predtým bola hore dvakrát, ešte som sa na „päť minút" vrátila. A padlo to dobre. Oči som mala stále ešte zatvorené. Z pravej strany som už ale počúvala pravidelný dych najmenšieho drobčeka a z ľavej ruchy z mamininej kuchyne. Varila nedeľný obed.
„Mami, takéto sme dostávali v škole," privítala ma Katuška hneď po príchode domov s dvomi letákmi v ruke. Jeden hovorí o menštruácii a druhý o rakovine krčka maternice. Skúmavo ich prezerá, druhý sa jej zdá krajší...je fialový.
Stretávam ju takmer každý deň. Vyššia, útla žena s nakrátko ostrihanými blond vlasmi a oválnymi okuliarmi s jemným zlatým rámom. A na tvári úsmev. Vždy, keď ju vidím.
