V týchto dňoch som mala byť za oceánom. Chodili by sme po Broadwayi hladní sem i tam, singi jou jou jupi jupi jou, potom by sme sa išli najesť do čínskej štvrte a ja by som sa neustále pokúšala o čo najoriginálnejší záber tej obrovskej ženskej s fakľou. Možno by sme sa práve v tejto chvíli stretli po ôsmich rokoch s Aroonom, naším americkým synom. Alebo by nás teraz Paul vodil po budove OSN, kde pracuje.
Keď som mala asi jedenásť alebo dvanásť, každé ráno som sedávala v kuchyni s malým prenosným rádiom, ktorému sa hovorilo tranzistor, a otáčaním veľkého gombíka som presúvala paličku po stredných a dlhých vlnách. Chrčiacu rannú výpravu som napokon vždy ukončila na rovnakom mieste. Znela odtiaľ francúzština a ja som si predstavovala, ako sa práve teraz pod Eiffelovkou ponáhľa do práce štíhly Parížan. Na tvári má úsmev Belmonda, pod pazuchou aktovku a pri uchu tranzistor, z ktorého rovnako ako mne v kuchyni spieva Mireuille Mathieu Acrrrrrrrrrrropolis, adieu.
... váš otec musí ísť hrať.... Tieto slová nám občas zo žartu spieval tata, keď sa nám večer veľmi do postele nechcelo. Nevedela som, čo je to za pesničku, ani ako pokračuje ďalej, a netušila som, že sa s ňou ešte niekedy stretnem.
Rada sa síce charakterizujem ako cestovateľka a pragmatička, ale pri mojich cestách pragmatizmom veľmi neoplývam. Stručne chronologicky:
Pri všetkej úcte k otcovi a jeho vedomostiam musím priznať, že manuálna zručnosť nebola jeho silnou stránkou. Kým ostatní muži trávili víkendy tuningovaním svojich embéčiek alebo vŕtali do stien otvory pre uchytenie vlastnoručne vyrobených garniží, náš otec sedel v obývačke a listoval v Světe Motorů.
Nikdy ma pojem "prvá svetová" nezasiahol tak intenzívne, ako keď som prikrčená vo vysekanom bunkri pod Tre Cime obdivovala fotogenickú panorámu Dolomitov.
Vlani som si zaspomínala na hroby slávnych, ktoré som navštívila na svojich cestách. Tentokrát by som chcela venovať spomienku tým, ktorí mohli byť rovnako slávni. Keby...
Zachytené od jari do jesene. Väčšine nocľažníkov neviem ani po pol roku prísť na meno. Ale snáď som sa za ten čas trochu zlepšila v technike.
Éra primátora Slotu charakteristická netransparentnými predajmi, silovým riadením mesta jednou osobou a podivnou personálnou politikou sa skončila komunálnymi voľbami v novembri 2006. Od nového vedenia mesta som spolu s ostatnými voličmi očakávala návrat k demokratickým štandardom a slušný prístup k občanovi. Viaceré prešľapy z najnovšej histórie - zbúranie starej fary, problémy s poskytovaním informácií - nám však veľa dôvodov na optimizmus nedávajú. Posledným prípadom je podozrivé konanie Mestskej polície v Žiline a následná reakcia mesta. Prípad odhalilo a zverejnilo rádio Frontinus. O čo ide?
Na posledný deň nášho balkánskeho výletu sme si nechali okolie hlavného mesta a samotné Skopje.
Raňajky v hosteli, ktoré máme v cene, podávajú od deviatej, čo je pre nás neskoro, pretože presne o deviatej odchádza autobus do Prištiny. Nevadí, vzhľadom na cieľ našej dnešnej cesty si spomeniem na pasáž románu, ktorého 866 strán vlečiem v batohu, a utešujem sa Švejkovými slovami:
Ráno o ôsmej prichádza Elena aj s novými nocľažníkmi, ktorých už stihla splašiť. Vedie nás k autobusovej zastávke, kde by sme mali nastúpiť do autobusu, ktorý nás odvezie do dedinky Sv. Naum blízko albánskych hraníc. Lenže na zastávke náhodou(?) stretne svojho známeho taxikára, ktorému nás zverí. Ten nás prihodí k ďalším dvom cestujúcim a tak sa telo na tele presúvame k svätému Naumovi.
tam nesmieš chýbať, hovorievali kedysi o mne spolubývajúce na intráku. Určite by neboli prekvapené cieľom mojej poslednej tohtoročnej dovolenky. Veď Macedónsko, Srbsko, Albánsko, Kosovo - tam sa to melie už odnepamäti.
Je 10. marec 2008. Stojím na hranici a snažím sa presvedčiť sympatického pohraničiara, aby ma pustil ďalej. Cieľ mám na dohľad - mesto vidím tak dobre ako Žilinu, keď vybehnem na Hájik. Je presne o päť mesiacov viac, 10. august 2008. Sedím pri televízore a vidím, ako na mesto dopadajú bomby. Na to isté, do ktorého ma nakoniec vtedy aj tak nepustili. Na Cchinvali.
oboznamoval nás sprievodca s časťou krajiny, ktorou sme práve prechádzali. Narážal na tamojšiu mentalitu a ilustroval to na príklade prasknutej záchodovej dosky v apartmáne - ak ju budeme reklamovať, príde údržbár, odmontuje ju a novej dosky sa do konca pobytu nedočkáme. Len pred chvíľou sme sa preplavili na Sicíliu. Po pár minútach autobus zastal, šofér otvoril kryt motora a ďalej už nešiel. Dve hodiny, ktoré sme mali stráviť obdivovaním kráterov Etny, sme presedeli pri benzínovej pumpe a čakali na nový autobus. A to sme ešte netušili, že... ale aj k tomu sa dostaneme. Vitajte v južnom Taliansku.
Ku koncu našej dovolenky sme vymenili hory za more a finále sme prežili v talianskom Grade.
Tri krajiny, tri rôzne podoby Álp a dva najvyššie vrchy - to bol druhý rozmer našej prevažne rakúskej dovolenky.
Vôňa rozkvitnutých lúk, chuť domáceho mlieka, podvečerné návraty dobytka do maštalí, priateľské úsmevy neznámych - všetko, čo mi pripomínalo moje detstvo, aj detstvo, o ktorom som kedysi snívala pri čítaní príbehov Lasseho a jeho kamarátov z Bullerbynu, bolo jednou z častí našej tohtoročnej rakúskej dovolenky.
Keď som sa prvýkrát stala matkou, svojej úlohy som sa ujala zodpovedne a vedecky. Preštudovala som množstvo materiálu, pričom som k tejto činnosti rozhodne nepristupovala povrchne. Naopak. Do problematiky správneho vývoja dieťaťa, zdravej farby stolice a riešenia hamletovskej otázky "biť alebo nebiť" som sa snažila vniknúť najhlbšie, ako sa dalo. Aj sto rokov dozadu. A tak som opäť siahla po knihách, v ktorých som tajne listovala v období puberty, a začala som presne tam, kde ma to predtým prestalo baviť. Pri kapitolách s názvom Dieťa.
