Pár týždňov od môjho posledného cestovania som pocítila abstinenčné príznaky a tak som sa rozhodla s tým niečo urobiť. V piatok popoludní sme s Jakubom nastúpili do vlaku Žilina - Zwardoň a vybrali sme sa k moru.
Posledné chvíle pobytu v kosovskej Peji využívame na prechádzku rannými uličkami, v ktorých sa začína nový deň. Majitelia kaviarní vyťahujú stoličky na chodník, úradníci kráčajú s diplomatkami pod pazuchami do práce a deti s batohmi na chrbte do školy.
Ráno sa naraňajkujeme, rozlúčime sa s majiteľom motorestu, oviec a polí, vezmeme batohy aj kilo cukru a nasadáme do "nášho" taxíka. Vezieme sa do Mojkovaca, odkiaľ chodia autobusy do mesta Rožaje, z ktorého sa budeme snažiť dostať do Kosova.
V tom týždni Maďari hodili na našu ambasádu v Budapešti molotovov koktejl, belehradskí fanúšikovia rozmlátili žilinskú reštauráciu a v hlavnom meste Kosova prevracali extrémisti autá EULEX-u. Akčnejšiu kulisu pre svoje balkánske putovanie po osi Budapešť - Belehrad - Priština - Skopje som si ani vybrať nemohla.
Nikdy som sa netajila tým, že Balkán patrí medzi moje srdcovky. Toto leto si ho užijem naozaj dosýta - vyšlo to tak, že v priebehu troch týždňov ho počas troch rôznych ciest navštívim trikrát. Práve som sa vrátila z prvej cesty. Balkánsky triplet som začala dovolenkovým pobytom na gréckom ostrove Korfu.
Keď som sa spamätala z umeleckého zážitku, do ktorého ma dostalo posolstvo ministra Becíka vyjadrené veršami "stav roľnícky strom zelený v tvrdej zemi zasadený, na konároch včielky hudú z kvetov vzácne plody budú...", spomenula som si, že vlastním podobné žriedlo inšpirácie. Je to domáci kalendár z roku 1942 a volá sa Slovenský roľník.
Ráno sa zobudím na to, ako mi sprievodca myká nohou, ktorá mi trčí spod plachty. Hovorí, že sa blížime k Odese a že o pol hodiny zatvorí WC.
Ráno si pozrieme v televízii to, čo sme včera nestihli naživo, zbalíme batohy a povieme dosvidania Brežnevovej pionierke. Fuj, aká som hnusná, tuším už na mňa začala vplývať tá Krmanova filantropia. Presúvame na avtovokzal, odkiaľ nám o jedenástej ide autobus do Poltavy. Niežeby vlaky v tento sveta kraj nechodili, ale autobusom uvidíme viac. Teda uvideli by sme, keby sme polovicu trasy neprespali.
Po troch tohtoročných výletoch, na ktoré ma pritiahli hlavne výhodné ceny leteniek, som sa konečne vypravila tam, kam ma ťahalo srdce. Do batoha som v duchu politickej korektnosti a ekumenizmu prihodila luterána a pravoslávneho a v predvečer Dňa víťazstva som sa vybrala prebrázdiť Ukrajinu od západu na východ.
... a s ňou armáda otrokov si bráni svoju česť - ozývalo sa triedou na Hornom Vale v školskom roku 1965/66. Buď práci česť, buď práci česť! - končili sme úvod hodiny zborového spevu v Ľudovej škole umenia. Nijako sme sa nad týmto každotýždenným rituálom nepozastavovali a pri spievaní sme pociťovali približne rovnaké emócie ako pri Kohútiku jarabom, teda žiadne.
Čestne sa priznávam, že hlavným motívom môjho najnovšieho výletu bola jeho cena. Vychovaná Babičkou Boženy Němcovej mám navždy vryté v mysli jej krédo, že dobrá gazdinka pre pierko aj cez plot skočí. Som presvedčená, že ak by Barunka objavila na internete letenky po päť eur, v stredu by skočila s nami do Milána.
V týchto dňoch som mala byť za oceánom. Chodili by sme po Broadwayi hladní sem i tam, singi jou jou jupi jupi jou, potom by sme sa išli najesť do čínskej štvrte a ja by som sa neustále pokúšala o čo najoriginálnejší záber tej obrovskej ženskej s fakľou. Možno by sme sa práve v tejto chvíli stretli po ôsmich rokoch s Aroonom, naším americkým synom. Alebo by nás teraz Paul vodil po budove OSN, kde pracuje.
Keď som mala asi jedenásť alebo dvanásť, každé ráno som sedávala v kuchyni s malým prenosným rádiom, ktorému sa hovorilo tranzistor, a otáčaním veľkého gombíka som presúvala paličku po stredných a dlhých vlnách. Chrčiacu rannú výpravu som napokon vždy ukončila na rovnakom mieste. Znela odtiaľ francúzština a ja som si predstavovala, ako sa práve teraz pod Eiffelovkou ponáhľa do práce štíhly Parížan. Na tvári má úsmev Belmonda, pod pazuchou aktovku a pri uchu tranzistor, z ktorého rovnako ako mne v kuchyni spieva Mireuille Mathieu Acrrrrrrrrrrropolis, adieu.
... váš otec musí ísť hrať.... Tieto slová nám občas zo žartu spieval tata, keď sa nám večer veľmi do postele nechcelo. Nevedela som, čo je to za pesničku, ani ako pokračuje ďalej, a netušila som, že sa s ňou ešte niekedy stretnem.
Rada sa síce charakterizujem ako cestovateľka a pragmatička, ale pri mojich cestách pragmatizmom veľmi neoplývam. Stručne chronologicky:
Pri všetkej úcte k otcovi a jeho vedomostiam musím priznať, že manuálna zručnosť nebola jeho silnou stránkou. Kým ostatní muži trávili víkendy tuningovaním svojich embéčiek alebo vŕtali do stien otvory pre uchytenie vlastnoručne vyrobených garniží, náš otec sedel v obývačke a listoval v Světe Motorů.
Nikdy ma pojem "prvá svetová" nezasiahol tak intenzívne, ako keď som prikrčená vo vysekanom bunkri pod Tre Cime obdivovala fotogenickú panorámu Dolomitov.
Vlani som si zaspomínala na hroby slávnych, ktoré som navštívila na svojich cestách. Tentokrát by som chcela venovať spomienku tým, ktorí mohli byť rovnako slávni. Keby...
Zachytené od jari do jesene. Väčšine nocľažníkov neviem ani po pol roku prísť na meno. Ale snáď som sa za ten čas trochu zlepšila v technike.
Éra primátora Slotu charakteristická netransparentnými predajmi, silovým riadením mesta jednou osobou a podivnou personálnou politikou sa skončila komunálnymi voľbami v novembri 2006. Od nového vedenia mesta som spolu s ostatnými voličmi očakávala návrat k demokratickým štandardom a slušný prístup k občanovi. Viaceré prešľapy z najnovšej histórie - zbúranie starej fary, problémy s poskytovaním informácií - nám však veľa dôvodov na optimizmus nedávajú. Posledným prípadom je podozrivé konanie Mestskej polície v Žiline a následná reakcia mesta. Prípad odhalilo a zverejnilo rádio Frontinus. O čo ide?
