Blanka Ulaherová
Krajina, ktorej nevedia prísť na meno
Na posledný deň nášho balkánskeho výletu sme si nechali okolie hlavného mesta a samotné Skopje.

Na posledný deň nášho balkánskeho výletu sme si nechali okolie hlavného mesta a samotné Skopje.

Raňajky v hosteli, ktoré máme v cene, podávajú od deviatej, čo je pre nás neskoro, pretože presne o deviatej odchádza autobus do Prištiny. Nevadí, vzhľadom na cieľ našej dnešnej cesty si spomeniem na pasáž románu, ktorého 866 strán vlečiem v batohu, a utešujem sa Švejkovými slovami:

Ráno o ôsmej prichádza Elena aj s novými nocľažníkmi, ktorých už stihla splašiť. Vedie nás k autobusovej zastávke, kde by sme mali nastúpiť do autobusu, ktorý nás odvezie do dedinky Sv. Naum blízko albánskych hraníc. Lenže na zastávke náhodou(?) stretne svojho známeho taxikára, ktorému nás zverí. Ten nás prihodí k ďalším dvom cestujúcim a tak sa telo na tele presúvame k svätému Naumovi.

tam nesmieš chýbať, hovorievali kedysi o mne spolubývajúce na intráku. Určite by neboli prekvapené cieľom mojej poslednej tohtoročnej dovolenky. Veď Macedónsko, Srbsko, Albánsko, Kosovo - tam sa to melie už odnepamäti.

Je 10. marec 2008. Stojím na hranici a snažím sa presvedčiť sympatického pohraničiara, aby ma pustil ďalej. Cieľ mám na dohľad - mesto vidím tak dobre ako Žilinu, keď vybehnem na Hájik. Je presne o päť mesiacov viac, 10. august 2008. Sedím pri televízore a vidím, ako na mesto dopadajú bomby. Na to isté, do ktorého ma nakoniec vtedy aj tak nepustili. Na Cchinvali.

oboznamoval nás sprievodca s časťou krajiny, ktorou sme práve prechádzali. Narážal na tamojšiu mentalitu a ilustroval to na príklade prasknutej záchodovej dosky v apartmáne - ak ju budeme reklamovať, príde údržbár, odmontuje ju a novej dosky sa do konca pobytu nedočkáme. Len pred chvíľou sme sa preplavili na Sicíliu. Po pár minútach autobus zastal, šofér otvoril kryt motora a ďalej už nešiel. Dve hodiny, ktoré sme mali stráviť obdivovaním kráterov Etny, sme presedeli pri benzínovej pumpe a čakali na nový autobus. A to sme ešte netušili, že... ale aj k tomu sa dostaneme. Vitajte v južnom Taliansku.

Ku koncu našej dovolenky sme vymenili hory za more a finále sme prežili v talianskom Grade.

Tri krajiny, tri rôzne podoby Álp a dva najvyššie vrchy - to bol druhý rozmer našej prevažne rakúskej dovolenky.

Vôňa rozkvitnutých lúk, chuť domáceho mlieka, podvečerné návraty dobytka do maštalí, priateľské úsmevy neznámych - všetko, čo mi pripomínalo moje detstvo, aj detstvo, o ktorom som kedysi snívala pri čítaní príbehov Lasseho a jeho kamarátov z Bullerbynu, bolo jednou z častí našej tohtoročnej rakúskej dovolenky.

Keď som sa prvýkrát stala matkou, svojej úlohy som sa ujala zodpovedne a vedecky. Preštudovala som množstvo materiálu, pričom som k tejto činnosti rozhodne nepristupovala povrchne. Naopak. Do problematiky správneho vývoja dieťaťa, zdravej farby stolice a riešenia hamletovskej otázky "biť alebo nebiť" som sa snažila vniknúť najhlbšie, ako sa dalo. Aj sto rokov dozadu. A tak som opäť siahla po knihách, v ktorých som tajne listovala v období puberty, a začala som presne tam, kde ma to predtým prestalo baviť. Pri kapitolách s názvom Dieťa.

Niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa to mojej babičke v hlave trochu poplietlo. Začala si namýšľať, že jej niekto posúva plot a ona takto prichádza o niekoľko centimetrov štvorcových pôdy. Cez deň premeriavala svoj pozemok a v noci murovala hradby na jeho obranu.

Ráno sa rozlúčime s ofučanou Lenou a odchádzame opäť na autobusovú stanicu Didube, odkiaľ chodia maršrutky na Mtskhetu. Na posledný deň pobytu sme si nechali dve hlavné mestá.

Ráno sa pobalíme a odchádzame na autobusovú stanicu Didube, odkiaľ chodia maršrutky do Kazbegi, dediny pod slávnym 5033 m vysokým Kazbegom.

Lena má ďaďu (strýka) a ďaďa je taxikár. Lena využíva príležitosť, aby aj ďalšie naše peniaze ostali v jej rodine. Ráno o siedmej nás ďaďa čaká pred domom a za 10 lari (150,- Sk), ktoré sme zjednali z pôvodne požadovaných pätnástich, nás zavezie na stanicu Ortodžala, odkiaľ každú hodinu premáva maršrutka do Jerevanu.

Ráno vstaneme, cestou na toaletu zobudíme na zemi spiacu Lenu a odchádzame na stanicu. Vlak do Gori by mal ísť z Boržomskej stanice o 8:15.

Dlho som bezmocne závidela Braňovi. Keď som sa v čítaní jeho skvelých cestovných zážitkov dostala k tomu, ako vstúpil do Gruzínska, povedala som si DOSŤ!

Moja slovenská babička zažila prvú svetovú a hlad, preto sme u nej museli vždy všetko zjesť, zemiaky oškrabávať natenko a na jedlo sme nesmeli povedať "fuj".

Ak hovoríte, že v Terchovej, vaša odpoveď je síce správna, ale nepresná. Glorifikovaný zbojník, na ktorého si - popri oštiepku - robia nárok aj Poliaci, sa narodil v osade Jánošíkovci, ktorá je s desiatkami iných súčasťou obce Terchová.